Dračí hrad

Arya sa na les pod sebou pozerala úplne inými očami. Odkedy jej Saphira dovolila vysadnúť na jej chrbát, užívala si každú chvíľu medzi oblakmi, nad hlavami všetkých bytostí tam dole. Videla srnky pasúce sa na lúke, počula potok šumiaci medzi stromami, aj orla kričiaceho v korune mohutnej borovice.

Saphira jej sľúbila, že dnes ju vezme na jedno osobité miesto. Viac jej prezradiť nechcela. Len to, že to miesto patrí už teraz len drakom, aj keď ho kedysi dávno vybudovali ľudia. Bola plná očakávania a napätia...no nechcela vyzvedať príliš.

Leteli už dlho, keď sa Saphira konečne ozvala.
„Sme už blízko. Tu, pod skalným bralom, sa ukrýva hrad. Hrad dávno zabudnutý a predsa pre nás dôležitý. Je našim útočiskom, našou oázou pokoja. Dračí hrad. Tu mnohí z nás trávia dlhú, neúprosnú zimu. Medzi múrmi hradu, aj v útrobách jaskyne v brale...“

A Arya ho v tej chvíli zazrela. V nemom úžase videla, ako ponad hrad krúžia ďalší draci, aj iných drakov, ako miznú v jaskyni a temnote podzemia.

Pristáli neďaleko a Arya zosadla zo Saphyrinho chrbta.
Nevedela sa vynadívať detailami na hrade, i pestrosťou druhov drakov v jeho okolí.
A vtedy zazrela aj ten poklad. Zvitok, kde mohla zanechať pre budúce generácie stopu o sebe, os svojej existencii. Zapísala sa teda do zvitku... a ešte dlho počúvala rev drakov a šuchot ich krídel na oblohe.

A až neskoro večer opäť nasadla na Saphirin chrbát a opäť zmizli z dohľadu ľudí, drakov, aj iných cestovateľov.

Bralo a jaskynka v ňom je naozaj sídlom drakov :) . Na jeseň sa tu zbiehajú salamandry zo širokého okolia, aby sa tu ukryli na zimu. Pri jesenných potulkách za hubami som tu občas napočítal aj desiatky týchto čiernožltých jašterov :D .