Predstav si, že sa ráno zobudíš, pozrieš sa na displej svojho mobilu - a tam svieti dátum 31. február.
Čože?
Pretrieš si oči, uistíš sa, že sa ti to len nesníva - a ten dátum tam stále je. Snažíš sa rozpomenúť na včerajšok, či bolo tridsiateho, čo by tejto nelogickej situácii dávalo aspoň trochu logiky, ale nič si nevybavuješ. Bol pondelok, to je všetko.
A tak robíš všetko to, čo robíš bežné utorkové ráno, chystáš sa do práce, ale nemôžeš myslieť na to jedno. Čo sa to porobilo s týmto svetom?
Nejako to zvládnem, povieš si, bude to obyčajný pracovný deň, budem sa venovať záležitostiam, ktoré musia byť spravené, bez ohľadu na dátum.
Ešte stále dúfaš, že vyjdeš von a tam bude príjemné marcové ráno. Že nikto, koho stretneš, nebude v rovnako divnom rozpoložení ako ty.
Stále veríš, že si z teba len niekto robí srandu, aj keď prvý apríl bude až o mesiac.
Lenže na ulici vidíš ľudí vyplašených, každý ťuká do mobilu a snaží sa zistiť, čo sa deje. Poniektorí postávajú v skupinkách, šeptom si niečo rozprávajú a majú strach v očiach. Tak predsa, povieš si. Ale aspoň v tom človek nie je sám, utešuješ sa.
A vtom to príde.
Uvedomíš si to.
Vyberieš mobil, pár ťuknutí na známe ikonky a je to tam.
Ten nešťastný dátum mi všetko pokazil.
Moje kalendáre, moje čelendžky. Je to v háji. Nie všetko, ale bude čo doháňať. Čo skôr?
Môj eventový kalendár má nové nevyplnené políčko. Keby aspoň to sa nejak dalo...
Dá sa. Event si spraviť môžeme. A budeme mať vyplnený 31. február aspoň v tomto.
A ak sa predsa len vesmír nepokazí, tak by mal kalendár ukazovať tretí marec. Nevadí, stretneme sa aj tak, pokecáme, povymieňame, poplánujeme. Tak ako vždy.
Stretneme sa v parku Gábora Barossa pri známej soche Maríny. Toto miesto je vybraté úplnou náhodou, pretože nemám absolútne žiadny dôkaz, že Gábor Baross, Marína alebo Jára Cimrman pobývali v okolí tejto lokality niektorý rok tretieho marca, alebo - nebodaj - veď viete - tridsiateho prvého februára.