Ivan Baláž Kráľ – Legenda o Arvule
Táto legenda siaha do čias, keď starých bohov vymieňajú noví. Pred tisíc rokmi žila v našom kraji stará vedma Arvula, bývala v malom kamennom domci v lese. Do obce nechodila. Niektorí vraveli, že je to Rímanka, iní že Grékyňa. Nikto si nepamätal jej vek. Žila tu od nepamäti. Živila sa len korienkami. Najstaršie ženy ju poznali z rozprávania svojich prastarých rodičov. Už vtedy bola stará a liečila ľudí. Arvula poznala každú rastlinu, koreň, kvet, bylinu, strom i zviera. Všetko čo tu rástlo a žilo. I ľudí poznala po mene, aj keď sa s nimi nikdy nestretla. Ak sa stalo nešťastie, prišla choroba, bežali k Arvule. Vyliečila každého a nič za to nechcela. Ani plácu ani poživeň. Ľudí sa stránila, oni si ju vážili a mali ju v úcte. Nebojácne silné ženy sa k nej prichádzali po stáročia učiť. Mnohé si dávali prídomok: z Arvuly / od Arvuly alebo D´Arvula namiesto priezviska. Ľudia ich nazývali vedmy – darvuly: Arvuline pokračovateľky.
Na jar v roku 1013 prišli do obce mnísi. Ľudia ich už poznali. V celom okolí kázali o nových bohoch. Práve mnísi boli Arvulinou skazou. Jeden z nich mal ruku obviazanú handrou a trpel bolesťami. Starejší obce mníchov prijal a bývali v jeho domci. Ľudia neradi chodili na zhromaždenia s mníchmi a držali sa starých bohov. Raz večer, po dlhom daždi, kričal mních od bolesti. Starejší rozhodol, že ho odnesú k Arvule. Mnísi sa Arvuly i lesa báli. Arvula privinula na mníchovu ruku zábal. Bolesti ustúpili a o niekoľko dní sa mníchovi ruka uzdravila. Mnísi Arvulu obvinili: „kto je tá žena, že popiera i boží zákon!“ odsúdili ju, že slúži starým bohom, postavili hranicu a upálili. Arvula v ohni menila podobu. Raz bola starenou, raz mladou devou. Namiesto kriku spievala. Jej telo však ani po prikladaní dreva celkom nezhorelo. Strhol sa vietor a priniesol búrku.
Keď na druhý deň hranicu znova zapálili aby telo spálili, všetko sa opakovalo. Jej telo nezhorelo. Mnísi rozhodli, že telo obviažu a pochovajú v lese. Telo hodili do malej pivnice v podlahe Arvulinho domca. Domec zapálili a keď dohorel, múry zrúcali. Odvtedy je na mieste arvulinho domu kopa kameňov – jej hrob. Aj dnes pripomína liečiteľku a vedmu Arvulu. Miestni ľudia rozprávajú, že stále žije v koreňoch stromov. Mnohí tu mali zaujímavé zážitky s lesnou zverou. Či s čudesným tichom, ktoré preruší silný vtáčí spev. Alebo s chladným vetrom, ktorý sa znenazdajky vytvorí a potom niekam zmizne. Niektorí tu zvracajú, iní hovoria, že cítia akúsi silu. Majú zvláštne pocity, že ich niekto pozoruje. Každý kto sem prichádza donesie Arvule dar – kamienok a ten vhodí do škár medzi kameňmi v arvulinom hrobe. Ľudia sem i dnes chodia so svojimi ťažkosťami a žiadajú Arvulu o uzdravenie a pomoc. Kto by však prišiel so zlým úmyslom, kliatbou, či by niečo z hrobu odniesol – stihne ho krutý trest. A tak sa stalo, že mnohí už zle dopadli.
Keška je neďaleko hrobu v pni - viď fotohint.