Myjavské kopanice
Región myjavských kopaníc je veľmi rozsiahly. Dlho v ňom bola jediným administratívnym centrom iba „metropola pod slamou“ – Myjava. Kopanice často tvorilo len zopár chalúp spojených pokrvným príbuzenstvom, preto dodnes nesú prevažne mená pripomínajúce zakladateľskú rodinu (napr. U Blahov, Durcech dolina, Drgoňova dolina, U Vlčkov, U Maliarikov). Až v šesťdesiatych rokoch sa z niektorých z nich stali obce ako dnešné Hrašné, Poriadie, Rudník a Jablonka.
Prvú osídľovaciu vlnu tvorili obyvatelia južného Slovenska, ktorí utekali pred nájazdmi Turkov. Druhá vlna osídľovania sa niesla v duchu oravsko-považskom. Pôvodní obyvatelia nemali nikdy ľahké životné podmienky, ktoré boli spojené s osídľovaním lesnej krajiny, formovali vzťah tunajšieho človeka ku kraju, obci a nakoniec aj cirkvi.
Kopaničiari sa dali kedysi identifikovať nielen podľa odevu a typickej tvrdej reči, ale aj podľa mena. Ich predkovia doputovali z Čiech a Moravy v 17. storočí po porážke na Bielej hore (traduje sa, že cez myjavské kopanice utekal do exilu aj Ján Amos Komenský), ale aj z Oravy, keď utekali pred násilnou rekatolizáciou. Priniesli si so sebou evanjelické vierovyznanie a typický repertoár krstných mien. Dievčatá sa smeli volať Anna, Katarína, Alžbeta, Zuzana a Kristína, a keď už boli všetky možnosti vyčerpané, dali rodičia šiestej dcére meno Judita. Chlapcov krstili Ján, Juraj, Štefan, Samuel, Pavol, a napokon Daniel. O každej Márii alebo Jozefovi teda bolo okamžite jasné, že nie sú domáci. V mnohodetných rodinách sa „povolené“ mená nezriedka rýchlo minuli a muselo sa ísť odznova.
Kopaničiarsky región sa stal súčasťou stredoeurópskych a hlavne slovenských dejín v rokoch meruôsmych. Pod vplyvom J. M. Hurbana a ďalších národovcov sa zapojil takmer celý kraj Myjavskej pahorkatiny do národného oslobodzovacieho hnutia. Vyvrcholením bolo neskoršie prvé Slovenské národné povstanie, počas ktorého bola 19. septembra 1848 na verejnom zhromaždení ľudu na Myjave vyhlásená a prítomným ľudom potvrdená prvá Slovenská národná rada. Tá predstavovala prvý národný orgán v dejinách Slovákov. Bola predstaviteľkou politickej a vojenskej moci Slovenska. Dom pani Kolényovej, kde vtedajšia SNR zasadala, je súčasťou Múzea Slovenských národných rád. Zadaj bez diakritiky meno kopanice, ktorá je vzdialená menej ako dve míle od úvodných súradníc, má 2 autobusové zastávky a v názve druh stromu.
Úpadok remesiel na konci 19. storočia, spojený s národnostným a hospodárskym útlakom, sa prejavil v tomto kraji vysťahovalectvom do USA a čiastočne i do Kanady a Argentíny. V Spojených štátoch sa kopaničiarsky ľud usídľoval vo veľkomestách ako napríklad New York, Chicago, Pittsburgh, Cleveland, ale aj v menších mestách a mestečkách na východnom pobreží v štátoch New York a Pensylvánia. Strediskom s najväčším počtom vysťahovalcov sa však stalo mestečko Little Falls v štáte New York.
Pokrok sem prenikal iba kľukatými cestičkami a dlho trvalo, kým vymietol všetky kúty. Po druhej svetovej vojne boli kopanice ešte stále podelené do desiatkov ako za feudálnych čias, keď toto úradné členenie uľahčovalo vyberanie poplatkov – tzv. desiatkov pre cirkev a vrchnosť. Začiatkom skutočného konca kopaničiarskej kultúry nebola prvá Československá republika, ktorá dala dedinským krajčírom do rúk syntetické textílie, ani druhá republika, ktorá kopaničiarov definitívne prezliekla do mestských šiat a zlákala mládež poškuľovať po práci v továrňach. Tradičný spôsob života hrdých maloroľníkov zžitých s dedičnou pôdou dostal smrteľnú ranu až pri kolektivizácii v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Bol to bolestný proces, ktorému sa gazdovia bránili do poslednej chvíle.
Happy caching!