Dynamit Traditional Cache

V júli 1906 mesto Trenčín poskytlo pozemok Pod Sokolicami Norbertovi Ceipekovi z Viedne, ktorý vlastnil patent na výrobu bezpečnostných trhavín Titanit I a Titanit II, aby tu postavil svoju továreň. Tu tiež vykonali skúšky, či je nová trhavina bezpečná pri používaní, a na základe kladného výsledku skúšobnej komisie z konca mája 1907 dostala koncesiu na výrobu. Už v januári 1907 právne existovala Továreň na bezpečnostné trhaviny Titanit, Ceipek a spoločníci (Titanit biztonsági robbantószer - gyár Ceipek és társai). Dňa 14.aug.1907 mesto odpredalo na výstavbu továrne pozemok veľkosti 5 katastrálnych jutár (2,88 hektára) Alexandrovi Thurn-Taxisovi z Prahy. Pre rok 1907 je v zozname uhorských živnostníkov zaregistrovaná výrobňa Titanitu na meno kniežaťa Thurn - Taxisa z Viedne. Na spomenutom pozemku za 4 mesiace postavili 18 neveľkých budov s komínom. Už pri jej výstavbe sa v r. 1907 štrajkovalo. Továreň stála východne vedľa Borovičkovej továrne, jej budovy sa tiahli pod začínajúcim svahom Breziny. Ďalej smerom na východ (ku Kubrej) hneď vedľa továrne na výbušniny sa pod horou nachádzala aj vojenská strelnica so zemnými valmi. Strieľalo sa medzi valmi, z drevených streleckých stolov, od továrne smerom na Kubru. Strelnica zanikla krátko po druhej svetovej vojne.

Peštianska obchodná banka, ktorá mala v Ceipekovom podniku väčšinový majetkový podiel, sa pokúsila firmu oživiť novou investíciou. Valným zhromaždením 13. januára 1910 bola založená založená Uhorská účastinná spoločnosť bezpečnostných výbušných látok "Titanit" (systém Ceipek), v pôvodnom znení "Titanit" (Ceipek módszerü) magyar biztonsági robbantó-anyag rézvénytársaság. Vydaných bolo 4500 účastín po 1000 korunách. V radoch účastinárov a riaditeľstva boli nielen tuzemci, ale aj zahraniční majitelia bánk a dvaja amsterdamskí bankári: knieža Alexander Thurn-Taxis, gróf Richard Coudenhove, dr. Leonhard Schweigert, M. Zimmt, dr. Imre Pekár, Lazar Reinmann, Lajos Hevesy, rytier Karol Marschall-Hahn, E. H. van den Wall Bake, C.J. van Eijk a van Weldhuisen. Titanit zrejme nebol ich jediným záujmom na Považí - napríklad Thurn-Taxisovci a Hahnovci chodievali na poľovačky do inoveckých hôr. Na novej investícii sa okrem firmy Titanit zúčastnila účastinná spoločnosť Unio, ktorá podnikala v oblasti pozemkov a dopravy a patrila zmienenej peštianskej banke. Ešte pred začatím prvej svetovej vojny začali budovať výrobňu celuloidu a dynamitu. Vyvolalo to protesty trenčianskej verejnosti, ale nakoniec mesto dalo súhlas. Pre výstavbu výrobne výbušnín sa museli dodržať predpisy z r. 1891, ktoré vyžadovali ochranné valy hrúbky 1 meter, vnútri ktorých smelo byť nahromadené najviac 1000 kg výbušnín. Stavebná činnosť začala v r. 1911.

Novú továreň stavali jednak na rozšírenom pôvodnom pozemku Pod Sokolicami, ale aj na novom mieste, na opačnej strane Breziny smerom k Soblahovu, na mieste zvanom Dušové doliny. Výrobné priestory na obidvoch miestach mali spolupracovať. Technologická doprava medzi nimi, v dĺžke trasy asi 1100 metrov vzdušnou čiarou, bola smelo naplánovaná v severo - južnom smere krížom cez Brezinu, východne od Kozieho vrchu, cez lokalitu Vŕšky. Cez najstrmší terén viedla serpentínami, ktorých ostro lomené zákruty ponúkajú otázku, či sa azda nemalo jednať o úvratovú koľajovú dopravu. Údajne sa dokonca uvažovalo o prepojení dopravným tunelom. Plánovaný rozsah výstavby sa však v plnom rozsahu nerealizoval. Z dopravnej cesty sa doteraz zachoval len azda až 30 metrov dlhý odvodňovací masívny betónový tunel pozdĺž jednej z Dušových dolín, križujúci cestu, ktorá je teraz len poľná. Pod Sokolicami sa v lese na okraji Breziny (povyše tenisového dvorca) zachovali v neveľkom rozsahu terénne úpravy s malým podielom betónových prvkov. Viac sa zachovalo v Dušových dolinách, v blízkosti ich najnižšieho miesta, na oboch stranách terénneho poklesu v začínajúcich pätách svahov. Na severozápadnej strane je v niekoľkých výškovo odstupňovaných radoch usporiadaná zhruba desiatka pravidelne a tesne usporiadaných terénnych jám. Sú štvorcové so stranou okolo 15 metrov, hlboké aj vyše 5 metrov, hore sú oddelené len peším chodníčkom medzi nimi a ich bočné steny sú pochopiteľne sklonené. Terénne jamy vybudované v hline sú nepravidelne pospojované dlhšími aj kratšími murovanými tunelmi rôzneho prierezu. Doteraz sú ešte v dosť dobrom stave. Pod betónovým povrchom tunelov nachádzame na už poškodených miestach tehly. Zopár desiatok metrov juhovýchodnejšie, pod druhým svahom, sa zachovala tiež zhruba jedna desiatka terénnych jám, podobných predošle opísaným, avšak bez murovaných tunelov.