|
 26.02.
Studene februarove rano. Z mraziveho sna ho prebudil poryv krystaloveho vetra. Petrel si oci. Neodolal zvodnym dotykom sveta snov tahajucich ho naspat do mrakot. Nachvilu zavrel oci. Azda chcel snivat, ake to bolo, ked bol mimo Zonu. Upadal do myslienok. Upadal do spanku. Spomenul si na zvlastny sen, co mal v tu noc. Krb v rozbytom domceku, zarasteny machom. Jastriaci instinkt donho drgol. Citil bolest, chlad, samotu, zufalstvo a neutichajucu chamtivost. Rychlo prelial svedomie na podlahu. Roztieklo sa. Kvapocky sa rozkotulali do kutikov temnej izby. Schovali sa do mysacich dier pred temnotou. Temnota zahalila jeho mysel. Oci sa ponorili do mlkveho a neziveho vyrazu. Sadol si. Chvilu sedel hladiac so zamracenou tvarou do tmy. Pred zarastenou tvarou sa mihotala para vydychnuta zo sivym strniskom pokrytej celusti. Uzke pery nebadane chveli. Kvapocky svedomia schovane v dierach pohli svalmi v jeho ustach. Kruty chlad sa mu vrezal do oci. Drobna slza stiekla po vyraznej lycnej kosti. Rozplynula sa v sedivom strnisku. Sediac schuleny so zalozenymi rukami, stiskajuc vlastnu hrud, sa pohojdaval. Osciloval na hranici. V Zone je pridlho. Na Zonu sa zvyknut neda... Premyslal, kde je ta hranica, kedy uz zosalie.
Je toto sialenstvo? Sedi sam niekde medzi odpadkami. Prenocoval pod holym nebom, v mrtvom meste. Prechadzal ulicami. Jastril, kde vsade na neho caka nebezpecenstvo. Hladal cesticky. Pozoroval kazdu smet. Podozrieval kry. Obzeral sa za elektrickymi stlpmi. Bal sa opriet o betonovy mur. Meral radiaciu na autobusovej zastavke. Analyzoval psie pozostatky. Zul odporny kus suseneho masa. Vsetky tie veci sa stali jeho dennym zivotom. Prestal si byt isty, ci prezije dalsi tyzden. Neskor den. Napokon pocital kazdu hodinu. A preco? Len pre nejaky bezcenny artefakt, co z rozmaru vychrlila Zona. Uz ich ulovil dost. Uz skusal uniknut. Mal viac moznosti, ako sa dostat von zo Zony. Peniaze to uz nie su. Vzdy ho nieco podrzalo za malicek. Sepotom rieklo, ze nesmie odist. Nevedel si predstavit navrat do normalneho sveta. Svet ako ho poznal pred Zonou ho prenasledoval v snoch. Niekedy mal pocit, ze sa prebudzal do sna. Fackoval si tvar, nech vstane. Porezal sa. Nic. Stale bol v Zone. Stale z nej nedokazal uniknut.
Z myslienok ho vytrhlo krakanie vrany. Zadival sa hore do pochmurnej oblohy. Slnko nevyzrie ani na chvilku. Neobjime smutny kraj teplou narucou. S roztrasenym dychom vstal. Doprial si niekolko vzacnych sekund plneho natiahnutia udov. Popukali starnuce kosti. Zonu zahalil svit. Prikrceny chvilu pozoroval okolie. Na Galvaniho ulici lezali vo velkych vzdialenostiach roztrusene vraky aut. Cez rozpukany asfalt vyrastali kriaky. Hladel do nich. Vdaka nim vedel niektore anomalie rozpoznat vizualne. Skor, ako ich zachytil na meraci. Natiahol na seba plecniak. Zapol opasok. Vykonal rychlu kontrolu ochranneho obleku. Nasadil si masku, stiahol ochranne okuliare z cela. Pritiahol snurky na kapucni. Pusku zavesil popruhom cez krk. Opatrne postupoval k cielu. Matice hadzal do podozrivych oblasti, kde si nebol isty, ci tam anomalia je, alebo nie je. Nechcel zbytocne vyvovalavat rozruch. Rozmyslel si kazdu odhodenu maticu. Vratil sa k zastavke, kde meral radiaciu. Prehrabaval sa v drobuckych crepoch hrubeho skla. Zdalo sa mu zvlastne, ze tam po tolkych rokoch este boli. Alebo to sklo rozbil niekto nedavno? Snazil sa spomenut si, ci crepy videl aj vtedy, ked tu uz bol. Podisiel k pozemku, co je na zapade krizovatky Galvaniho, Roznavska. Zostal hladiet na zmrzacene pozostatky nemeckeho ovciaka. Prezrel si kosti. Snazil sa urcit, co ho mohlo takto dokalicit.
Zpoza plota dalekohladom pozoroval miesto, kam siel. Nic zvlastne nevidel. S puskou prilozenou k plecu sa rychlo presunul na druhu stranu cesty. Citil silny vzruch. Popri plote kracal po chodniku. Prvou dierou vplote zmizol z ulice. Ukryty v krikoch na zahradke nedaleko drepil divajuc sa tym smerom. Rozhodol sa vyckat.
Zjedol konzervu rajcin. Takyto luxus si zvykol dopriat tesne pred splnenim svojho ciela. Tusil, ze artefakt ma uz nadosah. Zima jemne polavila. Podisiel k plotu. Cupiac obzerajuc sa okolo, zhodil plecniak na zem. Odopol z neho stikacky. Prestrihol plot. Cez dieru presiel okolo oranzoveho stlpika cnejuceho zo zeme. Zdal sa mu cudesny. V chvate presunu nad tym viac nepremyslal. Drzal si cistu hlavu. Oci na stopkach. Stale preverujuc svoj chrbat a okolie presiel cez strkovu plochu. Preliezol kopcek skal. Prilahol na miernom nasype zarastenom travou. Pozoroval. Vizualne nevedel rozpoznat ziadnu anomaliu. Preveril svoj zmysel meranim. Merac vykazoval pokoj. Pre istotu hodil styri matice na miesta, kde tusil, ze by anomalia mohla byt. Nic. Podisiel k zrucanine domceka. Zodvihol ochranne okuliare. Pretrel si oci a nos. Citil unavu a bolest. Porast okolo domceka mu branil poriadne preskumat miesto. Preveroval svoju poziciu na GPS. Prehladal to, co zostalo po streche. Hrabal pri nanose, kde z travy vykukali dvere, dosky a ine harabudie. Prehladal krb. Zdalo sa mu zvlastne, ze krb sa zachoval v takom dobrom stave. Mal pocit, ze tento krb videl vo svojom sne. Bol vsak zarasteny machom. Pocitoval miernu ulavu, aj ked este nic nenasiel. Dlhe hodiny neprestajne hladal. Po artefakte Crystal Thorn ani stopy. Lovil v pamati. Ved sa o tom s Vlkom predsa rozpravali! Asi uz mal v sebe privela vodky. Nedalo mu to. Rozhodol sa zostat co najdlhsie. Bal sa zalozit ohen. V noci ho prijali v naruci nezne sny.
|
|