Úľanská mokraď
Úľanská mokraď predstavovala najväčšiu mokraď na Slovensku a bola zaznamenávaná už na najstarších mapách. Siahala od hranice Trnavskej spraťovej tabule až po Čiernu vodu – od Blatného, cez Réca, Cataj, Veľký Grob, Tárnok, Pusté Úľany až po Sládkovičovo. Jej systematickým odvodňovaním sústavou napriamených kanálov a potokov (Tárnocký kanál, Stoličný potok, Zičiho potok, Nový potok, Starý potok, Bučanka, Suchý potok) a neskoršou ťažbou rašelín či štrkov a pieskov stratila od polovice 18. storočia viac ako dve tretiny svojej pôvodnej rozlohy a čiastočne zmenila svoj pôvodný charakter. Pôda tu bola pôvodne taká vlhká a močaristá, že vo vlhkých rokoch nedovolila prejsť ľuďom ani dobytku, ktorý tu zapadal. V období dažďov bolo územím možné bezpečne prejsť len so skúseným miestnym sprievodcom (Bel 1735, II, iv, 189).
Vysušovanie krajiny neskôr umožnilo zväčšiť výmeru poľnohospodársky obrábateľnej pôdy a jej kultiváciou sa premenili podmáčané lúky najskôr na lúky a neskôr na najúrodnejšie polia. Odvodňovanie zároveň sprístupnilo dovtedy len obtiažne či sezónne dostupné územia a umožnilo relatívne bezpečný prechod k ostatným lokalitám.
Melioracia však so sebou priniesla aj depresiu územia a jeho celkovú premenu. Takmer zmizli pôvodné mokrade, trvale zaplavené lužné lesy a znížila sa rozmanitosť kvetiny, lesov a rastlinstva, vyťažila sa rašelina a vznikli rybníky, rozkolísala sa hladina a kvalita spodných vôd, čiastočne sa zmenila miestna fauna. Územie medzi Veľkým Grobom a pod Pustými Úľanmi predstavuje ostatok tohto geomorfologického celku s najzachovalejšími zvyškami mokraďnej krajiny (najmä okolo Tárnockého rybníka a pod obcou od Tárnotského kanála, po oboch stranách Štoličného potoka až po Zičiho potoka) a patrí k vzácnym a ochranu vyžadujúcim územiam. Od roku 2008 je toto územie na základe vyhlášky MŽP SR č. 437/2008 s jadrom práve v pustoúľanskej mokradi základom chráneného vtáčieho územia Úľanská mokraď.
