„Niekedy sú to tie najmenšie rozhodnutia, ktoré dokážu navždy zmeniť tvoj život....“ – Kerri Russel
„Plameň dohasína, mesiac svieti, hviezdy sú už na oblohe, je na čase ísť spať.“
„Oci, oci, prosíme, my chceme ešte rozprávku na dobrú noc!“
„Takže rozprávku? Nuž teda, Martinko, Tomáško, jednu vám poviem.“ - zahľadel som sa na jasnozrivú nočnú oblohu – „Áno, dnes je krásna noc. Pozrite sa na tú prekrásnu, jasnú nočnú oblohu plnú hviezd. Nachádzajú sa tam všetky planéty slnečnej sústavy. Tam je Merkúr, a tamto červené, guľaté, to je Mars. A pozrite, tamtá najväčšia, to je Jupiter. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy len tak bezstarostne pozeral na oblohu. Občas sa pýtam, kam až sme mohli, ako ľudstvo, kvôli našej chamtivosti, zájsť, a neuvedomovať si pritom následky našich činov. Všetky naše kroky, nech už sú dobré či zlé, utvárajú náš život. Poviem vám príbeh, nie je o vás, nie je o mne, nie je o nikom, koho poznáte.. Je len na vás, čo si z toho odnesiete. Tak počúvajte pozorne, aby ste odhalili tajomstvo, ktoré vám chcem prezradiť....“
Tak si to zhrnieme, volám sa Lucas Maier a mám dve malé deti, Tomáška a Martinka, moja žena, ich matka Sofia tragicky zahynula pri autonehode. Bola to úžasná žena s prenádhernými modrými očami a vytetovaným husľovým kľúčom na pravom ramene. Ja som dnes váš sprevádzač, viem presne čo sa stane, aj keď zrejme nebudem jediný Lucas Maier, o ktorom budete dnes počuť. Nemám rovnako sa volajúcich bratov, no zároveň sú ako moji bratia, aj sa takisto volajú, dokonca aj väčšina tak isto vyzeráme. Lucas vo vyprávanom príbehu deti nemá, ja áno. No jednu vec máme všetci Lucasovia spoločnú – zosnulú ženu, partnerku, matku, dcéru, manželku menom Sofia. Prečo to tak je? To neskôr zistíte.....
Hovorí sa, že každý človek na Zemi má svoju vlastnú žiariacu hviezdu na oblohe. Ak jeho hviezda zhasne, skončí sa púť daného človeka na tomto svete. Jeho duša však putuje ďalej. Môžete to nazvať nebom, druhou stranou, akokoľvek chcete. Nie vždy sa však dostanú do svetla. Ostávajú s nami, či už zo strachu ísť ďalej, alebo sa chcú naposledy rozlúčiť. Na každom kroku cítite ich prítomnosť a sprevádzajú vás až do úplného konca, kým sa k nim pripojíte.
„Ak práve čítaš tieto riadky, som už po smrti. Zanechávam tu za sebou memorandum, dielo, ktoré má slúžiť ako pripomienka, že stačí jediný zlý krok a všetko môže byť v sekunde preč. Ja som bohužiaľ ten svoj posledný už urobil, takže je rad na tebe, aby si moje chyby napravil. Och, keby som sa tak mohol vrátiť späť na začiatok, možno som ich mohol všetkých zachrániť. Predtým, než sa pre mňa všetko skončí, popíšem ti svoje putovanie naprieč časom a svetom, avšak nesmieš zlyhať. Ďalšiu šancu už totiž nedostaneme.....“
Teóriu paralelných svetov pôvodne prvý raz formuloval už v roku 1957 fyzik Hugh Everett. Hovorí o obrovskom, možno aj nekonečnom počte alternatívnych svetov. Laicky povedané, to, čo sa vám v tomto živote mohlo v minulosti stať, ale nestalo sa (pretože ste sa napríklad rozhodli inak), sa celkom určite stalo v niektorom, alebo v niektorých paralelných svetoch. Ako by to asi vyzeralo, ak by som niektoré veci urobil inak? Aký by bol tvoj prvý krok?
2.7.1987, okolie Devínskej Kobyly
„Milý denníček, volám sa Sofia a dnes mám narodeniny. Oslavujem 8 rokov. V škole sa mi páči jeden strašne rozkošný chlapec. Volá sa Lucas Maier. Je to môj sused. Som rada, že býva tak blízko mňa, Detská láska je vždy tá najúprimnejšia, to si zapamätajte. Každý deň sa stretávame pri soche patróna záchranárov a hasičov, obnovenej v roku 2001. Tu vždy začínalo a stále začína každé spoločné dobrodružstvo.
20.2.2019, Devín, 01:22
Za oknami počuť dopadajúce kvapky dažďa. Slzy mi tečú po tvári pri pozeraní našej spoločnej fotky, ale môžem si za to sám. Behom sekundy som prišiel o všetko, na čom mi záležalo. Dal by som čokoľvek, aby som ju mohol zase zazrieť, aspoň na sekundu. V pravej ruke zvieram stále zapečatený list s nápisom „Pre môjho najmilovanejšieho, s láskou, tvoja verná princezná.“
Dopíjam posledný dúšok whiskey, ktorú sme si šetrili na vzácnu príležitosť. Fotku, na ktorej som ja so svojou láskou som odložil spolu s neotvoreným dopisom do svojej škatuľky so všetkými ňou napísanými listami a zásnubným prsteňom. Na pravom ramene mala vytetovaný nádherný husľový kľúč. Prežili sme spolu nádherných 32 rokov, teda nie ako manželia....no v podstate sme sa poznali už od školy. Sedeli sme spolu v lavici počas základnej školy i išli na tú istú strednú školu. V alkoholovom opojení som zavrel oči a ponoril sa do sveta snov a modlím sa, aby sa mi v jednom z nich zjavila.
„Ty a ja sme dokonalý pár. Nikdy si nemysli čokoľvek iné. Milujem ťa Sofi.“ – posledné slová, ktoré odo mňa počula.....
14.8.1987, okolie Devínskej Kobyly
„Naše zvyčajné chodníčky nás viedli asfaltovým výbežkom, kde na malom kúsku nás strážili zvodidlá. Šli sme po pravej strane, až sme sa dostali až na detské ihrisko aj s kamennou stavbou. Do nej sú vytesané čísla 1574 a 1993. Priamo oproti tejto stavbe je stĺp s potlačenou číslicou X. Lucas je starší a tak už párkrát bol ďaleko za humnami a hovoril mi niekoľkokrát svoje príbehy z Jezuitských lesov, napríklad, že sa raz po cyklotrase dostal až k nejakému prameňu, hneď vedľa vrcholu Jezuitského vrchu. Neviem, prečo Švábsky vrch dostal takýto názov, pretože sme hľadali a hľadali, no žiadne šváby sme nenašli.....možno im bolo moc teplo, predsa len sme tu v čase obeda a slnko poriadne praží, tak sa schovali.....“
07.11.2018, lúky Devínskej Kobyly, 23:19
Slnko práve zapadalo a obloha získavala zlatooranžový nádych. Ak by sa ma niekto spýtal, ako si predstavujem slobodu, odpovedal by som, že presne takto. Ty, tvoja láska, ruka v ruke 130-kilometrová rýchlosť na diaľnici, spoločne vo vašom novom kabriolete, keď si užívate prítomnosť toho druhého a doslova cítiš vietor vo vlasoch. V spätných zrkadlách sa mihajú vozidlá, ktoré slalomom predbiehate. Z rádia znie nádherná romantická pesnička. Je to idylický moment. A poznám ešte jeden. Ten, keď obaja ležíte v objatí na tráve, na tmavej oblohe sa vznášajú milióny hviezd.
„Ty a ja sme dokonalý pár. Nikdy si nemysli čokoľvek iné. Milujem ťa Sofi.“ – pošeptal som jej, nahol sa k jej perám a pobozkal ju.
„Milujem ťa Lucasi“ Po týchto slovách sme zazreli na oblohe padajúcu hviezdu. Našu, padajúcu hviezdu. Nemohol som tušiť, čo sa odohrá 18.11.2018 o 21:24....
23.5.2025, Bratislava, 5:12
„Hovorí sa, že samovražda je čin slabých a zlomených ľudí. V skutočnosti to však vyžaduje nesmiernu odvahu. Teraz stojím tu, na prahu mostu a premýšľam, či som dostatočne silný na to ukončiť niečí život, aj keď sa zdá odpoveď veľmi jednoduchá. Ako som sa k tomuto momentu vôbec dostal?“. O pár sekúnd sa ozval hlasitý náraz do hladiny Dunaja. Ak si pre niečo veľmi silno odhodlaný, urobíš to. Cítiš, že je to správne a ja cítim, že práve túto vec som mal urobiť. Ponáram sa hlbšie do riečnych hlbín, a už som sa chcel nadýchnuť a ukončiť to, keď v tom som zbadal na dne biely svetielkujúci predmet, priblížil som sa k nemu a dotkol som sa. So žmurknutím oka som sa ocitol na pre mňa známom mieste – u mňa doma.
V ruke som zvieral akúsi tajomnú kocku. Vyzerala presne ako nezložená rubikova kocka. Presne v strede každej strany malá malú digitálnu plochu. Stále žiarila nabielo, no už ju nahradzovala žltá s červenou a uvidel som číslicu 23 s totožnou farbou na digitálnej ploche jednej zo strán kocky. Z prsta mi išla krv, no možno som sa len o niečo oškrel, neriešil som to. Neviem, čo táto celá situácia znamená, no dostal som pocit nádeje, že som práve dostal druhú šancu. Všimol som si na tej kocke malý gombík, tak som ho stlačil. Všetky svetlá v miestnosti odrazu začali preblikávať, kocka zavibrovala a predo mnou sa začal vytváral žiariaci guľatý objekt, avšak vo vnútri bolo prázdno..... doslova čiernočierna tma, vyzeralo to skoro ako portál zo sci-fi filmov.
„Do čoho si sa to zase namočil Lucasi?“ – povedal som si pre seba a vstúpil som do objektu. V podstate už som po smrti, nemám čo stratiť.
Prechádzam tmou, sám neviem ako dlho, až som narazil na malinké svetlo. Rozutekal som sa k nemu, svetlo sa zväčšovalo, až som spoznal ten známy portálový tvar. Zhlboka som sa nadýchol a plný nádejí som vykročil von. Spoznávam to tu.....to je predsa.....moja izba.
Pohľad z okna vyzeral úplne rovnaký, akoby sa nič nezmenilo, na ďalšej digitálnej ploche na kocke sa objavilo číslo 18 a sfarbila sa zmes modrej a žltej farby. Vyšiel som von na ulicu. Oslovil ma jeden pofidérne vyzerajúci podstatne zanedbaný pán, v ruke zvieral noviny a šporkasku. Hodil som mu euro, poďakoval mi a noviny mi podal so slovami „Boh ťa žehnaj, mládenec!“ Nič nezvyčajné, až na ten dátum.....uvádzalo sa, že dnešný dátum je 23.5.2023! Skočil som o presné dva roky v čase späť!
V nemom úžase som pozeral na pána, no rýchlo som sa spamätal, nedal na sebe nič znať, a vrátil som sa späť do izby. Obdivujúc tajomnú kocku sa sám seba pýtam, čo to je? Dobre, ako to teda funguje? Stlačím gombíííík aaa...... už som opäť ponorený v temnote a v diaľke vidím známy portál, vstupujem doňho.....a! opäť moja izba? V očakávaní som vyšiel pred vchod, kde opäť stál ten istý pofidérny pán, opäť som mu do šporkasky hodil euro a opäť mi podal noviny. Okamžite som sa pozrel na dátum.....18.11.2018!
„Chlapče, dávajte si pozor, čo robíte, jedna chyba a môže vás to stáť život....“ – snažil sa mi dobrorečiť.
„Hej hej, to mi bude hovoriť človek, ktorý o 5 rokov bude stále predávať tie isté noviny a žobrať o peniaze.....už zmizni!“ – drzo som mu odvrkol, v hlave som mal totiž len jedinú scénu, tú ktorá sa o pár hodín odohrá. Pán bez slova odišiel a na ďalšej digitálnej ploche kocky sa objavilo číslo 29 so zmesou červenej a bielej farby. Na hodinkách mi ukazuje aktuálny čas 7:57.
25.11.1988, okolie Devínskej Kobyly
„Neďaleký turistický stĺp nás upozorňuje na to, že sme vo výške ABC metrov, pre overenie sú v danej sekcii napísané čísla 2436/4,60. Vybrali sme sa smerom, kde je zobrazený čas 0:30 h. Nikdy som takto ďaleko nebola, ale Lucasovi dôverujem a cítim sa pri ňom v bezpečí. Cestou míňame kostol s dvanástimi malými krížmi, stĺp s označením F060/008 a nakoniec aj zákaz vjazdu všetkých vozidiel v oboch smeroch jazdy a práve tu sme odbočili doľava. V tejto chvíli sme minuli aj posledný dom a čakali nás už len lesy Devínskej Kobyly, malú prestávku sme si urobili na križovatke našej lesnej cestičky s obrovskou asfaltovou cestou, kde nás skoro zrazilo auto. Pred nami vidím nápis CHKO Malé Karpaty, vydávame sa vpred novému dobrodružstvu.“
18.11.2018, Devín, 9:12
Dnes je výnimočný deň. Chcem Sofi požiadať o ruku. Je dokonalá a ja cítim, že s ňou chcem prežiť zvyšok života Na tajnom mieste mám škatuľu, do ktorej som si ukladal počas celého nášho vzťahu všetky ňou napísané listy a mám tu ukrytý aj zásnubný prsteň a špeciálnu whiskey, ktorú pálil snáď ešte predok môjho pradeda. Po príchode z dovolenky ju spolu otvoríme a vypijeme. Dnes cítim, že je ten deň D. Večer vyrážame na dovolenku, na ktorej sa jej opýtam tú konkrétnu otázku. Prsteň si schovávam do vrecka a škatuľu odkladám opäť na bezpečné miesto. Idem ešte pozrieť, či je naša červený SUV terénny JEEP s ŠPZ SO-IA pripravená na takú dlhú trasu a pobaliť sa na dovolenku....
18.11.2018, niekde medzi Stupavou a Bratislavou, 13:17
Tá kocka sa nedá proste zložiť, skúšam všetky možné ťahy, ale v tomto som nikdy nevynikal. Ešte mám pár hodín, kým sa to stane, na rozdiel od môjho terajšieho ja, ktorý ešte nič netuší a v pohode sa balí na dovolenku, ja budem číhať a skúsim tomu zabrániť. Potrebujem však dovtedy zložiť tú kocku ..... Ktovie, možno tým odkryjem skryté funkcie.
18.11.2018, niekde medzi Stupavou a Bratislavou, 21:23:59
Hodiny tikajú. tik-tak, tik-tak, podľa hodiniek do udalosti ostáva 33 sekúnd. Čupím v jarku pri ceste, okolo mňa je samé krovie, slnko už dávno zapadlo. 29, 28, 27..... sekundy plynú a s každou minutou mi viac a viac zviera hrdlo avšak som pripravený vojsť na tú cestu a zastaviť ich auto a tým ich zachrániť. Už som sa chystal vojsť na cestu, keď som odrazu začul šuchot kríkov a ani som nestihol žmurknúť a už sa na mňa oboril a zaľahol nejaký človek. Do udalosti zostáva 13 sekúnd....
„Nesmieš to urobiť! Zabiješ seba, ich, aj všetkých ostatných!!“ – hlas mi síce prišiel povedomý, no nestihol som sa pozrieť, kto sa to vlastne na mňa ovalil a teraz mi nedovolí pohnúť sa....
9, 8, 7 ...... každá sekunda ako nekonečno a ja sa zo všetkých síl snažím nepriateľa odsunúť, no zaľahol ma brilantne, akoby trénoval bojové športy.
„Absolútne nevieš, o čom hovoríš! Pusti ma, kým nie je neskoro!“ – no v podstate už neskoro bolo.....
3, 2, 1 ...... cez cestu som uvidel prejsť známy červený JEEP. V prípade pochýb ohľadom toho, či je to ten JEEP, tak bohužiaľ, zaregistroval som tú ŠPZ. Slzy sa mi nahrnuli do očí a začal som plakať. O pár sekúnd sa ozval náraz. Presne som vedel, čo sa stalo a nemohol som tomu uveriť, už druhýkrát som sa len bezmocne prizeral, ako sa moje šťastie rozpadlo. Nepriateľ, čo ma zaľahol ma odrazu pustil a ja som konečne uvidel jeho tvár.
„Neverím! To vy? Ako sa opovažujete?“ – bol to totiž ten zanedbaný pán, ktorý mi predával tie noviny v každom čase, v ktorom som sa ocitol. Rozutekal som sa ku červenému Jeepu, vo vnútri boli dvaja ľudia. Tajomný pán bežal so mnou až na miesto nehody. Naskytol sa mi hrozný pohľad. Auto bolo mimo cesty, v jarku pretočené na streche a začalo horieť. Naokolo neprechádzali žiadne autá.
„Kto ma vlastne zachránil? Nikto tu nie je okolo, kto by zavolal pomoc....“ – spýtal som sa zanedbaného cudzinca, ktorý mi len stroho odpovedal.....
„Neviem ako ty, ale ja tu nikoho iného nevidím. Mal by si sa poponáhľať, o 59 sekúnd už nebudeš mať koho zachrániť!“
Tieto slová boli pre mňa ako šok, okamžite som sa rozbehol do vnútra auta, obom odopol pás, a vytiahol som ich z auta. Presne po 59 sekundách auto explodovalo. Sofi som bohužiaľ už pulz nenahmatal, no Lucasovi áno. Slabý, ale bol tam, takže som okamžite začal s resuscitáciou, po pár stlačeniach hrudníka sa začínal preberať k životu, otočil som sa na tajomného neznámeho a ten zavelil k odchodu. Nemal som na výber, zavolal som na 155, oznámil nehodu, a s pocitom, že pomoc je na ceste som ich tam musel nechať. Tajomný neznámy medzitým zobral do ruky svoju rubikovu kocku a otvoril sa portál. Vstúpili sme doňho.
„Rozmýšľaj, čo sa stalo v čase nehody v aute?“ – opýtal sa ma a tak som vo vnútri portálu zapremýšľal.....
18.11.2018, niekde medzi Stupavou a Bratislavou, 24 sekúnd do nehody
Auto sa kýve doľava – doprava v rytme zákrut, no v jednej som musel prudko pribrzdiť, lebo som neodhadol zákrutu a prsteň mi vypadol z vrecka. Sofi to zbadala a prekvapená naňho pozerala.
„To je....Áno! Hovorím áno!“ – celá natešená vykríkla Sofi. Pozeral som do jej prenádherných modrých oči, vynikal jej aj krásny husľový kľúč na ramene.
„Ty a ja sme dokonalý pár. Nikdy si nemysli čokoľvek iné. Milujem ťa Sofi.“ – pošeptal som jej, nahol sa k jej perám a pobozkal ju. Úplne som zabudol na to, že sme na ceste a pred nami je ďalšia zo zákrut. Až neskoro Sofi vykríkla „Pozor!“ už tomu nešlo zabrániť, vyšli sme z cesty urobili zopár otočiek cez strechu a stratil som vedomie....vôbec netuším, kto ma zachránil, no prebral som sa, keď boli záchranári pri mne.
„Sofi, zachráňte ju, prosím!....“ – no Sofi už len zabalili do čierneho plášťa, ktorý všetci vieme, čo znamená......
Zvyšok poznáte, utápanie sa v alkohole, na stole položená škatuľa v pravej ruke zvierajúc neotvorený list s nápisom „Pre môjho najmilovanejšieho, s láskou, tvoja verná princezná.“ a nakoniec v roku 2025 pokus o samovraždu. Môj život sa točí len v tomto cykle. Zomrel som pádom do Dunaja. Od chvíle nájdenia rubikovej kocky nastúpil úplne iný Lucas....a toto je jeho časť príbehu.....
25.11.1988, okolie Devínskej Kobyly
„Tak tento les je prekrásny. Zanechali sme za sebou značku CHKO, chodník sa na konci rozdvojuje, po ľavej strane nachádzam turistickú značku na strome, ďalší rázcestník aj s edukačnou tabuľou. Videla som obrázok diviaka, slepúcha, užovky a ďalších dvoch zvieratiek, ktoré tu v okolí žijú. Pár metrov severozápadne po chodníku je cyklistický stĺp s označením prameňa, ktorý dosiahneme za menej ako kilometer. Keďže sme boli smädní, išli sme priamo k nemu....“
Medzičas, Medzipriestor
Čas akoby vo vnútri portálu nebežal. Až teraz som zbadal v jeho ruke držiacu úspešne zloženú fialovú stranu rubikovej kocky, vďaka čomu sa mu ukázal o gombík navyše. Stlačil ho. Temnota sa zmenila na osvetlenú cestu, ktorá viedla k budove. Ozývali sa z nej zvuky ako na nejakom bašaveli. Privítal nás vysoký, upravený pán v maske, pozrel sa na tajomného, ktorý ma sem doniesol, obaja súhlasne prikývli a šli sme točitým schodiskom hore.
„Dlžíme ti vysvetlenie.“ – povedal tajomný pán. Vošli sme do tmavej prašnej miestnosti so starožitným stolom. Hosťujúci ku nemu podišiel a niekde tam zašmátral. Z projektoru sa zjavil hologram stromu a začal vysvetľovať....
„Ten strom znázorňuje strom života. Z toho stromu vyrastajú listy, a to sme my, Lucasi. Kým žijeme, sú listy krásne zelené, no s príchodom smrti zhnednú a vypadajú. Na tom strome sú všetky verzie Lucasov vo všetkých paralelných vesmíroch. Ten strom života vznikol vďaka nášmu bohovi, Lubošimu, bez neho by náš život nebol možný....“
„Ako to myslíte?“
„Luboši vo svojom skutočnom svete stratil ženu pri autonehode presne o 21:24. Na jej počesť vytvoril letterbox kešku v hre geocachimg s názvom Rovinca Lásky. Mala opisovať tie najkrajšie miesta, kde spolu chodili. Netušil však, že kešku bude lúštiť jeden šialený vedec a vďaka nej sa mu podarí vyriešením rovnici lásky v listingu kešky vytvoriť antihmotu. Tá sa nakoniec vymkla kontrole a pohltila ich svet.....zároveň vytvorila nekonečno ďalších svetov, ktorého sme súčasťou. Antihmota mala vzniknúť z poskladanej rubikovej kocky, ktorej kópie sa preniesli do každého paralelného vesmíru. Jej úspešným poskladaním sa vraj dostaneš do skutočného sveta a budeš sa môcť oslobodiť. Nikto to však nikdy nedosiahol, my, vyvolení, sme poskladali aspoň jednu stranu, vďaka ktorej sme sa dostali sem. A teraz to najzásadnejšie.....Keďže naše svety sú vysledkom žiaľu zo straty, musí každý Lucas prísť o svoju ženu pri autonehode. Iba tak môžeme žiť svoje životy.....“
„Ja nesmiem byť so svojou životnou láskou? Kto ste, že mi toto hovoríte?“
Hosťujúci si zložil masku dole....
„Ja som ten, ktorý už skúšal Sofiu zastaviť. Vítam ťa u nás na centrále, volám sa Lucas Maier a som z jedného z nekonečna paralelných svetov. Mám na starosti, aby tá nehoda vznikla v každom vesmíre a mám svoj tím, ktorý na to dohliada a práve sa na časť z neho dívaš. Tvoj tajomný neznámy, ktorý ťa zaľahol pri tej ceste a znemožnil ti ich zachrániť, je taktiež Lucas Maier. A momentálne sme zrejme jediní, ktorí vedia, čo prežívaš.... Keďže sme všetci rovnakí, mená máme podľa poradia príchodu do tejto pevnosti, ty budeš číslo 1459, ja som Jednička, keďže som bol prvý, a tvoj tajomný, ktorý ťa sem doviedol, je Trojka.“
„Vylúčené! To....to nie je....nemôže....“
„Byť pravda? Ja som úplne prvý človek, ktorý o Sofiu prišiel a našiel rubikovu kocku. A taktiež som prvý Lucas Maier, ktorý Sofiu zachránil, keď sa vrátil späť v čase, nemal som totižto nikoho, kto by ma zastavil. Postavil som sa pred auto a zachránil ich. Myslel som, že je to neškodné, no ja som do tej dimenzie nepatril, oni áno. Vďaka tomu, že Sofi prežila, sa ich svet začal rúcať, až všetci zmizli.....zmizol by som s nimi aj ja, v poslednej chvíli sa mi podarilo vyskladať jednu stranu rubikovej kocky a stlačil ten neznámy gombík, ktorý sa mi vysunul, až som sa ocitol tu a vybudoval toto sídlo. Od tej chvíle dohliadam na poriadok. Čím viac Sofií zachrániš, tým viac bude vypadaných lístkov na strome.“
Stál som len v nemom úžase, počúval som pozorne každé slovo. Predstavil som si ju pred sebou, s tými modrými očami, prekrásnym úsmevom a husľovým kľúčom na ramene.
„Ty a ja sme dokonalý pár. Nikdy si nemysli čokoľvek iné. Milujem ťa Sofi.“ – povedal som si v duchu a rozhodol som sa. Ja to nevzdám, zavrel som oči, v ruke som držal svoju z ani jednej strany neposkladanú rubikovu kocku. Kým neposkladám jednu stranu a nevysunie sa mi ďalší gombík, nemôžem odtiaľto preč....ibaže....
„Kocka nám dala tieto životy, každý tú svoju máme spečatenú krvou, dokonca i ty. Sú to naše domovské dimenzie. Okrem tej mojej, v tej už je kvôli mojej chybe len temnota.“ – pokračoval vo svojom monológu Jednička.
„Vy si robte čo chcete, ja idem zachrániť svoju Sofiu.“ – povedal som neohrozene.
„A ako to asi chceš urobiť, keď nemáš poskladanú ani jednu stranu kocky? Nedostaneš sa odtiaľto už nikdy!“ – odpovedal Jednička.
„Šéfe, a kde je tá vaša?!“, - vložil sa do debaty aj Trojka.
„Čože? Kde je?“ – Jednička hľadal svoju kocku márne vo vreckách, pretože....
„Hľadáte toto?“ – dvihol som pred seba z jednej strany poskladanú rubikovu kocku. Tá vyskladaná strana bola modrej farby. „Tušil som, že mi budeš vysvetľovať nejaké habaďúry, preto som si nepozorovane požičal túto vecičku. Ja na tej svojej kocke nemám ešte žiadnu stranu zloženú, takže neviem úplne ako to.....stlačiť vysunutý nový gombíík.....ahojte chlapci, ja sa neprestanem snažiť Sofi zachrániť. A nikto mi v tom nezabráni!“
Snažili sa ma chytiť, no ušiel som im a stlačil gombík na Jedničkovej kocke. V okamžiku som bol preč v temnote portálu. Rýchlo som nahmatal svoju kocku, kde ešte stále svietilo číslo 29. Stlačil som gombík, otvoril sa portál, a rýchlo som z neho vyletel. Na každej kocke sa zjavuje vždy iné číslo, je nemožné, aby vedeli, kde som. Avšak všetci vieme, kde budem. Opäť som sa ocitol vo svojej izbe, všetky svetlá šialene rýchlo preblikávali. Zišiel som dolu a tam stál bezdomovec, v ruke zvieral noviny a šporkasku. Z diaľky som si prečítal dátum na novinách, 29.12.2029. Husto snežilo a na chodníkoch bol namrznutý ľad.
„Ďakujem, noviny si neprosím, idem si hľadať svoje šťastie!“
„To neviem, či ti môžem dovoliť Lucasi, volám sa Päťka“ – áno správne, v ruke držal rubikovu kocku. Jeho vyskladaná strana bola zelená.
„Nemám pocit, že som sa pýtal o názor, Lucas....“ – a rozutekal som sa preč. Päťka našťastie spadol na ľade okamžite, ako sa pohol, a tak útek bol kupodivu rýchlejší, než som čakal. Odišiel som na miesto, kde som sa cítil bezpečne a poznal som to tam. Chodili sme tam so Sofi, keď sme boli menší, ešte v roku 1988.
20.2.2019, Devín, 01:22
Za oknami počuť dopadajúce kvapky dažďa. Slzy mi tečú po tvári pri pozeraní našej spoločnej fotky, ale môžem si za to sám. Behom sekundy som prišiel o všetko, na čom mi záležalo. Dal by som čokoľvek, aby som ju mohol zase zazrieť, aspoň na sekundu. V pravej ruke zvieram stále zapečatený list s nápisom „Pre môjho najmilovanejšieho, s láskou, tvoja verná princezná.“ Prešlo pár minút, kým sa odhodlal list otvoriť......
„Milovaný môj princ, pravda je vždy len jediná, a po prečítaní týchto viet snáď pochopíš, prečo som nemohla urobiť inak.
18.11.2018 o 21:24 si o mňa prišiel pri autonehode. Nikdy si, prosím, nedávaj za vinu, že si sa na chvíľu nevenoval jazde a havarovali sme. Jednoducho sa to tak malo stať. Bez tej nehody by si totiž nikdy nedostal šancu veci napraviť. Moja obeta nesmie prísť nadarmo a musíš prísť na spôsob, ako by sme mohli byť šťastní obaja. Navždy budem mať v hlave tvoje posledné slová, ktoré si mi v tom aute povedal. „Ty a ja sme dokonalý pár. Nikdy si nemysli čokoľvek iné. Milujem ťa Sofi.“ Ver mi, že by som teraz chcela byť pri tebe a povedať ti svoje áno. Osud nám to zatiaľ, žiaľ pripravil inak, v to osudné ráno si prišiel za mnou a varoval ma. To ty si ma pripravil na to, čo príde, a že je to nevyhnutné. Ako dôkaz ti nechávam fotku s označením miesta nehody. Pod fotkou ti nechávam súradnice, neviem, čoho sa týkajú, no kázal si mi ich napísať, vraj sú nesmierne dôležité.... Avšak pochopila som, prečo je moja obeta najdôležitejšia v celom tomto príbehu. Prosím, nájdi spôsob, ako by sme mohli byť šťastní spolu a prepíš koniec tohto príbehu.
N 48 (Y/B*X+3).(A-X)(Y-AC-X-1)(B-C)
E 16 (BAC-562).(B+A+1)(A+B-3)(Y/X/A)
Navždy budeš môj jediný,
Tvoja Sofi.“
25.11.1988, okolie Devínskej Kobyly
„Prešli sme prameň, dostali sme sa k rázcestníku. Po žltej značke sme zašli hlbšie do lesa, až sme prišli k mostu. Lucas mi hovoril, že tu bol raz v noci, stál na jednej strane mostu, na druhej stála dievčina, ktorá sa predstavila ako Sofia. Ale nebola som to ja, mala vraj cez 30 rokov a mala vytetovaný husľový kľúč na pravom ramene. S krikom sa otočil a rozutekal sa chodníčkom priamo do kopca hore, tajomná žena naňho celý čas hľadela. Približne 100 dĺžkových metrov priamo po chodníčku do kopca trvalo, kým ju striasol z dohľadu a našiel provizórny príbytok s ohniskom. Lapajúc po dychu si sadol dovnútra. Povedal, že to, čo všetci hľadajú je ešte o kúsok vyššie chodníčkom na najbližšom kameni s vyrytým abecedným písmenkom na povrchu. Toto písmeno zároveň predstavuje aj poradové číslo Y .... S Lucasom sme toto miesto navštevovali často, chodili sme tu opekať i prespávať. Moc som si užívala chvíle sledovania nočnej oblohy, pohľad na hviezdy je vlastne pohľadom do minulosti.“
29.12.2029, okolie Devínskej Kobyly, 22:29
Zašil som sa do schátraneho príbytku, ktorý som pri úteku našiel. Už som tu bol veľakrát, so Sofi v roku 1988. Zavrel som oči a predstavil si tie časy s ňou, keď sme si tu opekali a zabávali sa, dívali sa na hviezdy a obdivovali nočnú oblohu. Cítil som ju, svoju Sofi. Cítil som, ako ma drží za rameno, no osud nám to, zdá sa, zariadil inak. Aj keď sa nemôžeme vidieť, viem, že stojí oproti mne a pozeráme na seba. Cítim jej objatie.
„Potrebujem tvoju pomoc Sofi, prosím...“ – poháňaný neznámou silou som začal točiť rubikovou kockou ako profík do všetkých strán, a o chvíľu som mal poskladanú jednu stranu a vysunul sa mi gombík. Vyskladaná strana bola nabrala farbu miešanca čiernej s bielou farbou a na ďalšej digitálnej ploche sa zjavilo bielou farbou číslo 1459, následne sa ma to spýtalo na vloženie súradníc a vysunul sa gombík. Po zadaní súradníc a stlačení gombíka ma portál vyviedol kdesi do neznáma, dosť ďaleko od môjho aktuálneho miesta....
Avšak toto miesto mi bolo známe.....rozhodne som tu už bol.....Obklopili ma prekrásne výhľady, tie mi pripomenuli presne rok 1993, na tieto miesta sme totiž nielen v tomto období chodili so Sofi, jej otec jej ako malej hovoril legendu o dvoch zamilovaných ľuďoch a práve niekde v týchto miestach boli pochovaní a snažili sme sa ich nájsť. Nikdy sa nám to nepodarilo.....
7.7.1993, okolie Devínskej Kobyly
„Ako to už býva zvykom, ľudská zvedavosť posúva hranice našej fantázie. Opäť máme na výber z viacerých ciest, no vyberáme si s Lucasom smer, kde je na tabuľke napísaná hodnota 0:40. Predstavujem si, že prechádzame spoločne popod most a mne to pripomenulo legendu, ktorú mi rozprával môj otec na dobrú noc....
Tak sa to píše v denníku, pravda je taká, že dnes samotný most už bohužiaľ nestojí, aj keď sa dá jeho poloha určiť z archívnych fotiek a pohľadu do mapy....
Lesy Devínskej Kobyly kedysi patrili hradnému panstvu v Devíne. V útrobách toho lesa žil tulák, rebel, ktorý sa kráľovi vzoprel. Zamiloval sa však do princeznej. Kráľ ich láske nebol naklonený a princeznú uväznil medzi hradnými stenami. Počas jednej búrkovej noci vypukla na hrade vzbura, čoho náš tulák využil a princeznú zachránil a utiekli spolu do lesov, na miesta, kde aktuálne stojíme. Pokračovali chodníčkom ďalej, nie ďaleko, nebolo to ani 250 metrov, až prišli za ľavotočivou zákrutou na jednu zvažujúcu sa lúčku, kde ich ale čakala hradná stráž, ktorá ich celý čas hľadala. Našťastie si ich nestihli všimnúť a už teda zbiehali dole k najbližšiemu a najväčšiemu kameňu, aby sa skryli. Šuchot trávy však narušil pokoj stráži a ku kameňu ich nasledovali, kde ich oboch zastrelili. Aj keď telá zmizli, ich srdcia tam zostali...."
Súčasnosť, okolie Devínskej Kobyly, finále kešky
Ako som povedal, tie srdcia sme nikdy nenašli, no ak sa ti to podarilo, nechaj ich, prosím na mieste a môžeš sa považovať za vyvoleného. Toho, ktorého mi ťa samo nebo zoslalo, aby si mi pomohol navrátiť moju lásku. Už som totiž pochopil princípu fungovania kocky. Všimol som si, že žiadna kocka nie je úplne rovnaká, každý má teda svoju jedinečnú kocku. Iné kocky ma teda nezaujímajú a musím si strážiť len tú svoju.
Sediac pri veľkom kameni som znovu zavrel oči, ale už si nemusím predstaviť číslo, ktoré na tej kocke chcem vidieť.....osudné číslo.... Jednoducho som stlačil gombík so zeleným farebným číslom na digitálnej ploche a predo mnou sa otvoril portál.
Viem veľmi dobre, kam ma tento portál zavedie, a je možné, že idem urobiť ďalšiu svoju osudovú chybu.
V dlaniach držím dve z jednej strany zložené rubikove kocky. S Jedničkom, Trojkou, Päťkou za chrbtom, avšak plný odhodlania som pripravený čeliť nástrahám, ktoré ma čakajú, aby som splnil svoje slovo, ktoré som dal svojej láske. Informácie, ktoré som zistil a nevyužil, budú určite zužitkované neskôr a vôbec to nebude ľahké.....Portály sú otvorené, otázky nezodpovedané, takže ráčim vstúpiť a pokúsiť sa o nemožné, o svoj prvý aj posledný krok.....
Pridáš sa aj ty?
Cez
certitude môžete overiť riešenie svojej kešky.
Priame pokračovanie v keške Posledný krok....
Už čoskoro.....
Vo vnútri kešky sa nachádza ceruza, logbook + ....
pečiatka s názvom kešky - nechať na mieste pre ostatných hľadačov,nebrať prosím....
2x SWG, meňte férovo kus za kus prosím....