Dna 18.6.1945 stál na stanici v
Prerove vojenský transport c. 2059 vypravený z Prahy. Vracali sa
ním spomínané jednotky CSL. armádneho zboru z vojenskej prehliadky.
Súcastou vojenského transportu bol aj 17. peší pluk z Petržalky pod
vedením št.kpt. Surovcíka. V transporte boli porucík OBZ Karol
Pazúr a cat.asp. Bedrich Smetana. V ten osudný den tam taktiež
došiel vlak, ktorým sa vracali zo Šluknovska a Rumburska slovenskí
karpatskí Nemci. Pazúr a Smetana pri pochôdzke stanicou zistili, že
sa v jednej vlakovej súprave hovorí po nemecky. Pazúr sa rozhodol,
že títo ludia sa už domov nevrátia: „Nemcov postrielame a ich
majetok si rozdelíme sami, ako aj medzi vojakov.“
Pazúr žiadal bezpecnostného referenta ONV v Prerove o vydanie
uvedených nemcov. Velitelovi pluku Surovcíkovi falošne predstieral,
že má oprávnenie nemcov strielat. Predstieral tiež, že ide o
príslušníkov SS. Išlo však iba o civilistov, bežný lud s
germánskymi korenmi, ktorí kvôli vlastnej bezpecnosti pocas druhej
svetovej vojny odišli mimo domova. Surovcík pridelil žiadaných 20
samopalníkov na exekúciu. Vecer o 20. hodine navštívil porucík
Pazúr Miestny národný výbor v Lovešiciach a požiadal o 15 miestnych
obcanov na vykopanie hrobu s odôvodnením, že dostal rozkaz
zastrelit „5-6 SS-mannov“. Nakoniec 30 osôb z obce pod vyhrážkou
smrti sa zhromaždili pred MNV. Mnohí šli v domnienke, že idú kopat
jamu pre uhynuté kone. Taká bola predohra hromadnej vraždy
nevinných ludí....
Udalosti dostali rýchly spád,
mimo 9 ušlých ludí museli z vlaku všetci vystúpit a samopalníci ich
odviedli v štvorstupe ku kamennému krížu na Lovešickej križovatke a
odtial už po skupinkách hore polnou cestou k vykopaným hrobom. Sto
metrov pred jamou sa museli vyzliect a vopred odovzdat za svoju
popravu honorár – hodinky, zlaté šperky a retiazky, vkladné knižky,
peniaze a iné cennosti.
Pazúr vykríkol: „Ste odsúdení na smrt!“ Ženy sa modlili a chlapi
objímali blízkych z vedomím, že pôjdu prví. Deti plakali. Dve mladé
dievcatá vystúpili z radu: „Sme Slovenky.“ „Flandry ste, nie
Slovensky. Chceli ste spávat s Nemcami, o chvílu budete mat
možnost,“ odvrkol Pazúr.
O jednej ráno k jame odviedli prvých desiatich. Postavili ich tam v
spodnom prádle a z jedného metra ich strielali do tyla. Miestni
odbojári prišli požiadat Pazúra, aby ušetril ženy a deti. Pazúr sa
im vysmial: „Co Nemec, to patrí zabit.“ Jeden z kopácov spomína, že
ženy plakali. Jedna z nich mala v nárucí dve deti, 1 a 3 rocné.
Žiadala vrahov, aby najskôr zabili deti a až tak ju. Vojak ju
okríkol a strelil jej do tyla. Spolu s žijúcimi detmi spadla do
hrobu. Ked okolo hrobu prechádzal Pazúr svietiac a hladajúc živých,
zastrelil aj tieto dve deti placúce v hrobe.
Vraždenie trvalo do piatej ráno. Smetana oznámil Pazúrovi
výsledok: „Popravených 71 mužov, 120 žien a 74 detí.“ Porucík Karol
Pazúr chodil v dobrej nálade medzi vojakmi: „Viete, ktorý Nemec je
dobrý? Ten, ktorý je zakopaný dva metre pod zemou!“
Dva roky po tejto tragédii
Pazúra povýšili na nadporucíka a Smetanu na podporucíka. Neskôr sa
zacalo trestné stíhanie za zlocin dohovorenej vraždy 265 civilných
osôb. Trestne stíhali iba Pazúra. 14.1.1949 ho Hlavný vojenský súd
odsúdil na 7 a pol roka. Najvyšší súd v Prahe 29.6.1949 zvýšil
Pazúrovi trest na 20 rokov. Rozhodnutím prezidenta Klementa
Gottwalda z 28.2.1951 mu trest znížili na 10 rokov a o rok nášho
najvacšieho masového vraha z väzenie prepustili. Za každú jednu
vraždu si odsedel len 50 dní.
Po príchode na slobodu mal Pazúr výhody, ktoré využívali úcastníci
odboja. Sám sa nominoval do Zväzu protifašistických bojovníkov,
chodil na spomienkové akcie a bol ovešaný vyznamenaniami. O jeho
civilnom živote sa však nevie nic a ani od jeho rodiny sa nic
dozvediet nedá. Ktovie, ako skoncil tento masový
vrah....
Túto kešku som založila a
uložila do tesnej blízkosti pamätníka na dobšinskom cintoríne. Táto
tragická udalost sa ma dotýka aj z dôvodu, že 9 zo 105 zavraždených
dobšincanov boli mojou priamou rodinou. Takéto veci sa, žial, vo
svete diali a dejú dodnes. Preto verím, že zapálením sviecky na
pamatníku a lognutím sa si aj Vy ustíte pamiatku nevinných ludí,
ktorí sa previnili len tým, že ich vzdialené korene boli nemecké a
v tej dobe chápané, ako fašistické....
K pamätníku sa dostanete aj mimo otváracích hodín cintorína,
pretože je na jeho zaciatku ešte pred bránou k súkromným hrobom.
Informácie som získala a parafrázovala z: HARMATHA, T.: Prerovská
tragédia Dobšinských Nemcov; Autorský kolektív: Banské mesto
Dobšiná, Košice 2008