O hrdinskej Radke
Keď sa Turci hnali od Ostrihomu hore Nitrou na Trenčín, všade nechávali za sebou len veľký nárok a plač. Poddávalo sa im jedno mesto za druhým, dedina za dedinou bĺkla plameňom, hrádok za hrádkom sa im vydával na milosť a nemilosť.
Tureckému vojsku odolali len pevné múry Uhrovského hradu za celé leto sa Turkom nepodarilo Uhrovec dobyť. Na čele obrancov hradu stála Radka, krásna mladá dcéra veľmoža Radoša, zahynuvšieho v boji s nepriateľskou presilou pri Stoličnom Belehrade, V rytierskom brnení Odetá stála na najvyššom múre hradu a odtiaľ vydávala príkazy kopijníkom, lukostrelcom a kanonierom, ktorí chrabro odrážali zúrivé útoky nepriateľa...
V ten deň poslal Sulejman pod Uhrovský hrad čerstvé posily Viedol ich mladý čeribaši Köprüli, skvelý jazdec a šermiar, aziatský krásavec s hrdo zahnutým nosom, ktorý sa nedávno preslávil v boji o Fiľakovo, kde prvý južnú bránu mesta prerazil a sto našich vojakov dosekal.
- Pán náš, slávny čeribaši, hovorí mu pobočník, čo ho s desiatimi jazdcami sprevádzal, vidí sa mi, Že tento hrad len tak ľahko nedobyjeme!
- A to už prečo?
- Pozri sa! pobočník šabľou ukázal na vysoký čelný múr uhrovského hradu, čo sa od podbránia pnel do obrovskej výšky piatich poschodí. Taký múrisko som ešte nevidel, hoci som už mnoho vojen zažil a mnoho krajín dobyl a touto rukou vyplienil!
- Alah je veľký! Do večera je hrad môj!
- Nedobyjeme ho ani do večera, ani do zimy, ba ani do jari, slávny náš sokol! Práve nám zved doniesol zvesť, že kresťanskí psi tam majú vody plné cisterny aj potravín v pivniciach na dva roky. Hlási nám, že strelný prach so sírou a salitrou skladujú v siedmich veľkých súdkoch a že posádke velí skúsený kapitán, čo doposiaľ všetky bitky vyhral! Radím ti, čeribaši, slávny náš sokol, obíďme túto pevnosť!
Nad hradom práve zakrúžil veliký mrak hladných kaviek. So škrekotom sa usadzovali na cimburí najvyššieho poschodia, ktoré sa vypínalo do ohromnej výšky nad dolinou a najvyššou viežkou sa zapichávalo až do mrakov. Moja skúsenosť je taká, slávny sokol náš, že kde sa kavčie vtáctvo usádza, tam obrancovia ešte dlho vydržia!
- Nekuvikuj, odabaši, lepšie sa dívaj! nahneval sa mladý čeribaši. Nevidíš, že to nie sú kavky, ale krkavce, čo sa zlietajú na skorú hostinu?
- Och, prepáč, čeribaši, náš slávny sokol, mám staré oči, vidím len to, čo vidím!
- Sokol má lepšie oči ako starý vystrašený výr, sokol sa výšky nebojí, sokol všetky tie kavky aj krkavce do večera pochytá! Do večera bude hrad môj!
Čeribaši rozdelil vatahu na malé skupiny a každej určil bojový plán. Sám si vybral veliteľský post na moste nad potokom, vyšvihol sa na koňa, vykrútil si čierne fúzy a začal posmešne volať na obrancov hradu, aby sa vzdali, kým sa nenahnevá.
- Nože, zbabelci, ukážte sa, koľko vás je. Nech viem, koľko mám dať nasú- kať konopných povrazov a koľko šnúrok objednať, za ktoré vás povediem ako psov do zajatia! Ak si chcete život predĺžiť, pošlite vyjednávať svojho udatného veliteľa!
Odpoveďou mu bolo hrobové ticho.
- Zbabelci! Krv sa mi búri, keď vidím, ako sa schovávate, Otvárajte bránu,lebo som hladný a chce sa mi večerať pod strechou!
Z hradu sa ozvala trúbka oznamujúca, že má čakať.
Na kamenný portál nad hlavnou bránou vystúpil akýsi malý rytier. Za pásom ostrá šabľa, v ruke malá poľovnícka kuša, na pleci tulec s ostrými šípmi.
- Čo si želá odvážny čeribaši pred naším hradom, čo nám nesie? Ozvalo sa z brnenia.
- Želám si, aby ste sa, neveriaci psi, okamžite poddali, priniesli mi kľúče od všetkých brán a hodili sa do prachu pred mojimi čižmami!
Čeribašimu išla z úst pena, lebo ho hrozne urazilo, že proti nemu, slávnemu sokolovi, ktosí posiela vyjednávať takého malého rytiera, ktorý si tvár do prilbice skrýva.
Netušil veru pohan čeribaši, s kým má tú česĽ Nevedel, že v železnej prilbe ukrýva krásnu tvár kapitánka Uhrovského hradu hrdinská Radka, slávna dcéra ešte slávnejšieho rytiera Radoša, ktorý vlani dvesto tureckých hláv pri Stoličnom Belehrade postínal, Netušil, že má pred sebou pannu z najslávnejšieho slovienskeho rodu z Radiše, ktorú už od štyroch rokov na našich hrádkoch, zámočkoch a opevnených dvorcoch tí najvyberanejší rytieri učili narábať mečom. Netušil, že je to Radka, ktorá kušou trafí letiacu kavku a kopijou zasiahne utekajúceho jeleňa. A nevedel ani to, že za chrbtom jej stoja traja rovnako udatní bratia.
Radka si sňala prilbu z hlavy a odhalila tvár.
- Prac sa, čeribaši, domov! - skríkla prenikavým hlasom, až sa sklá na oblokoch hradu zatriasli. Daj si pozor, Turek, aby sa ti tu neprihodilo veľké nešťastie!
Čeribaši od prekvapenia skoro z koňa spadol.
- Tak toto je ten hrdinský kapitán, čo doposiaľ vraj všetky bitky vyhral, ako nám to zvestoval zved? Toto je ten strelec, čo kavky v letku triafa? Tejto slabej bytosti sa má mladý sokol báť?
Čeribaši ťažko ovládol smiech, ktorý mu išiel roztrhnúť mužné prsia.
- Povedali mi, že budem vyjednávať s kapitánom mocného hradu, a mne sa vidí, že namiesto neho na múrik nad hlavnú bránu vyletela sliepka! Ako mám s tebou vyjednávať, keď neviem kotkodákať?
Ohromný rehot sa ozval z úst tureckých spolubojovníkov.
- Sliepka, sliepka sa opovažuje postaviť proti nášmu hrdinskému sokolovi, proti nášmu čeribašimu! - vykrikovali tureckí vojaci a od smiechu im išlo opasky roztrhnúť.
- Nože, bračekovia, poďte sa aj vy pozerať na to divadlo! volali vojaci nasluhov a koniarov, čo napájali kone v potoku.
- Sliepka, daj si pozor, aby ťa vietor nezhodil z vysokého můru, lebo nám padneš rovno do hrnca! Sliepočka, kot-ko-kot-ko-dák!
Dlho sa turecké vojsko zabávalo na vlastných vtipoch a robilo stávky, kto bude prvý, kto zbaví sliepočku brnenia a bude ju šklbať,
Hrdinská Radka stála pevne na vysokom múre, premeriavala si nepriateľské vojsko a pozorne rátala jeho rady,
- Ty si daj pozor, čeribaši, aby som ti kušou nevyšila červený ornament na košeli! odpovedala.
- Lepšie spravíš, sliepka, ak zletíš z můru dole a budeš mi zobať z dlane! Možno sa zľutujem a neuvarím ťa v hrnci! rehlil sa sebavedomý čeribaši a vykrúcal si fúzy.
- Lepšie spravíš, milý čeribaši, odpovedala mu hrdinská Radka, ak odtiahneš domov s dlhým nosom, skôr ako ti ho odstrelím!
Čeribaši nemohol popadnúť dych nad takou drzosťou, lebo ešte nezažil človeka, ktorý by sa jeho krásneho zahnutého nosa opovážil dotknúť. A tu ešte k tomu žena, ktorá by mu v jeho krajine nesmela ani koňa za uzdu viesť!
- Vari vieš tak dobre kušou triafať, sliepka, ako zobákom kotkodákať?
- Lepšie, ako si myslíš!
- Tak to mi môžeš trafiť radšej rovno do srdca, lebo už sa nemôžem dočkať!
Čeribaši si vyzývavo rozhalil košeľu na hrudi a obzeral sa na vojakov, či vidia, aký je odvážny, a či počujú, aký je vtipný. Tí opití vidinou blízkeho víťazstva dopredu oslavovali svojho veliteľa, kričali mu na slávu, naťahovali kuše a posielali celé roje šípov proti odvážnej Radke. Pohanské šípy prelietali Radke okolo hlavy ako jedovaté sršne, niektoré sa zabodávali do muriva a jeden po druhom sa lámali a padali do trávy.
- Daj si pozor, čeribaši! – zakričala z vysokého múru Radka. Posledný raz ťa varujem, nevystatuj sa, lebo ľahko môžeš prísť o život!
- Nože strieľaj, sliepočka! vykríkol posmešne čeribaši. Ďobni si! Ak trafíš aspoň môjmu koňovi do chvosta, sľubujem, že za odmenu dostaneš na večeru hrsť jačmeňa!
- Dobre! - skríkla deva. - Sám si si vypýtal odmenu a sám si si zvolil osud!
Povetrím zasvišťal ostrý šíp zakončený hladkým železným hrotom. Skôr ako by boli zhrození janičiari uhli hlavami, šíp sa zapichol nešťastnému čeribašimu rovno do rozhalenej hrude. Slávny sokol čeribaši Köprüli roztiahol ruky a zviezol sa z koňa. Na mostinách sa rozliala kaluž tureckej krvi a dlho sa ligotala v zapadajúcom slnku.
Na druhý deň čeribašiho pochovali v Horných Našticiach na Strání pod skalou. Do jamy mu priložili krivú šabľu, pozlátený strmeň a tulec s nevystrieľanými šípmi, Nad hrobom mladého čeribašiho clivo pískali píšťaliari, bubnovali bubeníci a do tej smutnej muziky na povel kvílili tri nové vatahy janičiarov, ktoré doviedol ešte tej noci sám čeribašiho otec, hrozný Ajaj-beg z Fiľakova, kde velil veľkej tureckej posádke.
Keď sa Ajaj-beg vyplakal nad čerstvým rovom, zodvihol mohutné päste proti hradu a zaprisahal sa, že syna kruto pomstí, Do boja proti Uhrovcu nasadili tristo nových janičiarov na koňoch, tristo odpočinutých pešiakov s kopijami a dve batérie delostrelcov. Dňom a nocou pálili zo štyroch obrovských kanónov do hladkého uhrovského móru a snažili sa ho na najslabšom mieste preraziť.
Bola to hrozná bitka, Proti útočníkom pálili nemenej usilovne zo štyroch nárožných bášt štyri naše kanóny uliate v hutách nad Omastinou. Z troch kanónov pálili do nepriateľa Radkini bratia, zo štvrtého odvážna Radka sama zasievala smrť do radov janičiarov.
Rozzúrený Ajaj-beg každú hodinu velil do útoku novým a novým čatám útočníkov vyzbrojených kopijami, sekerami a horiacimi fakľami. Stále noví a noví odvážlivci snažili sa prekonať hradný můr na vysokých rebríkoch.
- Upečiem vás ako slimáky v pahrebe! vyhrážal sa Ajaj-beg Uhrovčanom s penou na ústach. - A z teba dievka! hrozil sa päsťou smerom k najvyššiemu oknu, odkiaľ chŕlila oheň Radka, - si urobím slúžku, čo mi bude onuce prať!
Na to veľké rúhanie sa však z hradu ozvala vždy iba čoraz presnejšia streľba našich kanonierov, medzi ktorými vynikali Radkini bratia. Ostatní udatní obrancovia hradu strieľali kušami a liali na hlavy útočníkov plné sudy vriacej vody a veľké vahany rozpálenej smoly. V hroznej haravare tucty pohanov hynuli odpadávajúc horeznak z rebríkov na lúčku pod múrom.
Hrozný boj trval štrnásť dní a štrnásť nocí. Nehynuli však len útočníci. Po jednom umierali aj hrdinskí obrancovia Uhrovského hradu a postupne odovzdávali duše Stvoriteľovi. Až prišiel pätnásty deň, ktorý musel prísť. Všetky zásoby vody, jedenia a ľudských síl sa obrancom hradu vyčerpali až na dno. Na najvyššom poschodí Uhrovského hradu stojí hŕstka posledných bojovníkov. Medzi nimi hrdinská Radka a jej traja bratia. Vedia, že posledná chvíľa sa priblížila.
- Posledný sud s prachom sme otvorili!
- Boj sme dobojovali. Poddáme sa, alebo zhynieme, bratia? — pýta sa Radka bratov a hŕstky bojovníkov, čo ešte boli nažive.
- Nepoddáme sa, sestrička naša. Pri otcovej pamiatke, nepoddáme sa!
V tú noc však streľba zrazu utíchla. Skúsený Ajaj-beg tušil, čo to znamená. Vycítil šancu a znásobil útoky.
Zrazu sa však nad hlavnou bránou objavila biela zástava. Na rímsu vystúpil hlásateľ s trúbkou a oznámil, že obrancovia hradu sa poddávajú.
Od hlavnej brány dolu briežkom sa blížil k Ajaj-begovmu stanu smutný sprievod. Vpredu kráčal najstarší Radkin brat a niesol bielu zástavu. Za nimi štyria sluhovia kotúľali sud so zlatom a rodinnými pokladmi Radošovcov ako vojnovú korisť pre Ajaj-bega.
- Ajaj-beg, slávny bojovník! Uznávame tvoju silu, poddávame sa! Zroneným hlasom oznamuje kapitánka Uhrovského hradu, - Nech ti naše zlato a rodinné poklady obmäkčia hrdinské srdce, slávny pane!
Ajaj-beg vedel, že boj vyhral a myslel si, že teraz vyhrá aj mier. Sedel pyšne na koni na zelenej lúčke pod múrom, ktorý Turkom skoro mesiac hrdinsky odolával, a predsa neodolal! Ajaj-beg káže celému vojsku zhromaždiť na rovnej pred jeho hlavným stanom, Opovržlivo sa díva na pokorenú kapitánku uhrovského hradu, na jej pokorených hrdinských spolubojovníkov ohŕňa nos nad odokrytým sudom so zlatom a klenotmi.
- Aby ste vedeli, že som spravodlivý a dobrý pán, - vyškiera sa, - najprv podľa nášho vojenského práva spíšeme listinu o kapitulácii. Nech je večná sláva mocnému Sultánovi! Nech je večná sláva prevznešenému miestodržiteľovi budínskemu, nášmu milostivému dobrodincovi ctihodnému Sulejmanovi!
Listinu spísali v jazyku tureckom a latinskom.
- Prines mi, brat môj, pečatidlo! - obrátila sa zronená Radka na stredného brata, ktorý čakal pripravený na pokyny vo výklenku nad hlavnou hradnou bránou.
Z brány vyšiel rytier a pokorne priniesol pečatidlo a čašu s roztopeným voskom.
- A ty, brat môj najmladší! otočila sa Radka k najvyššiemu oknu nad nárožnou baštou, podajže mi pero, nech sa podpíšem!
Na tento pokyn najmladší Radkin brat natiahol šíp namočený do horiacej smoly a zacielil. Šíp zasvišťal vzduchom a trafil rovno do suda, kde pod zlatom a klenotmi bolo päť centov najlepšieho pušného prachu, ktorý si hrdinskí obrancovia hradu ponechali na uvítanie Turka.
- Zbohom sestra! Kešku nájdete od hradnej kaplnky (pomôžu mapy.com) 235.887733 metrov pod azimutom 136.29044396383°.
- Zbohom bratia moji!
Nad dolinou sa ozval hrozný výbuch, stromy padali, balvany sa rúcali a najväčší múr Uhrovského hradu od podbránia až po piate poschodie sa zrútil do hĺbky, pochovávajúc pod sebou všetko živé.
Keď sa nad lúkou rozišiel prach, slnko uvidelo hroznú skazu. Na mieste tam zahynul slávny Ajaj-beg s celým svojím vojskom, koňmi aj zbrojou. A skazu vzalo aj ponúkané zlato a poklady chrabrých obrancov hradu, lebo hrozný výbuch ich rozhádzal spolu s ľudskými kosťami po širokom okolí.
