IGRAM

Marge patrí medzi najznámejšie mamy sveta, Margi je dedinka na ostrove Cyprus. Keď to slovo vyslovíme odzadu, dostane opäť zvláštne slovo "igram" a presne s takýmto názvom sa nachádza jedna dedina na západnom Slovensku.

V historických prameňoch a literatúre vystupuje názov obce v týchto obmenách: 1244 - Igrech, Ikran, 1255/6 – Icran, 1264 - Ikran, 1313 - Igrech, Ikran, 1323 - Ykran, 1335 - Ichran, 1392 - Igricy, 1773 -Igram, maďarsky Igrám. Základná podoba názvu však po celé stáročia zostala prakticky nezmenená. V roku 1933 nastala zmena úradného názvu obce Igrám na Igram.

Obec Igram leží v úrodnej Podunajskej nížine, v plytkej úvalinke Vištuckého potoka a je súčasťou Trnavskej sprašovej tabule. Administratívne patrí obec v súčasnosti do okresu Senec /11 km vzdialená od Senca/, ktorý sa vytvoril v roku 1996. Najbližšie horstvo predstavujú Malé Karpaty, vzdialené asi 14 km severozápadným smerom. Polohou sa obec nachádza na priesečníku 17 ^o 27 ´ východnej zemepisnej dĺžky a 48 ^o 15 ´ severnej zemepisnej šírky. V minulosti tak ako aj v súčasnosti susedí s týmito obcami resp. ich chotármi: Boldog, Blatné, Cífer, Čataj a Kaplna. Susednou Kaplnou prechádza hradská cesta, ktorá vedie z Bratislavy cez Trnavu smerom na Žilinu a cez Sereď na Nitru. Medzi Igramom a Čatajom  bola   vybudovaná  v 80-tych rokoch 20. storočia diaľnica na ktorú sa možno dostať v Senci alebo v Trnave. Najbližšia železničná stanica a poštový úrad sú v Báhoni, vzdialenom asi 3 km. Nadmorská  výška v strede obce je 145  m.n.m. a v chotári sa pohybuje od 142 po 150 m. n.m.

Z histórie obce:

V Igrame sú najstaršie sídliskové nálezy z polohy Pažiť. Sídlisko prvej trvalejšej roľníckej komunity tu vzniklo niekedy okolo rokov 4500 pred Kristom. Ostali z neho hlinené črepky tzv. želiezovskej skupiny, ktorá patrí do kultúry s mladšou lineárnou keramikou z mladšej doby kamennej.

Počas archeologického výskumu na trase diaľnice v katastri obce Igram sa v dvoch jamách našli črepy z nádob tzv. ludanickej skupiny zo staršieho eneolitu. Tieto pochádzajú z doby asi 3000 rokov pred Kristom.

Osídlenie v obci Igram je zistené od mladšej doby kamennej a postupne prechádzalo ďalším vývojom. Významnejšie nálezy chýbajú len z doby bronzovej. Naproti tomu sa v celej južnej časti obce na obidvoch stranách potoka zachytilo veľmi husté osídlenie zo staršej doby železnej.

O dejinách Igramu hovoria mnohé historické dokumenty uschované v štátnych archívoch Slovenskej republiky.  Ide najmä o písomností šľachtických rodov Pálffyovcov a Erdődyovcov, ktorí mali po celé stáročia v držbe dedinu Igram. Keďže bola dedina vzdialená od ostatných jeho obcí, premietlo sa to aj na menšom množstve zachovaných dokumentov v porovnaní s ostatnými dedinami vo vlastníctve panstva.

Do začiatku 13. storočia sa všetky donácie /kráľovské udelenia/ pre svetských feudálov dávali len ústne a ich hodnovernosť potvrdzovali prítomní svedkovia. Ďalšou nepriaznivou príčinou pre zachovanie skorších písomných dokladov, bol ničivý vpád Tatárov do Uhorska na jar roku 1241. Práve z týchto dôvodov sa s prvou písomnou zmienkou o obci Igram stretávame až v uvedenom roku 1244. Ide o listinu kráľa Bela IV. v ktorej svojim verným služobníkom Farkašovi (Vlk) a Dávidovi za ich zásluhy povoľuje výstavbu kostola k úcte sv. Alžbety, jeho sestry, v Kaplne.

Listina, ktorá sa hlási k roku 1244 sa zachovala  len v opise ako tzv. insert (vložená listina) v listine Bratislavskej kapituly z 1. februára 1634 a nachádza sa v Krajinskom archíve v Budapešti v zbierke listín. Je napísaná po latinsky, v reči kráľovskej kancelárie.

         V priebehu 13. storočia dochádza k závažným zmenám v držbe pôdy. Kráľovská pôda daná jednotlivým služobníkom do užívania za určité zásluhy sa postupne stáva dedičným súkromným majetkom novovytvorenej skupiny obyvateľstva – zemanov. Títo predstavovali nižšiu  a drobnú šľachtu, majúcu všetky práva a slobody ako vyššia šľachta, ale čo sa týka  vlastníctva majetkov, boli omnoho chudobnejší, často aj bez majetkov.

V roku 1323 nachádzame medzi vlastníkmi dediny  Igram viacero zemianských rodín z Borše (dnes Hrubá Borša). Títo si udržali svoje postavenie v dedine Igram, prípadne určité majetkové diely, či už priamo v dedine alebo v jej chotári, aj počas 15. A začiatkom 16. Storočia.

         V tomto období  vývoja, keď dedina bola majetkom zemanov z Borše, nedozvedáme sa nič bližšie o tamojšom obyvateľstve, o jeho charaktere a  jazyku, pretože obec vystupuje výlučne len ako predmet majetkovej kúpy, predaja alebo prenájmu.

         Na začiatku 13. storočia na území Slovenska organizačnými jednotkami boli župy Bratislavská, Nitrianska a iné. V priebehu 13. storočia sa tieto kráľovské župy /komitáty/  začali pretvárať na samosprávne šľachtické stolice. A táto územná organizácia sa s malými odchýlkami udržala na území Slovenska prakticky až do roku 1922. Igram bol súčasťou Bratislavskej župy s výnimkou rokov 1851-1860, keď bol prechodne pričlenený do novozriadenej Hornonitrianskej župy so sídlom v Trnave. Župa sa delila ešte v 16. storočí na štyri slúžnovské okresy a od začiatku 18. storočia na päť. Igram patril do slúžnovského obvodu Bratislava, neskôr do slúžnovského obvodu Senec. Spomedzi bratislavských županov mnohí boli spätí aj s Igramom. Napríklad v 14. storočí Stibor zo Stiboríc bol županom a hradným pánom v Bratislave, rod Pálffy získal bratislavské županstvo v roku 1580 a od roku 1598 až do roku 1874 jeho príslušníci zastávali funkciu dedičného bratislavského župana.

         V období Tomáša Erdődyho dochádza k násilnostiam obyvateľov Igramu voči obyvateľom susednej obce Šarfia /Blatné/ o čom svedčí sťažnosť Jána Keglevicha a jeho manželky Zuzany Bay z roku 1614. Vzájomné prieky a spory o územie medzi chotármi oboch obcí sa tiahli počas celého 17. storočia.

V 60-tych rokoch 17. storočia postihol obec ničivý požiar, v ktorom zhorelo viacero domov.V časoch Rákocziho povstania /1703-1710/ bolo poddanské obyvateľstvo na západnom Slovensku zbedačované zvýšenými odvodmi pre armádu ako aj povinnosťou vydržiavať vojská, ktoré často plienilo a pustošilo jednotlivé dediny.

         Podľa celouhorských krajinských súpisoch počtu obyvateľstva mal Igram v roku 1715 19 poddanských usadlostí, 231 gbelov oráčin, 25 koscov lúk a 14 kopáčov viníc a podľa opravného súpisu z roku 1720 22 poddanských usadlostí, 448 gbelov oráčin, 56 koscov lúk, 53 kopáčov viníc a 1 mlyn, dvaja cudzí vlastníci viníc.

V 18. storočí sa v hojnej miere začínajú v Igrame objavovať inskripcionálne majetky. Inscripcionalisti boli zemani /nižšia šľachta/, ktorí svoje usadlosti dostali za verné služby od svojho zemepána, obyčajne pri súčasnom zložení určitej sumy peňazí, za ktorú mohol zemepán inskribovanú pôdu po splnení určitých náležitostí  v zmysle inskripčnej listiny vymeniť späť.

Obdobie vlády Márie Terézie (1740-1780) bolo poznačené množstvom po stáročia nahromadených politických a hospodárskych problémov, ktoré si vyžadovali okamžité riešenie. Vojny o „habsburské dedičstvo“, ktoré vyústili do definitívnej straty Sliezka, ako najbohatšej časti krajiny, neúmerne vyčerpávali financie štátu. Preto bolo treba hľadať  nové zdroje príjmov prostredníctvom reforiem zastaralého systému, ktorý bol brzdou ďalšieho  pokroku monarchie.

Začiatkom 19. Storočia patril Igram k pálffyovskému smolenickému panstvu. Vlastnícke pomery boli dosť zložité, čo malo vplyv na vývoj správy na panstve. Podľa súpisu panstva Smolenice z roku 1852 bolo panstvo rozdelené na dva hospodárske obvody – dištrikty. Tu nachádzame údaj o vyčlenení obce Igram a kúrie v Čataji zo smolenického panstva a ich administratívnom spojení s panstvom Kráľová čím došlo k začleneniu do dištriktu Nemecký Grob.

Od roku 1810 bol Igram súčasťou panstva Kráľová (pri Senci), ktoré sa vyčlenilo z majetkov svätojurského panstva niekedy koncom 18. storočia a   jeho súčasťou zostáva  aj po revolúcii 1848 až do 70. rokov 19. storočia.

Súpis z roku 1799 uvádza 90 usadlostí a celkový počet sesií /sesia=celá usadlosť/ bol 46 7/8. Obec mala spolu  406 osôb. Z toho bolo 72 mužov, 83 žien, 108 synov, 87 dcér, 4 zaťovia, 21 neviest, 12 sluhov, 11 slúžiek a 20 bližšie neurčených osôb.

Súpisy z prvej polovice 19. storočia dosvedčujú, že situácia v obci sa už veľmi nemenila, počet obyvateľov síce vzrastal ale jeho skladba, postavenie a povinnosti voči zemepánovi zostávali rovnaké ako v predchádzajúcom období.

Cholerová epidémia sa rozšírila z Ázie a začiatkom roku 1831 neobišla ani obec Igram. Podľa záznamov matrík r. kat. farského úradu v Kaplne počet obyvateľov, ktorí podľahli smrtonosnej nákaze, sa vyšplhal až na 22. Druhá vlna cholery, ktorá zasiahla obec, prebehla v roku 1849

Z pozemkovej knihy z roku 1850 vidíme, že ani po revolúcii 1848 nenastali žiadne väčšie presuny pôdy v porovnaní s rokom 1841. Zmenšil sa podiel neužitočnej pôdy, pribudol nepatrný podiel pre notára /1814 štvorc. siah/ a mierne vzrástol podiel panstva a bývalých urbárskych poddaných.

V roku 1867 postihol obec požiar, zatiaľ nevieme celkom presne v akom rozsahu, ale zaoberali sa tým aj  župné orgány, čo značí, že išlo o rozsiahlejšie poškodenie miestnych obyvateľov. Župná delegácia nezistila príčinu jeho vzniku. Na zasadnutí obecného zastupiteľstva zo dňa 16. mája 1867 prijali pohorelí obyvatelia rozhodnutie vystavať nové domy so škridlovými strechami a to takým spôsobom, aby domy boli od seba navzájom oddelené bezpečnostnou protipožiarnou stenou.

V roku 1873 mala obec rozlohu 1444 katastrálnych jutár, 86 domov a 462 obyvateľov. Výkonným orgánom obecnej samosprávy sa stalo obecné predstavenstvo v čele s richtárom.

Keď 16. decembra 1918 jednotka československej armády obsadzujúca Slovensko postupujúc zo susednej Kaplny zaujala Igram, tento dátum sa stal významným medzníkom v histórii obce. Vtedy sa definitívne skončila feudálna éra nadvlády feudálnych vrstiev v oblasti hospodárskej, sociálnej, politickej, kultúrnej a aj cirkevno-náboženskej.

         V rokoch 1891 - 1922 patrila obec do notariátu v Igrame, ktorého sídlo neskôr po zlúčení s Okolným notariátom Šarfia v roku 1922 bolo prenesené do Blatného, a odtiaľ v  roku 1939 z bezpečnostných dôvodov, z obavy pred okupáciou Blatného nachádzajúceho sa v tesnej blízkosti hraníc s Maďarskom, presídlil notariát do Báhoňa. Jeho činnosť zanikla v prvých aprílových dňoch roku 1945.

V roku 1939 bola zriadená prvá verejná hovorňa-telefón, umiestená najprv v budove  rímsko–katolíckej školy, neskôr v 50. rokoch prenesená do budovy MNV.

Dňa 24. júna 1945 bol v obci ustanovený Miestny národný výbor. Týmto krokom sa zároveň zrušili dovtedajšie obecné zastupiteľstvá, obvodné notárske úrady, okresné a župné úrady. Národné výbory sa stali takmer neobmedzenými vládcami a orgánmi jednotnej štátnej moci predstavovanej a ohraničenej Košickým vládnym programom.

Prevažnú časť obyvateľstva tvorili za I.ČSR i počas Slovenského štátu malí a strední roľníci, robotníci, ktorí si privyrábali nádenníčením u lepšie situovaných gazdov alebo na majetkoch statkára Poppera, najmä v čase poľnohospodárskych prác. Nie viac ako 10 robotníkov bolo zamestnaných v štátnych službách, pri železnici v Bratislave alebo v Trnave a v bratislavskom prístave.

V zamestnanosti obyvateľstva dochádza k prevratným zmenám až po roku 1945. Počet ľudí zamestnaných v sektore poľnohospodárstva klesá v porovnaní s tými, ktorí pracujú v priemysle a v terciálnej sfére služieb.

Po roku 1945 dochádza v obci k dovtedy nevídanej výstavbe nových rodinných domov smerom ku Čataju a smerom od cintorína ku Kaplne, po oboch stranách cesty. Len v rokoch 1948-1960 sa postavilo 29 domov na nových stavebných pozemkoch a na miesto starých domov bolo postavených ďalších 7 domov.

V roku 1957 bol vybudovaný nový betónový most cez potok v uličke smerom na JRD. V tom istom roku sa vykopávali staré agáty a vysádzali višne. V roku 1958 bol daný do prevádzky miestny rozhlas. Obec sa definitívne rozlúčila s bubnom a bubeníkom, ktorým bol dlhé roky Štefan Hrdlička. Ďalším pozitívnym krokom v roku 1965 bola výstavba Kultúrneho domu.

V roku 1961 sa konštatuje v obecnej kronike sťahovanie mladých do Bratislavy. Príčiny tkveli v zlých pomeroch v miestnom JRD a  nedostatku bytov pre mladé rodiny. Svoj podiel na tom mala aj pomerne veľká vzdialenosť od Bratislavy, kde čoraz viac ľudí dochádzalo do zamestnania, ako aj túžba vymaniť sa z dedinského prostredia.

Od 1. januára 1974 boli obce Igram a Kaplna zlúčené s obcou Báhoň v tzv. strediskovú obec. O tomto riešení sa uvažovalo už v roku 1942 a neskôr v 60. rokoch. Išlo o rozhodnutie orgánov štátnej správy, ktoré nevyjadrovalo vôľu obyvateľov daných obcí a preto aj po demokratických zmenách, ktoré nastali po roku 1989, došlo k rozpadu strediskovej obce Báhoň odčlenením jej častí Igram a Kaplna. Tieto si vytvorili samostatné obce so samosprávnymi orgánmi.

V roku 1985 bolo v obci vystavené nákupné stredisko.

V obci sa nachádza pôvodne barokový kostol Sv. Imricha z roku 1772, ktorý bol v roku 1862 neoromanticky upravený a zväčšený.

Vždy v druhej polovici júna sa v Igrame koná festival dychovej hudby a folklórnych súborov Igramské Obyčaje. Okrem vystúpení folklórnych a dychových skupín zblízka i zďaleka bývajú i rôzne sprievodné akcie pre deti a ukážky tvorby ľudových remeselníkov.

V Igrame sa nachádza základná škola pre prvý stupeň a materská skôlka.

#FTF#