Letný arcibiskupský palác

je barokový palác v Bratislave.

Zaciatkom 17. storocia odkúpil od miestnych meštanov arcibiskup František Forgách územie na ktorom je dnešný palác a zriadil tu záhradu. Približne v roku 1614 tu vzniklo sídlo arcibiskupa. Arcibiskup Juraj Lippay dal v rokoch 1642 až 1666 postavit novú budovu. V rokoch 1761-1765, na príkaz arcibiskupa Barkóczy, pôvodne renesancné letné sídlo ostrihomských arcibiskupov prestaval architekt Franz Anton Hillebrandt do neskoršej barokovej podoby. V areáli sa nachádza Lippayovská záhrada zo 16. storocia. V záhrade paláca mal takmer 10 rokov dielnu významný barokový rakúsky sochár Georg Raphael Donner. Záhradu pôvodne zdobilo vela rôznych sôch, ale vacšina z nich sa stratila v 19. storocí, ked bola v paláci docasne vojenská nemocnica. Dnes v paláci sídli Úrad vlády Slovenskej republiky.

Arcibiskupský palác bol až na vidieku 

V priebehu 15. storocí obsadili Turci celú malú Áziu a postupovali dalej do Európy. V roku 1526 zvítazili nad krestanským vojskom a cestu do Európy mali otvorenú. Uhorské královstvo bolo vystavené ich postupnej invázii. Kto mohol, utekal smerom na sever, na územie dnešného Slovenska.

Uhorskí magnáti, ktorí na rozdiel od krála katastrofu prežili, si zvolili v tridsiatych rokoch 16. storocia za hlavné mesto Prešporok, dnešnú Bratislavu. Tu mala byt v budúcnosti rezidencia panovníka, tu mala byt uschovaná královská koruna, tu sa mal schádzat snem, tu mali korunovat králov. A sem sa prestahoval po obsadení Ostrihomu aj ostrihomský arcibiskup. Bol to najvyšší cirkevný hodnostár v krajine, prvý medzi všetkými, po latinsky primas. Ubytoval sa v starom prechodnom sídle svojich predchodcov, v kôri arcibiskupov na mieste neskoršieho Primaciálneho paláca. Obrovské majetky

 arcibiskupstva Turci obsadili, ale ešte vždy malo dost príjmov zo svojich iných majetkov, polnohospodárskej pôdy, lesov, a iných nehnutelností.

Stará gotická stavba rezidencie v centre mesta asi neposkytovala ani napriek castým prestavbám dostatocný komfort pre hlavu cirkvi v Uhorsku. Podla vzoru panovníkov a vysokej šlachty v cudzine sa aj v zdecimovanom Uhorsku objavila snaha po letných sídlach. Bolo to možno umocnené vierou, že v obdobiach (pomerne castých) morových epidémií treba opustit mesto a pohybovat sa na cerstvom vzduchu.

František Forgách (ktorý bol arcibiskupom v rokoch 1607 až 1616) získal pozemky severne od mesta, za druhým prstencom opevnenia, aby tam zriadil záhradu a v nej svoje letné sídlo. Nebolo to daleko od jadra mesta, ale v jeho období to bolo predsa len „na vidieku".

Další arcibiskupovia letné sídlo udržiavali a dalej používali. Niektorí sa viac venovali boju s Turkami, iní prenasledovaniu evanjelikov, iní stavbe

 chrámov. Do dejín letného sídla arcibiskupov sa zapísal najmä arcibiskup Georg (Juraj) Lippay (vo funkcii 1642 až 1666). Ten dal urobit z predmestskej záhrady „pozemský raj". Záhrada bola plná cudzokrajných rastlín, z fontán striekala voda, privedená z horských pramenov, v umelých jaskyniach cakali návštevníka prekvapenia, vo velkom bazéne sa kúpali kone. Vrcholom bol pavilón so stenami obloženými kamennou mozaikou, kde prúdy vody pohánali hudobný nástroj podobný organu, a kde ešte aj zo súsošia na streche

 striekal do výšky

 prúd vody. To všetko však arcibiskupa sotva prežilo. Už v 30. rokoch 18. storocia sa casti kamenných fontán z arcibiskupskej záhrady objavujú na iných fontánach v meste. Pavilón aj iné atrakcie zanikli. V období arcibiskupa Imricha Esterházyho (1725 až 1751) upravili záhradu v barokovom slohu.

V hospodárskej casti letnej rezidencie mal dielnu sochár Georg Donner. Arcibiskup František Barkóczy (1761-1776) dal postavit letný palác, ako ho poznáme aj dnes. Aj ked jeho sochárska výzdoba zanikla, respektíve sa ocitla v nedalekom Kittsee, zachoval si impozantný vzhlad, aký mu dal jeho projektant

 Franz Anton Hillebrandt. Vnútri sa z pôvodnej nádhery primasovho letného sídla zachovala len fresková výzdoba na klenutí kaplnky a oltár.

Devätnáste storocie už na útrapy tureckej okupácie zabudlo. Ostrihomskí arcibiskupi si postavili nové objekty v Ostrihome, hlavné mesto už Jozef

 II. preniesol do Budína.

Po napoleonských vojnách ostala v meste velmi silná cisársko-královská vojenská posádka. Arcibiskupovi nepotrebný letný palác sa stal vojenskou nemocnicou, jeho park zanikol, bolo z neho vojenské cvicisko. Kamenné sochy, ktoré dovtedy v parku stáli, rozpredali. Zbúrali aj vonkajšie schodisko, ktorým sa pôvodne dalo priamo z parku vojst do sály na poschodí. Sála už totiž nejestvovala. Horizontálne ju rozdelili na dve rozsiahle nemocnicné izby, kde mohlo na posteliach vedla seba ležat aj niekolko desiatok chorých vojakov.

Palác ostal vojenskou nemocnicou až do konca 30. rokov 20. storocia. Po rozpade Ceskoslovenska potreboval novovzniknutý slovenský štát mnoho administratívnych budov pre vládu a ministerstvá. Volba padla na bývalý letný palác arcibiskupov a jeho okolie. Mala tam vzniknút celá vládna štvrt.

Ostalo však pri paláci. Architekt Emil Belluš vypracoval ideálny plán rekonštrukcie

 paláca.

Nepotrebné stajne, jazdiarne, vozovne, sklady, sýpky a iné hospodárske budovy zbúrali. Po oboch stranách cestného nádvoria postavili dve nové krídla, tak citlivo komponované, že dnes málokto pochybuje o tom, že tam stáli už v 18. storocí. Nie celkom podla zásad pamiatkovej starostlivosti obnovili ústrednú sálu. V štyridsiatych rokoch bol palác sídlom ministerstva zahranicných vecí.

V parku vysadili stromy a obnovili trávniky, ale moderná úprava sa len velmi málo podobá na arcibiskupskú záhradu. Zo strany Štefánikovej ulice ju navyše hyzdia stále vyššie moderné budovy, historická rozloha parku je zmenšená aj o plochu, kde stojí nová budova vlády.

Verejnost dobre strážený palác znútra vôbec nepozná. Park je 60 rokov hermeticky zatvorený, o dni otvorených dverí (aspon raz do roka) možno len snívat. A pritom vidiet sálu, kde zasadá vláda, navštívit kaplnku z osemnásteho storocia, prejst sa po parku, kde je medzi hromadou skál vyhodený aj znak slovenského štátu, ktorý býval od Bellušovej úpravy v trojuholníkovom tympanone hlavnej fasády

, to by urcite stálo za to!

Zdroj : bratislavskenoviny