Rozhanovce sa nachádzajú približne 10 km od Košíc. Sú azda jednou z najväčších obcí v celom okolí. Nechýba jej škola, rad obchodov, hostincov, pošta, vlastná knižnica aj s kultúrnym domom, či zdravotné stredisko. Každoročne sa tu konajú folklórne abovské slávnosti, ktorými sa táto obec preslávila. Rozhanovce sa rozprestierajú z menšej časti na rovinke a z väčšej časti na svahoch stúpajúcich od západu na východ.
Prvú písomnú zmienku o Rozhanovciach poznáme z roku 1270 ako “terra Ruzgum”. Vtedy ich daroval Štefan V. spolu s ďalšími majetkami magistrovi Reynoldovi, ktorý bol hlavný stolník kniežaťa Ladislava. Darovacia listina z roku 1270 uvádza, že ich kráľ daruje Reynoldovi tak, ako ich predtým držal knieža Rastislav. Knieža Rastislav prišiel do Uhorska na úteku pred Tatármi. Za manželku si vzal Annu, dcéru kráľa Bela IV. Zomrel až v roku 1263 a Rozhanovce držal až niekedy v 40. – 50. rokoch 13. storočia. Rozhanovce sa v darovacej listine uvádzajú ako “tera”, čiže osídlená zem. Historik Branislav Varsik uvádza, že názov zeme je veľmi starý a Maďari ho museli prevziať najneskôr na rozhraní12. a 13. storočia.
Každý, kto chce poznať dobre dejiny Slovenska, po zániku Veľkomoravskej ríše odohrávali v uhorskom kráľovstve, by mal poznať významnú historickú udalosť, ktorou sa stala Bitka pri Rozhanovciach 15. júna 1312. Stretlo sa tu vojsko kráľa Karola Roberta z Anjou, posilnené o vojská spišských Sasov (kopijníkov), ktorí mali vytvorené vlastné spoločenstvo, rytierov Rádu johanitov a vojsko mesta Košíc proti magnátskemu rodu Omodejovcov, ktorí boli synmi nebohého palatína Omodeja Abu s podporou vojsk bývalého palatína, magnáta Matúša Čáka Trenčianskeho. Po smrti rodu Arpádovcov sa o uhorský trón začali usilovať viacerí významní záujemcovia. Bojovali oň neapolskí Anjouvci, českí Přemyslovci a rod Wittelsbachovcov. V počiatkoch súperili o uhorský trón najmä Václav (v Uhorsku známy ako Ladislava V.) a anjouvec Karol Róbert v rokoch (1301 – 1305). Po tom, ako sa Václav vzdal, sa o uhorský trón zaujímal aj nemecký vládca Oto III. (1308), ale ani ten sa v Uhorsku nepresadil. Ukázalo sa, že najschopnejším diplomatom a vyjednávačom zo všetkých bol Karol Róbert.
Žiaľ Uhorsko sa týmito bojmi a nájazdmi veľmi vyčerpalo, lebo do sporov zasahovali aj miestni veľmoži, ktorí mali tiež svoje mocenské ambície. Takto vznikli niektoré územia, doslova enklávy, v ktorých si oligarchovia vládli neobmedzene, správali sa suverénne a najmä bohorovne, keďže kráľ bol ďaleko a nebolo bolo privysoko. Západné a stredné Slovensko suverénne ovládal najmä Matúš Čák Trenčiansky. Severné a východné Slovensko ovládali Omodejovci, ktorých viedol Omodej Aba. Medzi týmto územím bola zvláštna enkláva, ktorú ako svoje panstvo držal v moci krajinský sudca Štefan Ákoš a rod Ratoldovcov, osobitne magister Demeter a jeho synovec magister rytier Donč. Po tom, ako Karola Róberta na sneme v Pešti zvolila šľachta za kráľa (27. novembra 1308) a potom ho aj v Stoličnom Belehrade (Szekésfehérvári) korunovala svätoštefanskou korunou (27. august 1310), musel tento nový uhorský kráľ proti vzbúrencom Omodejovi aj Čákovi zasiahnuť. Karol Róbert sa dostal do konfliktu so šľachticom Matúšom Čákom (1310), keď ho zbavil postu palatína. Napriek tomu Matúš Čák Trenčiansky vedomý si svojej vojenskej sily tento titul používal. Dokonca roku 1311 zaútočil na hrad v Budíne, aj na sídlo panovníka, vyplienil kráľovské majetky aj majetok arcibiskupa. Bol to rozhodný a agresívny magnát, ktorý, ak si dovolil takéto gestá aj skutky, musel byť naozaj vojensky nesmierne schopným aj silným protivníkom. Uhorský kráľ Karol Róbert síce na Matúšove dŕžavy zaútočil, ale ten kráľove vojská poľahky odrazil (1311).
Zámienkou pre vojnu sa stal spor medzi rodom Omodejovcov a mestom Košice. Omodeja Abu, ktorý prešiel od kniežaťa Václava na stranu kráľa Karola Róberta, a ktorý práve pre kráľa získal mesto Košice, v jednej potyčke zabili košickí mešťania. Synovia Omodeja Abu, žiadali pomoc aj spravodlivý súd od kráľa. Lenže Karol Róbert bol výborný stratég a rozhodol sa spor využiť vo svoj prospech. Súd vyniesol rozsudok, ktorý veru Omodejovych synov nijako nemohol uspokojiť. Na jeho základe sa Omodejovci mali vzdať nárokov na Košice, kráľovi museli vrátiť Abovskú a Zemplínsku stolicu, na ktoré mali historický nárok, ale rozsudok ich prinútil vzdať sa aj baníckeho mesta Gelnice, Spišského hradu a niektorých ďalších kráľovských hradov. Rozsudok bol viac ponížením, než spravodlivým aktom. S tým sa Omodejovi synovia nechceli zmieriť. Prijali ho skôr formálne a nadviazali styky aj spojenectvo s Matúšom Čákom Trenčianskym. Logicky sa pripravovali na vojenskú odvetu. Začali tým, že v marci 1312 vyplienili okolie kráľovského mesta Blatný Potok (Sárospatak). Karol Róbert im to chcel hneď vyúčtovať a vydal sa proti Omodejovcom, ktorí sa stiahli na Šarišský hrad. Kráľ začal hrad obliehať (10. 4. 1312), ba časť posádky sa aj po pár týždňoch vzdala, ale nie veliteľ Šarišského hradu magister Demeter. Koncom mája 1312 sa kráľ s vojskom stiahol zo Šariša na Spiš, lebo sa dozvedel o vojsku, ktoré na pomoc Omodejovcom poslal Matúš Čák. Vojsko tvorilo 1 700 obrnených žoldnierov, ktorých viedol Aba Pekný nazývaný aj Aba Veľký. Kráľ Karol Róbert si zatiaľ na Spiši doplnil vojsko z radov spišských kopijníkov a najmä spišských Sasov (Nemcov). Vojsko Omodejovcov, doplnili oddiely Abu Pekného a vyrazili ku Košiciam, ktoré začali obliehať. Mali ctižiadosť pomstiť smrť otca, keďže vedeli, že vojsko mesta Košíc je zraniteľnejšie ako vojsko kráľovo. Ale kráľ sa s vojskom ihneď pohol popri Hornáde strategickému spojencovi – Košiciam na pomoc. Omodejovci prerušili obliehanie Košíc a vyrazili proti kráľovmu vojsku. Práve v piatok 15. júna 1312 sa obe vojská stretli pri dedine Rozhanovce, ktoré sú vzdialené od Košíc necelých desať kilometrov. Kráľ zaujal nevýhodné postavenie v údolí Torysy, zatiaľ čo jeho protivníci sa rozvinuli na úpätí kopca. Magister Demeter, ktorý velil čelnému oddielu omodejovských vojsk zaútočil na stred kráľovského vojska. Situácia kráľa bola kritická. Všetko nasvedčovalo tomu, že kráľ padne alebo padne prinajmenšom do zajatia. Omodejovci začali posilňovať stred bojovej zostavy, čím však oslabili vlastné krídla. Vtedy proti ľavému krídlu Omodejovcov vyrazili rytieri rádu johanitov ( v tom čase to boli v Uhorsku čo sa týka výzbroje a disciplíny najlepší vojaci), ktorí toto krídlo rozmetali a uľahčili stredu bojovej zostavy. Kráľovi navyše prišiel na pomoc aj oddiel Košičanov, ktorý napadol jedno z krídel Omodejovcov. Onedlho padol magister Demeter aj Aba Pekný, čo spôsobilo útek oddielu Matúša Čáka. Protiútok Karola pod zástavou johanitov (kráľovský zástavník Gurke padol v prvej časti bitky) následne rozhodol o osude bitky. Do bitky zasiahli od juhu aj vojská Košičanov a spišských Sasov. Zvýšil sa tak zmätok čím v radoch omodejovských vojsk, ktoré začali ustupovať. V bitke, ktorej bojovalo približne10 000 bojovníkov utrpelo väčšie straty síce kráľovské vojsko, ale straty Omodejovcov boli citeľnejšie. Okrem veliteľov Demetera a Abu Pekného padli aj Omodejovi synovia Mikuláš a Dávid, ale aj viacerí z omodejovskej rodiny. Bitka pri Rozhanovciach sa považuje za najväčšiu bitku rytierov od čias tatárskeho vpádu (1241). Po bitke Karol Róbert z Anjou skonfiškoval Omodejovcom rozsiahle majetky a ich najvernejším stúpencom: Samozrejme ich rozdal svojím najvernejším! Bitka skončila dlhoročnú vládu Abovcov na východnom Slovensku a bola aj začiatkom konca vlády Matúša Čáka Trenčianskeho na zvyšnom Slovensku.
V roku 1850 tu sídlil služnovský úrad pre slovenské obce Abovsko-turnianskej župy.
Rozhanovce sú rodiskom maliara-portrétistu Leopolda Horowitza
Najstaršia známa zachovaná fotografia Rozhanoviec bola zverejnená v roku 1896 na Abovsko-turniaskej monografii.