|
 31.12. 1124
Silvester v Zone. Takto som si to nepredstavoval. Je sychravy den. Mraz drie zuby hlboko do kosti. Keby sa clovek aspon mohol prebehnut. Pookriat zmrznute telo. Prehriat stuhnute svalstvo. Rozprudit krv. Nemozem. Mrznem tu skryty v budove detskej druziny, co stoji hned vedla skoly na Mierovej ulici. Deti tu uz davno nechodia. Kuchynu som uz prezrel. Je kompletne vybrakovana. Po potravinach ani stopy. Su prec hrnce a vacsina hlinikoveho pribora. Verim, ze tu kedysi stavali v radoch male deti. Tesili sa, ze uz iba obed ich deli od vysnivanej cesty domov, kde sa zbavia vsetkych povinnosti a mozu sa venovat tomu co ich bavi najviac - hre. Dlhu chvilu si kratili stuchanim do rebier, doberanim sa, otravovanim pani ucitelky vetami "Kedy uz konecne pridem na rad!" Ach jaj, to boli casy, ked som aj ja takto staval v radoch cakajuc na obed a doberal si svoje spoluziacky. Ani v pate ma nenapadlo, ze raz budem na podobnom mieste mrznut sam. V Zone, kde smrt jastri na kazdu zivu bytost za kazdym krickom. Ze jedalen bude roky uz mrtva, bez zivej detskej duse. Ze sa vratim na podobne miesto za takychto okolnosti.
Moja dcera umiera. Jej male telicko zoziera rakovina. Lieky a vsetky vysetrenia nas stali majland. Ked si teraz na to vsetko pomyslim, cim vsetkym sme uz presli, nechce sa mi verit, ze som to napokon urobil. Odhodlal som sa ju nechat samu u svojej tety. Slubil som, ze sa vratim a ze jej prinesiem uzdravenie. Dosli mi vsetky moznosti. Predali sme aj domov. Peniaze na liecbu pravdaze vyprchali ako kaluz po letnej prehanke. Rozhodol som sa, ze pojdem do Zony a zozeniem peniaze. Da sa to tu cez artefakty, alebo... Neviem. Neviem ci je to pravda. Medzi stalkermi sa povrava, ze v Zone je Wishgranter. Vec, co splni zelanie. Nechce sa mi tomu verit. Nieco mi vravi, ze nieco na tom bude. Uz tolko stalkerov slo do Zony. Hlavne pre peniaze, no vela z nich slepo hladalo a hlada Wishgrantera. Denne si davam racionalne dovody, ze to nemoze byt pravda, ze to zaslepenci osudom ako ja, sa chytaju vsetkych stebiel pri tom, ako sa ich svet ruti do priepasti. Moja dceruska je vsak moj jediny zmysel zivota a urobim pre nu cokolvek. Preto som si slubil, ze pojdem do Zony a prinesiem aspon peniaze, ked mozno zistim ze ziaden Wishgranter nie je. Pisem to tu, ani neviem komu. Ako taky motak. No upokojuje ma to. Nemam sa s kym zhovarat. Stalkerom sa zdoverovat nechcem. 1243 Uz je cas vyrazit. O chvilku sa mam stretnut so stalkerom Krakowski. Ma mi predat informaciu o zaujimavom artefakte.
1440
Krakowski sa neukazuje. Mal prist o 1400. Nieco sa muselo porobit. Hmla neprastava oblizovat zem. Mraz uz prerazil cez teplu prikryvku, ktoru mi poskytol kratky presun z druziny Mierova sem k byvalej trolejbusovej zastavke. Z dialky sem klze neprijemny dunivy zvuk. Jemny. Nizky. Neutichajuci. Drie sa mi do usi. Chvilu si zase kratim pisanim svojich pocitov na papier. Vedla miesta stretnutia sa na mna zubi vysoky skleneny vyklad automobilovej predajne. Plechy pokrutene hrdzou a mrazom kryvia pozostatky mohutnych skiel. Spoza puklin skla na cestu nemo hladia mrtve tvare skorodovanych masiek automobilov znacky Opel. Nikdy si nenasli svojho majitela a tak zostali hladiet na duchov Zony, co sa prechadzaju po Gagarinovej ulici. Na zastavke za cestou smutne lezi na boku otoceny dvojdielny autobus. Jeho zadna strana je harmonikovo skrutena. Akoby sa male embrio krcilo v maternici umierajucej matky. Cakal som tu aspon vrany. Nie je tu ani zivej duse. Zapadne odo mna sa vo vzduchu jemne teteli Burner. Este som tuto anomaliu nevidel aktivnu. Iba takto potichucky cakat na zobudenie. Z dalekeho vychodu prerazaju drvivym chladom jemne skrekoty vran. Niekde tu este zivot je. Zo zapadu dolahne na mna iny zvuk! Nieco sa sem blizi...
1921
Uz je tuhy vecer. O tristvrte na tri sa stalo nieco co som necakal. Z dialky prichadzal dzip, v ktorom sa viezli 4 ludia. Podla odevu usudzujem, ze to boli stalkeri. Valili sa velkou rychlostou po Gagarinovej ulici. Na ceste je niekolko anomalii. Evidentne zvladli tolko obavanu krizovatku Bajkalska s Prievozskou. Cosi ich nutilo ist velmi rychlo. Nebolo casu na cakanie a ani miesta pre ukryt za zastavkou. Nechal som na dohodnutych suradniciach sumu, ktoru som bol ochotny zaplatit za informaciu o artefakte. Strcil som rolku tak, aby Krakowski, ked pride na ono miesto, peniaze zbadal a vzal si ich. Dufam, ze bude ferovy. Pobral som nohy na plecia, zaliezol som do domceka leziaceho 50 metrov na zapad. Z domceka som nemal vyhlad na cestu. Zostal som sediet na chodbe a pozorne nacuval, co sa deje. Dzip neuberal na rychlosti. Zaznelo ticha detonacia. Kolesa dzipu brzdiac pistali. Plechy zrachotily v kolizii s inymi plechmi. Chvilu bolo ticho. Z mrazu doliehali len slabe hlasy. Jemny lomoz sprevadzali silnejuce suchotave kroky. Spolu so suchotom silneli aj mumlave hlasy. Do suzvuku slabych zvukov sa vdral stekot surovej strelby. Gulky tupo narazali do cohosy makkeho, ale aj tvrdeho. Svistali vzduchom a ozvenou mreli v dialke. Napokon niekto z miesta kolizie zutekal. Mumlanie pokracovalo. To uz som nabral kusok odvahy a presunul som sa potichu na povalu. Bolo tam male vetracie okienko s vyhladom na cestu. V tej hmle som toho moc nevidel. Siluety postav nemotorne sa cuchtajucich okolo dvoch vrakov. Niektore sa hrbili pri comsi, co lezalo na zemi. Nevedel som to rozpoznat. Siluety vyzerali ludsky. Nechcel som si pripustit, ze by to mohli byt chodci. Tejto predstavy som sa privelmi bal. Rozhodol som sa preckat dorana v ukryte. Cakala ma dlha noc...
|
|