casoch, ked ešte v týchto miestach tiekol Mlynský náhon, rieka akoby rameno Hornádu, už z dialky bolo pocut klepot mlynských kolies. Typický zvuk dával najavo, že sa tu melie obilie a z neho vzíde múka na cesto, aby sa pre hladných Košicanov mohol piect chlieb. Ludia prichádzali do mlyna, dávali zomliet svoju úrodu a odchádzali odtial na vozoch naložených vrecami. Práca i obchod, to bol život mlynára. Aspon na prvý pohlad. Ale ci už to je mlynár, pekár, alebo kovác, každý vo svojom vnútri skrýva aj mnohé osobné radosti i žiale, co nevidiet, možno ich iba niekedy vycítit, ak má clovek citlivé srdce.
Aj mlynár, žijúci v chalupe, co stávala azda v tých miestach, kde sa dnes nachádza dom so zvláštnou tvárou ženy, mal svoje trápenie. Jeho dcéra, aspon sa mu to tak zdalo, mohla byt voci nemu vdacnejšia. Byt mlynárom, to už bolo nieco. Taký clovek požíval úctu, mal svoje postavenie a dával si záležat na tom, aby ani v práci, ba ani v súkromí neurobil nic, co by bolo nehodné jeho spolocenského postavenia. A dcéra? Chcela sa vydávat, co bolo v jej veku už i rozumné, lenže za koho? Za muža v kabáte s deravými vreckami! Za chudáka bez penazí, bez majetku, bez postavenia! Hovorila mu, že sa lúbia. Že nik im v láske nezabráni, tak nech im dá otcovské požehnanie, pretože s iným by nikdy nedokázala byt štastná. Hlupana! Áno, hlupana, to bolo to prvé slovo, co sa mu dralo na jazyk, ked nan naliehala. On celý život drel, ukladal mincu k minci, snažil sa vychádzat vždy s každým za dobre, ale predovšetkým s pánmi, co majú plné mešce a len od ich vôle záleží, ktorého mlynára si vyberú a komu dajú zarobit.
oky driny mu priniesli uznanie, postavenie, v ktorom by sa pri troche štastia mohol pritrafit i zámožnejší ženích, nielen odpovedajúci jeho stavu, ale i o nieco váženejší, pretože dcéra bola naozaj pekná a on už známy majster.
ed dcéru vysmial a ona s placom neprestávala, zacal kricat, prikázal jej, a to neznieslo odpor, že na toho niktoša zabudne a vydá sa za muža, ktorého jej len on, jej otec, vyberie. Ale dá sa na rozkaz zabudnút? Možno na základe príkazu prestat milovat, ci naopak, na povel sa zalúbit? Nie, teraz už vedel, že mu nezáležalo na jej štastí, len na svojom. Pri každej spomienke sa mu roztriasli ruky a zmáhal sa ho plac. Slzy vyronené z poznania vlastnej hlúposti. Áno, už vedel, že chyboval.
Potom, ako mu na druhý den oznámili, že sa mu dcéra z neštastnej lásky skántrila, že skocila do vôd Mlynského náhonu, stratil jeho život všetky farby. Naraz mu nezáležalo na mlyne, na obchode, na postavení. Behal po nábreží ako šialený, zvolal všetkých svojich ucnov a dal im hladat telo. Plakal, prosíkal každého, kto ide okolo, nech ju hladá, možno ju voda vyplaví, možno ešte nie je neskoro. Ale ako dlho vydrží clovek pod vodou? Naozaj len chvílocku. Zronený dcérinou smrtou, chcel jej aspon vystrojit pohreb. Už sa na nu nehneval, len na seba, na vlastnú hlúpost, prílišnú sebaúctu, ktorou šliapal po jej citoch. Telo nenašli. Prešiel rok, možno dva. Nie nezabudol, zmenil sa, akosi rýchlo za taký cas ostarel. Casto pozeral mlcky do vôd Mlynského náhonu a vtedy sa k nemu radšej nikto neozýval. Každému bolo jasné na co myslí, z coho pramení jeho bôl. Vcerajšok však všetko zmenil. Ked za ním prišla akási žena, že má prenho dôležitú správu, myslel na obchod. Že to bude len dalšia stvora, co sa zacne pýtat na cenu a pokúsi sa získat nejakú zlavu, ak chce zomliet zrna viac. Ale potom, ako mu povedala, že mu prináša pozdrav od jeho dcéry, vyrazilo mu dych. Nehybne, otupene, bez schopnosti akokolvek prejavit svoje city pocúval, že po onú ženu prišiel v noci kociar. Bola to pôrodná baba a kociš jej povedal, nech nastúpi, lebo kdesi ktosi rodí a treba tam pomôct. Kociar uhánal nocnými ulicami Košíc, rovno k Mlynskému náhonu. A potom, tam obdalec mlynárovho domu, ako stojí na brehu smutná vrba, sa zrazu voda rozostúpila a kociar zostúpil do podzemného panstva. Vraj práve tam v noci pocala mlynárova dcéra dieta a otcom toho dietata je vodník.
lynár nevedel, co si pocat. Vyhnat ženu ako šialenú, alebo ako zlomyselnú xantipu, co sa zabáva na jeho žiali? Lenže ona sa mu taká nezdala. Naopak, vyzerala, že si velmi dobre uvedomuje, aké hrozné a cudesné veci rozpráva. A bolo jasné aj to, že mala strach. Až sa zajakávala. Ked to dopovedala, radšej rýchlo zmizla.
Mlynár stál ešte chvílu bez pohnutia, ale potom, ani sám nevedel, ako ho nohy doniesli na breh k smutnej vrbe, kde sa zahladel do vody. Potom ju uvidel. Uvidel tvár svojej dcéry, ako nan pozerá spod vodnej hladiny. Len chvílku, krátku chvílocku, ale videl ju úplne zretelne. Azda trpela, azda nie. Nie, tým si nemohol byt úplne istý. Ved ten strašný úšklabok, co jej kedysi krásnu tvár deformoval, nemusela spôsobit bolest nad osudom, ale vlny. Drobné vlnky Mlynského náhonu, co na hladine vytvára vietor, a ktoré dokážu zmenit tvar všetkého, co vidíme pod vodou. Alebo naozaj trpí, trápi sa? Istý si bol len jedným. Neboli len vidiny muža v jeho velkom žiali.
evedno ako a na co zachytil ten výraz. Ci ho nakreslil prstom do múky rozsypanej po podlahe, alebo uhlíkom na plátno. Avšak tú tvár ženy, bytosti trápenej nenaplnenou láskou, co sa chcela skántrit a nakoniec sa stala ženou vodníka, sa teraz nachádza na dome, ktorý stojí údajne v tých miestach, kde sa neštastnica rozhodla skoncovat so životom.
Hladat paralelu medzi príbehom a skutocnostou by bolo márne. Isté však je, že na spomínanom dome sa okrem tváre neštastnej ženy nachádzajú aj vyobrazenia žiab, co by mohlo naznacovat, že fasádu domu vyzdobil secesný umelec práve na základe tohto tradovaného príbehu. Možné je však i to, že umelec tie žaby vytvaroval, pretože dom stavali nad tokom Mlynského náhonu, kde sa to v tých casoch mohlo žabami naozaj hemžit. A potom niekto tento príbeh vymyslel. Ale ... Preco by si niekto dal na fasádu domu umiestnit ženskú tvár deformovanú od bolesti? Tu sa už skôr možno domnievat, že to malo naozaj nejakú prícinu. Existuje totiž ešte jeden tradovaný príbeh, ktorý by mohol poskytnút zámienku.
Podla neho v týchto miestach kedysi stával domcek ženy – veštkyne. V každých casoch mali veštice svojich neprajníkov, ale tiež svoju klientelu, ktorá ich pravidelne ci sporadicky navštevovala. Koho by nezaujímal vlastný osud? A v každom case boli i ludia, co vešticu vyhladávali len potajomky, ale medzi ludmi si radšej pri zmienke o nej tukali na celo. A neprajníci? Tí v každej veštkyni vidia bosorku. Veštkyna od Mlynského náhonu bola údajne kruto pravdivá. Nehovorila ludom, co chceli pocut, ale pravdu. Tým si mnohých pobúrila, najmä ak ich necakala dobrá budúcnost. Zlé vyhliadky svojho osudu zacali dávat za vinu jej údajným carom, ktorými sa im snaží pokazit všetko, co ich ešte len caká. Oznacili ju za carodejnicu a ukamenovali. Vyobrazenie na dome, co stojí na mieste, kde kedysi žila, vraj zachytáva jej tvár v case ukamenovania.
Na dôvažok, toto miesto je podla povery stále zacarované. Vraj kto prejde bránou tohto domu, trochu oškaredie. Kto prechádza touto bránou casto, jeho tvár sa rýchlo zmení a stratí všetok pôvab.