Obce Nižný a Vyšný Klátov sa nachádzajú na západ od Košíc, pričom obec Nižný Klátov je chatovou oblasťou Máša stavebne prepojená ma mestskú časť Košice-Myslava a z centra Košíc je vzdialená len 7 kilometrov. I keď dnes ide o dve samostatné obce s vlastnými obecnými úradmi, majú spoločné dejiny.
Nižný a Vyšný Klátov sa ešte do roku 1948 nazývali Nižný a Vyšný Tejkeš. Vznikli na prelome 13. a 14. storočia. Vieme to bezpečne podľa listiny, v ktorej sa spomína, že v roku 1297 dostal gróf kráľovskej komory Hannus, syn grófa Herborda z Košíc, od kráľa Ondreja III. Čierny les a v donačnej listine sa píše, že je opustený, bez riadnej dediny, no pravdepodobne nebol úplne bez osídlenia. V tom čase sa už však v lese klčovalo a časť pôdy bola takto menená na poľnohospodárske pozemky. To sa rovnako dozvedáme zo spomínanej listne, ktorá uvádza, že obdarovaný gróf Hannus má byť uvedený komesom Feldrikom, kráľovským kastelánom zo Šarišského Potoka, do užívania majetku, ktorý sa skladá z lesa i poľnohospodáskej pôdy.
Písomná zmienka, ktorá sa zachovala, pochádza z roku 1317. Ide o listinu vydanú Spišskou kapitulou, ktorá sa nachádza v Archíve mesta Košice. Podľa nej bratia Dominik a Ján, synovia Matúša a vnuci Pousu, predali polovičku obce Klátov Jánovi, Synovi Iteho z Delne v Šariši, za 60 mariek. Pripomína sa tu, že odpredávatelia tak urobili z veľkej núdze, do ktorej sa dostali "skrz neverných kráľovstva a rúk mocných". Odpredaná polovica dediny bola však vyľudnená a prázdna. Stála v nej však kaplnka sv. Kríža.
V listine kráľa Karola z 18. novembra 1323 sa uvádza, že kráľ poveruje jágerskú kapitulu na preskúmanie predaja spomínanej polovice obce. Presne na vianoce, 24. decembra 1323 jágerská kapitula podala kráľovi správu, po ktorej kráľ Karol dňa 9. novembra 1324 potvrdil vlastnícke práva majiteľa Jána, syna Iteho, ktorý Nižný Klátov kúpil pred siedmimi rokmi. Vtedy sa obec po prvýkrát spomína ako Teukeshuyfalua, čo doslovne znamená Klátová Nová Ves. Nových vsí bolo v okolí Košíc veľa, prívlastok a súčasť mena Klátová vznikol na základe slov klát, kláty, ktoré sa tu na rúbaniskách vyskytovali v hojnom počte. V tejto listine sa už nespomína vyľudnená polovica dediny, len jedna celá obec. Opis jej hraníc je pritom plošne väčší ako opísané hranice v listine z roku 1317. Novoopisované územie zaberá časť, v ktorej sa dnes nachádza Nižný i Vyšný Klátov.
V listine Budínskej kapituly z 25. júna 1330 sa uvádza, že na nariadenie kráľa Karola z 30. mája 1330 vyslanci kapituly vykonali obchôdzku chotárov majetku Jána, syna Iteho, medzi ktoré patril aj Klátov. Tu získavame aj viac informácií o bratoch Dominikovi a Jánovi, synoch Matúša a vnukoch Pousu, ktorí boli niekajší majitelia terajšieho Nižného Klátova. Boli to zemania z obce Baška. To vysvetľuje, ako sa mohli stať majiteľmi tohto územia. Nižný Klátov na prelome 13. a 14. storočia osídlili nemeckí kolonisti, čo sme už spomínali rovnako, ako aj vlastníka - grófa Hannusa. V tom čase však pozemky často menili majiteľov aj vďaka feudálnej anarchii, ktorá bola výnimočne silná po vymretí rodu Arpádovcov, čiže od roku 1301. Gróf Hannus sa teda z majetkov dlho netešil a získali ich zemania z Bašky. Mohlo tomu byť aj vďaka sledu historických udalostí: Košice za bojov o nástupníctvo o uhorský trón sa spočiatku postavili na stranu kráľa Ladislava V. (českého Václava), ale v roku 1304 ich dobyl Karol Róbert z rodu Anjou. Stalo sa tak prostredníctvom jeho palatína Omodeja, ktorý ovládol aj okolie Košíc. Privlastnil si aj Čierny les, aby znemožňoval neposlušným Košičanom ľahký prístup k drevu. V roku 1311 sa však košičania vzbúrili a zabili palatína Omodeja. Jeho ovdovelá manželka sa 3. 10. 1311 zmluvne zaviazala získané lesy ponechať na voľné využívanie v prospech obyvateľov mesta. Vtedy pravdepodobne zemania z Bašky využili obdobie anarchie a oblasť s Klátovom vzali do svojho vlastníctva, prípadne tak mohlo dôjsť na základe nejakej darovacej, alebo kúpnej zmluvy, ktorá sa nezachovala. Tomu by mohlo nasvedčovať aj ich sťažovanie sa pred Spišskou kapitulou v roku 1317, kde konštatujú, že sa dostali do veľkej núdze "skrz neverných kráľovstva a rúk mocných". Spustnutie a vyľudnenie dediny mohli spôsobiť boje, ktoré boli v okolí Košíc časté. Vyvrcholenie týchto bojov je známe ako Bitka pri Rozhanovciach. V okolí terajšieho Klátova sa bojovalo dokonca aj neskôr, o čom informuje listina z roku 1322. V nej sa spomína obec, ktorá patrila Itemu z Delne. I keď meno obce tu nie je spomenuté, išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o terajší Vyšný Klátov, pretože, ako sme už spomenuli, zemania z Bašky v roku 1317 predali len polovicu Klátova, teda terajší Nižný Klátov. V roku 1324 dostal Ján, syn Iteho z Delne, od kráľa potvrdenie už na vlastníctvo celého Klátova.
Za pozornosť stojí spomenutý Štefan, zvaný Čurka. Pochádzal z rodu Aba a vyznačoval sa nesmiernou krutosťou. Je možné sa domnievať, až aj k nemu smerovala spomínaná narážka v liste zemanov z Bašky. Štefan Čurka pochádzal z Malej Idy. Po Bitke pri Rozhanovciach napadol Šemšu, kde zničil aj tamojší kostol sv. Andreja apoštola. V Bitke pri Rozhanovciach stál na stane Omodejovcov. Zemania Bašky stáli pravdepodobne na strane kráľa.
Ján, syn Iteho, sa začal starať o znovuosídlenie a pozdvihnutie Klátova. V roku 1324 začal v terajšom Nižnom Klátove s výstavbou kamenného kostola. Príchodzí obyvatelia však boli opäť Nemci. V rokoch 1322 - 1337 obec odviedla pápežské desiatky.
K ďalšej zmene majiteľa dvojobce Klátov došlo v roku 1368. Ján, syn Jána a vnuk Iteho, predal Klátov za 50 mariek magistrovi Petrovi a jeho bratovi Mikulášovi, zvaným Čurka. Títo vládli Malej Ide, ale i Bukovcu a Hýľovu. Košičania sa však opäť začali dožadovali vlastníctva Čierneho lesa a tak kráľ Ľudovít v roku 1376 zrušil donáciu a previedol ho do majetku mesta "lebo od nepamäti patril Košičanom".
V roku 1382 mal Vyšný Klátov drevenú kaplnku a 32 sesií, Nižný Klátov kamenný kostol a 20 sesií. Po pričlenení obcí k mestu tunajší dedinčenia získali rovnaké výsady, ako mešťania Košíc.
Faktom je, že hoci Nižný a Vyšný Tejkeš bol osídlený spočiatku len nemeckým obyvateľstvom, a hoci tam nebolo nijakého maďarského obyvateľstva, v stredovekých dokladoch a potom v novoveku sa uvádza len maďarský názov. Stalo sa to v dôsledku vtedajšieho úzu u uhorských pisárov, či už v kráľovskej kancelárii alebo v kapitulách a konventoch, že sa totiž v dokladoch uvádzajú názvy dedín, ktoré boli ľahko preložiteľné, po maďarsky, ako aj názov Ujfalu a Németfalu. Názov je dokladom toho, že maďarský názov nejakej dediny ešte neznančí, že tam bývali Maďari, prípadne, že by ju Maďari boli bývali osídlili. Tejkeš mal svoj nemecký názov Ober, Nieder Beckensayfen, ktorým si sami Nemci označovali svoju dedinu, ale tento názov neprenikol do verejných listín (len v roku 1580 v nemeckej listine Ober und Nieder Beckseyfen), a preto aj Slováci prevzali úradný maďarský názov a slovenský názov Tejkeš (Nižný, Vyšný) pochádza teda z maďarského názvu Tőkés. V slovenskej listine z roku 1568 sa pripomína "richtár tekeský".
Od 16. storočia sa tu usadzujú aj Slováci, čo dosvedčujú aj slovenské mená niektorých obyvateľov, a podľa lexikonu z roku 1773 sa tu už rozprávalo prevažne po slovensky. O pôvodnom nemeckom osídlení Nižného a Vyšného Tejkeša svedčia aj chotárne názny týchto dedín, ktoré sú v základe nemeckého pôvodu.
Zaujímavosťou je, že na oficiálnych stránkach oboch obcí nájdete minimum alebo nič o skutočnosti, že kedysi fungovali ako jedna a teda ani to, že boli rozdelené.