Chudobinec

Už v 18. storočí sa v Rimavskej Sobote prvýkrát spomína existencia chudobinca, sídlil v Tomašovej. Budovu, kde sa starali o chorých, nemajetných a siroty, by ste však dnes márne hľadali. Rovnako neskoršie sídlo chudobinca na Cintorínskej ulici je v súčasnosti už len zmienkou v historických dokumentoch. Tie ale hovoria aj o tom, aká bola starostlivosť o chudobných, kto o nej rozhodoval, čo sa varilo v takzvanej Ľudovej kuchyni ale aj o tom, koľko Rimavskosoboťanov bolo ani nie pred sto rokmi bez práce.

Prvé zmienky o chudobinci v Rimavskej Sobote pochádzajú z roku 1788 a sú zaznamenané v účtovných knihách tohto sociálneho ústavu. Chudobinec bol založený na základe kráľovského rozhodnutia a sídlil v Tomašovej (na pravej strane toku Rimavy, kedysi samostatná obec) na Poľnej ulici (Mezö utcza) s kapacitou pre 20 osôb. Do chudobinca boli prijatí chudobní, chorí a starí obyvatelia, o ktorých sa nemal kto postarať a neboli schopní sa uživiť vlastnou prácou, iba žobraním. V chudobinci im bol poskytnutý sociálny azyl, trvalý alebo dočasný príbytok, strava, ošatenie, lekárska starostlivosť, drobné almužny či menšia finančná hotovosť, nakoniec aj dôstojné pochovávanie. V priebehu 19. storočia prostredníctvom chudobinca boli finančne podporované aj mestské rodiny, vdovy, chorí obyvatelia, práceneschopní, ktorí boli odkázaní na sociálnu podporu a sociálnu starostlivosť v zmysle chudobinského práva. Od roku 1897 chudobinec prešiel pod správu mesta a to sa odrazilo najmä na financovaní chudobinca. Na prelome 19. a 20. storočia mesto vynaložené finančné prostriedky na podporu chudobinca získavalo z pokút, z vyvlastnenia majetkov, z úrokov v bankách a zanechaných pozostalostí. V Rimavskej Sobote začiatkom 20. storočia na sociálnej starostlivosti o chudobných a núdzou trpiacich obyvateľov spolu s mestskou správou participovali známe rimavskosobotské dobročinné spolky : Uhorský červený kríž, Biely kríž a Ženský spolok. V období trvania 1. sv. vojny (1914-1918) muselo mesto zredukovať náklady na chod chudobinca až o 25 percent.

Po vzniku 1. ČSR roku 1918 bol chudobinec z Tomašovej presťahovaný do mesta na Cintorínsku ulicu. Chudobní boli do chudobinca prijatí na základe rozhodnutia mestskej rady a správy chudobinca. Starých a chorých navrhoval umiestniť do chudobinca sociálny kurátor, mestský lekár a prípadne súd. Sociálna starostlivosť v mestskom chudobinci bola však minimálna, preto chudobní riešili núdznu situáciu žobraním a pýtaním almužny z domu na dom. Mestská správa sa aj v 20. rokoch dvadsiateho storočia naďalej snažila riešiť núdznu situáciu poskytovaním individuálnych sociálnych podpor najmä chudobným, vdovám, starcom, práceneschopným, chorým, či invalidným občanom mesta. Organizovali sa rôzne zbierky, ošacovacie a stravovacie akcie pre deti nezamestnaných rodičov, uhrádzali sa liečebné náklady pre deti z chudobných rodín, prideľovali sa sezónne práce pre nezamestnaných. O tom všetkom rozhodoval župný radca Emil Hanes. V Rimavskej Sobote bola v roku 1925 zriadená Ľudová kuchyňa, v ktorej mestská rada financovala obedy, nákupy potravín, výdavky na palivo a platby pre personál. Chudobní na prídel dostávali vo štvrtok a v nedeľu polievku a prívarok. Počas ostatných dní im bolo vydelené 10 dkg mäsa, 10 dkg chleba na jednu osobu. Nezamestnaným sa pridelili poukážky, ktorými sa mohli v kuchyni stravovať ale aj zakúpiť si potraviny u ľubovoľného obchodníka.

Chudoba v Rimavskej Sobote prestávala byť len „tradíciou chudobných“ (nemajetní, siroty, vdovy, vdovci, slepí alebo postihnutí), dôsledkom hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia zasahovala stále širší okruh obyvateľstva a vytvoril sa rámec novej chudoby v podobe nezamestnanosti. V Rimavskej Sobote v roku 1931 bolo 354 nezamestnaných obyvateľov. Mesto Rimavská Sobota sa počas druhej svetovej vojny nachádzalo v zlom finančnom stave. Napriek neľahkým podmienkam mestská rada roku 1940 odsúhlasila uhrádzanie výdavkov na základné potraviny mesačnou zálohou vo výške 300 pengó pre mestský chudobinec. V chudobinci platili prísne pravidlá zásobovania a regulácie dávkovania potravín, ktorými sa nemohlo plytvať. Jedálny lístok bol vypracovaný tak, aby podávaná strava bola energeticky vyvážená, lacná a najvhodnejšia pre chudobné a staré osoby. Na jednu osobu dávka základných potravín bola určená vo výške 1 pengó a nemohla byť prekročená. Počet chudobných obyvateľov v meste stále vzrastal, preto sa vyžadovalo, aby budova chudobinca rozšírila svoju kapacitu a zmodernizovala sa. Mesto vlastnilo budovu hostinca „Gondűző“ , ktorá sa mala prestavať na chudobinec, to však pre nedostatok financií nebolo možné zrealizovať. Do roku 1940 bola budova chudobinca dimenzovaná len na 12 lôžok a nová rekonštrukcia bola plánovaná na 25 lôžok s modernejšou a funkčnejšou výbavou. Na rekonštrukciu chudobinca v roku 1943 mesto vyčlenilo úver vo výške 8 647,50 pengő, a to na drobnú opravu a rekonštrukciu budovy.

Po druhej svetovej vojne zosilnela intenzita štátnych zásahov. Nový štát na začiatku svojej budovateľskej dekády zrušil všetky konkurenčné formy sociálnej starostlivosti. Od dobrovoľného milosrdenstva, lásky k blížnemu a humanity sa so vstupom štátu prešlo k racionalizácii a systematizácii, ale aj k byrokratizácii, pričom štát začal určovať podmienky ako aj zameranie soc. starostlivosti. Štát sa stal priamym organizátorom sociálnych inštitúcií a prostriedkom, ktorý sa mal postarať o všetkých svojich členov najmä o sociálne slabších.

Kde sa presne chudobinec v Tomašovej nachádzal sme nevypátrali, preto súradnice berte len orientačne. Ak vie niekto o chudobinci /alebo histórii RS/ viac, určite sa s nami podeľte:)