„Polnočnice vyžarujú taký nesmierny smútok, taký bezmocný hnev… Mám z nich strach, napokon ako každý. Ale zo všetkého najviac mi je ich ľúto.“
— Aelline Altsparr, elfská trubadúrka
Keď slnko zapadne, polia sa stanú doménou polnočných preludov, ktorí čerpajú svoju silu z mesačného svetla. Temní ako samotná noc a naplnení žiaľom blúdia po poliach osvetlených strieborným svitom. Beda tým, ktorých zbadá polnočnica.
V porovnaní s inými nočnými tvormi, napríklad katakanmi či vlkolakmi, sa polnočnice nemusia zdať až také nebezpečné. Veď kto by si pomyslel, koľko zla môže narobiť bledá, zvädnutá žena v roztrhaných šatách ? Odpoveď: poriadne veľa. A aby ste sa o tom nemuseli presvedčiť tým najhorším spôsobom, vyhýbajte sa prechádzaniu po poliach a lúkach v noci za každú cenu. Polnočnice sa vyskytujú iba na vidieku. Najčastejšie sa ich obeťami stávajú pocestní, no ak sa dá veriť legendám, občas sa vkradnú aj do chalúp a zavraždia roľníkov v spánku. Keď útočia, polnočnice zostávajú väčšinu času nehmotné, takže fyzické údery nimi jednoducho prejdú. Hmatateľnejšiu podobu na seba berú len na krátke okamihy, keď zasadzujú úder. Keď sú oslabené, vytvoria niekoľko svojich projekcií, ktoré síce nedokážu útočiť priamo, no slúžia ako akési „prenášače“, cez ktoré môže polnočnica vysávať z obete životnú energiu. Neverte babským rečiam a nemyslite si, že cez deň ste pred polnočnicami úplne v bezpečí. Objavujú sa aj na slnku, no vtedy sú oveľa slabšie než po zotmení.
Polnočnice sa dokážu zmeniť na nehmotné a vtedy je ich veľmi ťažké zraniť. Čím dokáže zaklínač uväzniť polnočnicu, aby ju prinútil nadobudnúť telesnú podobu ? (v základnom tvare)
Cez
certitude môžete overiť riešenie svojej kešky.