8 guliek

Vzduch v opustenom sklade bol ťažký a presýtený pachom vlhkosti a starého betónu. Jediné svetlo prenikalo cez špinavé okno vysoko nad hlavou, vrhajúc dlhé, skreslené tiene. Vito, sediac za ošúchaným stolom, si prešiel po brade. Na sebe mal oblek tmavo fialovej farby, ktorá sa v slabom svetle zdala byť ešte hlbšia a záhadnejšia. Vedľa neho stál Frankie, ako vždy s úsmevom. 

"Takže, Frankie," začal Vito, jeho hlas bol pokojný, no s podtónom, ktorý sľuboval problémy. "Počul som, že včerajšia akcia bola... intenzívna."

Frankie sa zasmial. "Intenzívna, šéfe? Povedal by som, že to bol skôr poriadny chaos. Začalo to takou zvláštnou, takmer mystickou hmlou, keď sme prišli. Mesiac bol schovaný za mrakmi a všetko bolo tmavé ako uhlie, akoby samotná noc držala dych."

Vito si odpil z kávy. "A potom?"

"Potom sa to zmenilo. Zrazu, keď sme sa blížili k zadnému vchodu číslo 4, na obzore sa objavil taký ten zvláštny odtieň, akoby sa obloha pripravovala na búrku. Vedel som, že to bude divoká noc, plná prekvapení."

"Divoká noc," zopakoval Vito. "A balík?"

"Balík je v bezpečí, šéfe. Ale nešlo to hladko. Tí chlapci od Morettiho si mysleli, že majú prevahu. Ich dve autá boli tmavo zelené, takmer splývali s kríkmi pri ceste, snažili sa byť neviditeľní, a takmer aj boli."

Frankie si odkašľal. "Ale moji chlapci, šéfe, tí sú všetci v zelených číslach. Žiadne škrabance, žiadne problémy."

"Ale nemuselo to tak byť, však?" dodal Vito.

"Veru nemuselo," potvrdil Frankie. "Keď sme sa dostali dovnútra, svetlá v sklade blikali, vytvárajúc takú zvláštnu fialovú žiaru, ktorá sa odrážala od vlhkých stien. Vyzeralo to ako nejaká diskotéka, len s pištoľami namiesto tanečníkov. Všetko sa dialo v takom zvláštnom, pulzujúcom rytme, ktorý mi znie v ušiach dodnes. Bolo to rýchle. Morettiho chlapci sa tam objavili, lebo si mysleli, že balík je ich, a prišli asi pätnásť minút po nás. Neviem kde sa flákali, keďže ich autá sme si všimli už pri príchode. Všetko sa zrazu zmenilo a záblesky svetla, doprevádzali tlmený hluk pri každom výstrele. Potom sa Morettiho chlapci zrútili na zem, ich tváre bledé pod oranžovou lampou, ktorá teraz pôsobila ako reflektor na javisku. Všetko okolo nich sa zrazu zdalo byť tak... prázdne, tak temné, akoby ich prítomnosť pohltila tma."

Vito prikývol. "Koľko ich bolo?"

"Presne osem guliek, šéfe. Pre štyroch z nich. Dve pre každého. Krv sa rozliala po zemi ako tmavá, červená kaluž, ktorá sa leskla v slabom svetle. Rýchle a čisté, ako sme sa učili, bez zbytočného neporiadku."

"A potom ste zmizli," povedal Vito.

"Ako duchovia," prikývol Frankie. "Prešli sme cez dve staré, hrdzavé brány, ktoré boli kedysi jasne oranžové s označením 4 a 6, ale teraz už len sotva držali pokope, s odlupujúcou sa farbou. Obďaleč bolo ďalšie auto, bavorák 728d, E48, takej tmavo zelenej farby. Jeho farba takmer splývala s tmou. Nikto si nás nevšimol, nikto nás nepočul."

Vito sa postavil. "Dobre, Frankie. Žiadne stopy, žiadne svedkovia. Ako vždy."

"Presne tak, šéfe. Keď sme odchádzali, celá ulica bola ponorená do hlbokej, čiernej noci, len občasné, oranžové svetlo lámp narúšalo túto prázdnotu. A za nami, len pár mŕtvych tiel, ticho a prázdnota, tma, ktorá pohltila všetky zvuky a spomienky, akoby sa nikdy nič nestalo."

Vito sa otočil a zamieril k dverám. Frankie zostal stáť, s úsmevom na tvári  pozorujúc, ako sa dodávka stráca v tme. 

N 48° XX.XXX′ E 18° XX.XXX′