Dievča na grófa len užasnuto púlilo oči.
Nevedela lapať po dychu, a už vôbec nie mu na niečo odpovedať.
„Pre pána Jána!" Ako ju mohol tak ľahko stiahnuť z koňa? A kto vlastne je? Čo mi to tu rozpráva?
Veru, je to pekný šuhaj, pomyslela si.
Vtom sa však konečne trochu spamätala a začala vnímať, čo je to vlastne hovorí.
„čože? Ja že som ukradla koňa? Zbláznil sa? Či čo?!"
Ako sa vôbec opovažuje ju takto urážať? Čo si o sebe myslí? Pekný či nie, naše dievča sa naňho poriadne napajedilo!
Čo je ona nejaká slúžtička? Alebo žobráčka, ktorá by musela kone kradnúť?
„Pche! Veď ja ti ukážem!"
Na chvíľu sa otočila a očami prečesala cestičku, akoby dúfala, že niekde zazrie svojho koňa. Potom sa obrátila späť ku grófovi a pozrela naňho tak,že sa jej v očiach takmer blesky metali.
„Je mi úplne jedno, či si gróf, alebo sluha. Pre mňa si iba drzý, namyslený pochábeľ! Ako sa opovažuješ so mnou takto rozprávať?"
Pavol len posmešne nadvihol jedno obočie a pozrel na ňu.
Tak toto teda nie! pomyslela si.
A skôr než stihol čokoľvek povedať, struhla mu poriadne zaucho...
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pokračovanie nájdete v ďalšej keške zo série Po stopách dávnych príbehov.