Najstaršie nálezy pochádzajú z obdobia neolitu. Z obdobia eneolitu je charakteristická kanelovaná keramika. Nálezy otománskej kultúry sú z obdobia staršej doby bronzovej, hromadný nález bronzov zase z mladšej doby bronzovej. Archeologický výskum tu objavil aj rímsko-barbarské, veľkomoravské a ranostredoveké sídlo.
Z písomných zmienok o obce vyplýva, že aj Buzica zanikla za tatárskeho vpádu a sa stala neobývaným miestom. Však v rokoch 1300 tu viackrát zasadali zástupcovia Abaújskej župy, èo zvyšovalo význam obce. Zanedlho Buzica prešla do rúk zemanov, najvýznamnejšia bola rodina Kardosovcov pochádzajúca z rodu Abovcov. Ešte v roku 1427 je v obci zemepánom István Kardos, ale v roku 1459 Mihály Kardos pre neveru padol u kráľa Matyása do nemilosti a tak rodina tunajšie majetky stratila. Kráľ ich daroval Balázsovi Magyarovi. V roku 1555 je medzi majiteľmi zapísaný György Horváth. V obci sa objavuje aj rodina Bécz. V 17. storočí významnú úlohu vo vedení obce mala rodina Szentimrey.
Slávny geograf Elek Fényes charakterizoval obec takto: „Buzitha, maďarská dedina, v Abovskej župe od Košíc na 4 hodiny; na vyvýšenom mieste pri močiari Kanyapta. Orná pôda je obstojná, lesy sú statné, má vodný mlyn, ale pitná voda je zlá. Zemepáni sú Szentimreyovci, Korponayovci, Pongrácovci, Szedmayerovci.“
Vypuknutie I. svetovej vojny priniesol obyvateľom obce trpenie a chudobu. Na bojisku zomrelo 34 miestnych obyvateľov. Po roku 1918 sa obec stala súčasťou novovzniknutej ČSR a ako pohraničná dedina stratila asi polovicu výmery chotára. Na jar 1919 Buzicu napadli vojaci Kunovej bolševickej Červenej armády a pobývali tu dva týždne. Padlo 13 miestnych obyvateľov. Život obyvateľov sa nezmenil, väčšinou pracovali ako roľníci a poľnohospodárski robotníci na miestnom veľkostatku. Bol založený Dobrovoľný hasičský zbor, pri ktorom účinkovala aj populárna dychová kapela. Po Viedenskej arbitráži, v roku 1938 sa obec znova stala súčasťou Maďarska.
Vypuknutie II. svetovej vojny znova prinieslo ľudu iba žiaľ, biedu a hospodársky úpadok. Front sa v doline Kanyapta zdržal 6 týždòov. Na bojiskách vojnového konfliktu padlo 36 tunajších obyvateľov, za trvania frontu zomrelo ďalších 10 miestnych občanov. Pokojné časy nenastali ani po roku 1945. Obyvatelia maďarskej národnosti boli zbavení občianskych práv a boli zavreté školy s maďarským vyučovacím jazykom . Viacero rodín dostalo „bielu kartu“ na deportáciu do Maďarska, 8 rodín bolo aj vysťahovaných. V roku 1948 sa pomery usporiadali, vtedy bolo aj jej meno zmenené na Buzicu. V roku 1949 bolo založený tunajšie štátny majetok /ŠM/. Zakladali sa povolené spoloèenské a kultúrne organizácie. V roku 1957 bola dokončená elektrifikácia obce. V dedine sa rozbiehala výstavba rodinných domov, ktorá neskôr nabrala značné rozmery a tak sa tvár obce dosť zmenila.
Pre obec Buzica sú veľmi dôležité tradície, tradičné akcie, vedenie obce podporuje kultúrny a športový život. Školské zariadenia majú dlhoročnú minulosť. Základnú školu, ktorá zabezpečuje vzdelávanie v materinskom jazyku, navštevujú deti z 12 obcí. Má svoju telocvičňu, športové ihriská, školský bazén, odborné učebne. Školský život charakterizuje bohatá krúžková činnosť, výlety, školské akcie. Množstvo lekárov, učiteľov, inžinierov, odborníkov získalo v tejto škole základné vzdelanie. V miestnej materskej škole zabezpečujú pre deti zaujímavé činnosti ako plávanie, ľudový tanec, anglický jazyk. Tieto zariadenia majú krásny, priestranný park.
Buzica má bohatý kultúrny život. Od septembra 2002 vykonáva pravidelnú činnosť citarový súbor. Súbor pravidelne vystupuje na podujatiach obce a regiónu. Vystupovali už aj v Prahe, v Bratislave, v Budapešti a v Poľsku. Svoj najväčší úspech dosiahli v roku 2010, v Budapešti, kde získali cenu Vass Lajos. V roku 2011 získali najvyššiu cenu, putovný pohár na XIII. Celoslovenskom festivale citarových súborov. Vedúci súboru je János Görcsös.
Okrem futbalového areálu, športové vyžitie obyvateľstva zabezpečujú športové ihriská školy, telocvičňa, školský bazén a v zime ľadová plocha.
V blízkej minulosti sa pozitívne zmenila tvár obce. Nové autobusové zastávky, chodníky, cesty, obnovené bytovky, vonkajšia rekonštrukcia školských budov, telocvične, opravy striech, výsadba kríkov a stromov. Veľa zo spomínaných prác je výsledkom úspešných projektov. V krátkej budúcnosti, po úspešnom projekte čaká na rekonštrukciu jedna z najstarších budov obce, mlyn.
V obci sa nachádza Základná škola s vyučovacím jazykom maïarským a Materská škola.
Najstaršou pamiatkou obce bol kostol sv. Martina, ktorý stál na západnom svahu kopca „Régi temetõ“. Spomína sa v listine z roku 1279. V listine z roku 1526 stojí, že dvojvežový drevený kostol bol znovu postavený, ktorý sa neskôr zrútil pri víchrici. V roku 1786 sa začalo so stavbou nového väčšieho klasicistického rímskokatolíckeho kostola Povýšenia sv. Kríža s prvkami retardovaného baroka. Bohostánok bol vysvätený 14. septembra 1797. Je to jednoloďová stavba, klenby sú zdobené malbami maliara Kubiczu z Košíc z roku 1928, obnovené v roku 2000 reštaurátorom Pavlom Milkovičom z Čierneho Poľa. Z pôvodného oltára sa zachoval neskorobarokový obraz Povýšenia sv. Kríža s postrannými plastikami sv. Štefana kráľa a sv. Ladislava kráľa z konca 18. storočia, reštaurované v roku 1967. 14 obrazov Krížovej cesty sú dielom maliara Viktora Szmolku z roku 1946, v roku 2000 ich reštauroval Pavol Milkovič.
So stavbou kalvínskeho kostola sa začalo 18. marca 1787, stavebnú parcelu darovala zemianska rodina Szûcsovcov, veľkú časť stavebného dreva daroval zemepán zo Szemere, Mihály Jász. Kostol bol vysvätený 25. novembra 1787. Na jeseò v roku 1880 kostol vyhorel. Je to jednoduchá jednoloďová sieňová stavba a predstavanou hranolovou vežou. Interiér je krytý rovným stropom a má drevený chór podpieraný dvoma liatinovými piliermi. Stôl Pána z umelého kameňa pochádza zo začiatku 20.storočia. Zariadenie kostola pochádza z konca 19. storočia.
Najvýznamnejšou pamiatkou Buzice bol kaštieľ, ktorého základy pravdepodobne pochádzali zo stredoveku. Pôvodnú kúriu možno už dali postavi Kardosovci, ale za Horváthovcov v 2. polovici 16. storočia už určite stál. Prvá priama zmienka o budove pochádza z roku 1599. V polovici 18. storočia kúriu prestavili v barokovom slohu, na začiatku 19. storočia bola radikálne upravená v klasicistickom slohu a rozšírená bočnou prístavbou na kaštieľ. Budova bola krásne zariadená, svedčí o tom opis z konca 19. storočia. Kaštieľ bol majetok rodiny do roku 1945, posledným majiteľom bol Pál Szent-Imrey, abovsko-turniansky podžupan. Potom sa budova stala majetkom ŠM, ktorý tu umiestnil svoje kancelárie a sklad umelých hnojív. Po delimitácií ŠM v roku 1977 bol kaštiel opustený a zanedlho zbytočne zbúraný. Na jeho mieste sa dnes rozprestiera amfiteáter.
V Buzici a v chotári sa zachovalo viacero menších sakrálnych pamätníkov. Pozoruhodným je súbor plastík, ktorý sa nachádza v blízkosti bývalého Mátého mlyna. Sú to pieskovcové sochy sv. Jána Nepomuckého a Panny Márie, medzi ktorými sa nachádza pieskovcový kríž, ktoré v roku 1739 dal postavi Imre Szentimrey s manželkou, z vďaky, že počas morovej nákazy v roku 1738 sa nik z rodiny Szenimreyovcov nestal jej obeťou.
Pozoruhodnou stavbou Buzice je mlyn, pôvodne klasicistická sýpka Szentimreyovcov, postavená v roku 1811. V roku 1920 budovu odkúpil Károly Máté, a v roku 1922 prestaval na parný mlyn. Strojné zariadenie mlyna vyrobila firma Károly Polednyák z Košíc. Mlelo sa tu kvalitné obilie a krupica, vyrába sa tu prestalo v roku 1953. Potom budova slúžila skladovým účelom ŠM. V roku 1990 pôvodní majitelia schátralú budovu získali opä do svojho vlastníctva.
Obec Buzica je skutočne príjemná a čistá obec, v ktorej neraz započujete z dedinského rozhlasu citarovú hudbu, ktorá vás príjemne doprevádza na prechádzke obcou. Keška je umiestnená na konci obce neďaleko cintorína z dôvodu, aby ste sa cez obec skutočne "prešli".