Rímskokatolícky kostol sv. Martina
Kostol sv. Martina v Čeríne pochádza zo začiatku 14. storočia a je postavený v gotickom slohu. Pravdepodobne ho dal postaviť Pavel de Körtös okolo roku 1315. Upravovaný bol v 15., 17. a 18. storočí. Je dlhý 47 m, široký 24 m, vysoký 21 m. Gotická architektúra objektu sa zachovala, v niektorých prípadoch aj s detailami v plnom rozsahu. Hodnotu objektu znásobujú známe gotické nástenné maľby a maľovaný ranorenesančný drevený strop lode. Samotná architektúra a stredoveké fresky sú predmetom neustáleho umeleckého a vedeckého záujmu zo strany kunsthistorikov a reštaurátorov. Je to jednoloďový priestor so štorcovým presbytériom a priľahlou sakristiou. Loď má maľovaný drevený strop zo 16. storočia. Na západnej strane lode je drevená empora /chór/ z 18. storočia na vyrezávaných stĺpoch a jej parapet je doplnený maľovaným naturalistickým ornamentom. Kostol je bez veže /zvonica je postavená vedľa kostola/., bez oporných pilierov a je opevnený kamenným obranným múrom so strieľňami. Presbytérium je plocho uzavreté, zaklenuté gotickou rebrovou klenbou so svorníkom s vyžľabeným rebrom dosahujúcim na konzolky. Jedným poľom krížovej klenby je zaklenutá aj sakristia. Pastofórium je pod končitým, v ďatelinový list vychádzajúcim oblúkom, a zatvorený železnou mriežkou. Hlavný oltár sv. Martina /rokokový/ je z roku 1744. Predstavuje polychrómovanú drevorezbu a olejomaľbu na plátne. Tabernákulum /skrinka na uchovanie monštrancii a kalicha/ je bohato dekorované. Drevená stĺpová oltárna architektúra s akantovou ornamentikou a nástavcom, uprostred s obrazom sv. Martina, po stranách 4 plastiky svätcov. Na nástavci sú plastiky 2 anjelov, sv. Štefana- kráľa, sv. Ladislava a súsošie najsvätejšej Trojice. K umelecko-historickým pamiatkam patrí aj neskorobaroková kazateľnica z druhej polovice 18. storočia, polychrómovaná drevorezba. Parapet rečnišťa a baldachýn sú členené pilastrami na volutových pätkách. Uprostred každého poľa medzi pilastrami sú volútové konzolky, v ktorých boli umiestnené plastiky štyroch evanjelistov. Ďalej je to kamenná krstiteľnica z konca 14. storočia, ktorá sa nachádza na západnej strane lode. Zachovaná je kupa s trojlistovou kružbou po obvode . V 17. storočí bola kamenná krstiteľnica nahradená drevenou barokovou krstiteľnicou, ktorá sa nachádza v sakristii. Je to polychrómovaná drevorezba, dekorovaná akantom a vavrínom. V sakristii sa nachádzajú aj zvyšky kamenných náhrobných dosiek a renesančné stállum zo 16. storočia – rezba, neskorobarokové drevené lavice, renesančné dvere z prelomu 16. a 17. storočia. Vonkajšia architektúra má kamenné nárožné kvádrovanie a ostroluký južný gotický portál z 15. storočia. Na priečelí sú kruhové okná so štvorlistovou ružicou. V 17. storočí bola pri kostole postavená stĺpiková drevená zvonica bez použitia železných klincov. Na jednotlivých spojoch zvonice sú tesárske znaky, ktoré pripomínajú kamenárske znaky stredovekých kamenárov. V dreve sú však tieto znaky rôznorodejšie a ľahšie uskutočniteľné. Z väčšej časti pozostávajú z úsečiek, sú hranaté, čo súvisí s použitím nástrojov /sekera, dláto/.Najbežnejšími znakmi sú znaky rímskych čísiel, ktorými sa označovali k sebe patriace časti, aby pri prenášaní stavby na iné miesto bola práca pri znovumontovaní stavby zjednodušená. Postupne sa tieto znaky strácali pri neskorších opravách a pri výmene jednotlivých trámov narušenej konštrukcie. Pôvodne boli na zvonici umiestnené tri zvony. Najmenší umieráčik ukradli koncom 19. storočia, druhý bol zrekvírovaný počas I. svetovej vojny. Jestvujúci 3. zvon má cca 1000 – 1200 kg. Na zvone je gotickou majuskulou napísaný text: „Christus o rex glorie veni cum pace“. Kostol a zvonica sú obohatené obranným kamenným múrom so strieľňami. Opevnenie vybudovali v čase tureckých nájazdov koncom 16. storočia. Počas II. svetovej vojny bol kostol a obranný múr značne poškodený delostreleckými zásahmi. Po skončení vojny boli vykonané najdôležitejšie opravy pod odborným vedením akad. mal. Júliusa Kerna. Okrem zvonice, ktorá je v areáli kostola, sa v Čeríne nachádza aj ďalšia drevená zvonica z roku 1867 a v Čačíne murovaná zvonica z roku 1908.
Interiér kostola je vyzdobený nástennými maľbami. Maliarske umenie v 14. a 15. storočí patrilo popri rezbárstve k najrozšírenejšiemu umeniu. Maľby z tohto obdobia sú maľované na plošne, ale pôsobia monumentálnosťou a stretávame sa u nich s vplyvom južným, západným alebo byzantským. Témy boli prevažne zo života Krista, svätých a v niektorých prípadoch i zo svetského života. Nakoľko z poddaných vedel málokto čítať a písať, maľby sa takto stali bibliou chudobných. Podľa rozboru nástenných malieb v kostole sv. Martina možno výzdobu kostola z hľadiska vývojového zaradenia určiť do troch časových etáp.
Prvýkrát bol kostol vymaľovaný zanedlho po jeho výstavbe (1320), čo bolo pre Slovensko neobvyklý jav, lebo častejšie bola prax, že kostol bol vyzdobený až po polstoročí od jeho výstavby.
V druhej etape bola zrealizovaná výmaľba presbytéria (okolo r. 1370) a ukončená približne v roku 1420. Vplyv Toskánska a Florencie je na výzdobe kostola sv. Martina dosť viditeľný. Obdobie 14. storočia bolo veľmi plodné na umelecké diela nástennej maľby, nakoľko protaliansky orientovaní Anjuovci si na výzdobu svojich sídiel na Slovensku pozývali severotalianskych a seinskych maliarov. Do okruhu vplyvu talianskych majstrov možno zaradiť i skupinu maliarov domáceho pôvodu, u ktorých sa prejavovala i domáca tradícia, ale naďalej sa tu prejavovali taliansko-byzantské prvky.
K tejto skupine patrili i majstri, ktorí maľbami vyzdobili Kostol sv. Martina v Čeríne (napr. výmaľba triumfálneho oblúka, presbytéria a lode). Najstaršie maľby sú na triumfálnom oblúku, ktorý bol vymaľovaný najpravdepodobnejšie v prvej etape výzdoby kostola. Sú to polopostavy prorokov v medailónoch, ktoré sú sčasti zakryté vápenným náterom. V presbytériu, ktoré bolo vyzdobené v druhej etape, je na severnej strane zachovaná scéna Posledného súdu. Zaujímavosťou je, že majster v scéne Posledný súd namaľoval aj donátora v dobovom šate medzi odsúdenými k večnému zatrateniu. Sporné je, či zobrazený je patrón comes Pavel – Madáchov syn, alebo syn comesa Pavla, magister Lökös de Oszlár (1335 - 1375). Na južnej strane presbytéria sú štyri svätice. Na východnej strane presbytéria po ľavej strane okna výjav Ukrižovania a po pravej strane Oplakávanie. Na klenbe presbytéria, ktorá je rozdelená rebrami na štyri časti, je Majestás Domini, Madona s dieťaťom a symboly evanjelistov. Aj keď maľby na východnej stene pochádzajú z jedného obdobia, nie sú maľované jedným maliarom, čo je zrejmé najmä na kresbe rúk. V scéne Posledný súd tvorili ruky jednu z najdôležitejších súčastí postavy, ktorou sa postava gestikuláciou vyjadrovala, boli štíhle, jemné a dokonale kreslené ruky postáv. Na východnej stene boli naproti tomu črtané hrubými ťahmi štetca. Aj fragment štyroch svätíc na južnej stene presbytéria sa odlišuje od predchádzajúcich stien. Štíhlosť, gracióznosť s jemnými gestami jednotlivých postáv sa približuje k postavám Posledného súdu, ale bez dramatičnosti. Postavy Posledného súdu sa vyjadrujú len gestami, ale tváre sú strnulé. Štyri svätice sa však v družnom rozhovore k sebe otáčajú nielen postavami a mierne gestikulujú, ale menia sa aj výrazy ich tvárí. Vyplýva z toho, že maľby na stenách presbytéria maľovali viacerí maliari, ale vynikal medzi nimi autor scény Posledného súdu, ktorý vyzdobil najväčšiu plochu severnej steny presbytéria, ktorá nie je prerušená oknom.
Maľby v lodi predstavujú skupinu malieb, priliehajúcu k triumfálnemu oblúku. Na ľavej strane sú tri svätice /Dorota, Helena, Kristína/. Na pravej strane osi výjav Bolestného Krista so sv. Bartolomejom a výjav kráľovského svätca, ktorému pri nohách kľačí donátor. Poslednou maľbou bola scéna – boj sv. Juraja s drakom, ktorá sa nachádza na severnej strane lode. Farebnosť tejto scény je odlišná od ostatných malieb v kostole. Prevládajú šedé a hnedozelené odtiene. Výjav je odlišný nielen po farebnej, ale aj po ikonografickej stránke, ako aj mäkkým plastickým štýlom. Odlišná farebná skladba, mäkký plastický štýl, objemnosť figúr, ako aj ikonografický motív boja sv. Juraja s drakom nasvedčuje, že je to vplyv českej maľby na Slovensko, ktorý sa sem dostáva začiatkom 15. storočia (to znamená, že aj posledná freska v kostole spadá do tohto obdobia).
Zdroj: www.cerin.sk
Pôvodný listing:
Kostol sv. Martina
Ranogotický kostol sv. Martina v Čeríne bol postavený v roku 1315 Pavlom z Krtíša na starej obchodnej ceste zo Slovenskej Ľupče do Zvolena. Vedľa kostola stojí stará vysoká dubová zvonica postavená v roku 1828 jediná tohto štýlu a v nej visí zvon s váhou cca 1,3 tony.
Skrýša sa nachádza na uvedených súradniciach. Je z plastovej potravinovej nádoby o velkosti cca 7dcl. Autom sa dá dostat dosť blízko. Priamo do areálu kostola som sa nedostal a neviem, či je možné sa tam dostať. Ale aj okolie kostola je pekné, aj ked slabo udržiavané. V prípade, že by ste vysmädli, môžete sa občerstviť neďaleko, kde vyviera prameň známej čerínskej minerálky.
Veľa šťastia pri hľadaní!