Začalo sa to v roku, keď vrcholila veľká francúzska revolúcia a v Paríži popravili kráľa s kráľovnou. Cisárovi Františkovi, synovcovi nešťastnej Márie Antoinetty, a cisárovnej Márii Terézii Neapolsko-sicílskej sa 19. apríla 1793 narodil prvý syn - Ferdinand. Dieťa sa príliš nevydarilo, bolo slabé, trpelo epilepsiou a retardovaným vývojom. Mnoho dvoranov si síce myslelo, že „Nando" sa nedožije dospelého veku, že nikdy nenastúpi na trón, jeho cisársky „papá" však nepočítal s porušením práv prvorodenstva, ostatne nemal príliš na výber, pretože aj ďalší mužský potomok v rodine, Ferdinandov mladší braček František Karol /budúci otec cisára Františka Jozefa I., narodený v roku 1802/ sa príliš duševne nevydaril.
Na sklonku roka 1805 vrcholila kampaň francúzskej armády proti Rakúsku. Francúzi nezadržateľne postupovali do vnútra krajiny pozdĺž toku Dunaja, až obsadili bez boja Viedeň. Schyľovalo sa k neslávnej bitke pri Slavkove. Cisár sa zdržiaval pri vojsku, jeho rodina hľadala bezpečie v hlbokom zázemí. A tak sa niektoré Františkove ratolesti dostali až do Košíc, medzi nimi aj dvanásťročný arcivojvoda a následník trónu Ferdinand.
Roky bežali a provinčné Košice sa pomaly rozrastali. Moderná doba sa mesta zmocňovala akosi kradmo - nebadane. S ňou však prichádzali postupne aj špecificky moderné problémy - prudkejší demografcký rast obyvateľstva, rast národného uvedomenia slovenskej a maďarskej komunity a nakoniec aj sociálne problémy, chudoba robotníckeho stavu a zamestnanosť žien, najmä tých najbiednejších z predmestí, väčšinou slovenských.
V tých časoch sa sociálne problémy ešte neriešili triednym bojom, ani revolučnými činmi. Na to tu bola charita - dobročinnosť, a veľkodušní, dostatočne bohatí ľudia. V lete roku 1838 založili angažované Košičanky ženský dobročinný spolok. Profesor Plath udalosť komentoval takto: „Spolok osvietených žien Nőiegylet - Frauenverein, začal dňa 24. júla zbierať príspevky na odstránenie biedy a núdze, usporiadajúc aj pouličnú zbierku. Viaceré zámožné rodiny upísali ročný plat, ktorý budú odovzdávať v priebehu šiestich rokov. Vznikol útulok pre detičky, to jest detská škôlka - detská opatrovňa - Kisdedóvó intézet - Kinder bewahr Anstalt - tiež Ferdinandeum. Hlavou ženského dobročinného spolku sa stala grófka Mária Forgáčová.
V roku 1839 sa do jej výstavby opatrovne financovanej z milodarov mesto a spolok pustili. Vyhliadli pre ňu miesto v centre stredného predmestia, na Floriánskej ulici, neďaleko tamojšej nedávno zriadenej ľudovej školy. Dostavanej detskej opatrovateľskej ustanovizni sa slušalo dať podľa dobových zvykov nejaké meno, najlepšie podľa významnej vysokopostavenej osoby. Kdekto už bol v minulosti takto zvečnený. Na svete bolo už Leopoldínum, Tereziánum, Pázmaneum, Klementínum a Rudolfínum, jeho nehodný strýčko Johann /opovážil sa oženiť s obyčajnou ženuškou, dcérou poštmajstra/ mal dokonca tiež vlastné Johanneum, ba aj v malých a zabudnutých Košiciach už stihli mať Kišdyánum /podľa zakladateľa univerzity a biskupa Kišdyho/ a Alžbetínum /podľa patrónky mesta/. A tak nečudo, že si spomenuli na chlapca Nándiho, ktorý sa voľakedy v meste schovával pred Napoleonom a teraz bol už cisárom.
Ferdinandeum oficiálne otvorili vysvätením dňa 31. mája 1840. Vykonal ho osobne košický biskup Anton Ocskay. Potom sa všetci odobrali na slávnostnú bohoslužbu k neďalekej floriánskej kaplnke, kde kázal kanonik Ján Galčík. Podľa uchovávaného výkresu bolo Ferdinandeum prízemnou nenápadnou budovou veľmi úspornej klasicistickej, empírom „šmrncnutej" architektúry, stojacou na Floriánskej ulici, neďaleko kaplnky a pred polstoročím zrušeným cintorínom, uprostred predmestských záhrad.
Uvádza sa, že od prvého roku existencie tu našlo opateru okolo stovky predmestských detí, chlapcov i dievčatiek. Matky sem nosili svoje ratolesti aj z horného a dolného predmestia, teda z lokalít vzdialených dva až dva a pol kilometra. V opatrovni sa v styku s deťmi používala slovenčina, čo sa postupne stávalo tŕňom v očiach maďarsky cítiacich bohatých paničiek zo ženského dobročinného spolku.
Udalosti, ktoré viedli k vpádu Rusov do Uhorska, sa začali na jar roku 1848 a viedli k odstúpeniu slaboduchého cisára, čo dal meno našej detskej opatrovni. V čase, keď Šándor Petőfi hrmel zo schodišťa národného múzea svoju „Nemzeti dal", pakovalo vo vzbúrenej Viedni cisárske služobníctvo zvršky svojho pána, naložilo ho do koča a odviezlo do bezpečia. Nechápajúci Nándi bol presvedčený, že sa ide na výlet. Revolučné búrky si vyžadovali pevné vedenie krajiny a hlavne zmenu osoby na tróne. Akt abdikácie sa odohral 2. decembra 1848 v Olomouci a Nándiho na tróne vystriedal syn jeho brata František Jozef. Na dožitie určili Ferdinandovi Prahu a byt mu vybrali - kde inde - na Hradčanoch. Z cisára sa teraz stal opatrovancom štátu a habsburského rodu.
V Košiciach sa medzitým prestalo opatrovni hovoriť Ferdinandeum. Nie preto, že Nándi abdikoval, ale kvôli Habsburgovcom ako takým vôbec. Zhruba v tých časoch, 26. júna 1875, zomrel v Prahe bývalý cisár Ferdinand. Dožil sa krásnych 82 rokov, svoju abdikáciu prežil o 27 rokov a zrod košického Ferdinandea dokonca o 35 rokov. Na voľakedajšieho cisára Ferdinanda, arme Trottla Nandla či Nándiho, sa už zabudlo. Jeho manželka ho prežila o deväť rokov.
Košická detská opatrovňa / materská škola, už dávnejšie nie Ferdinandeum, sa v tom čase /1885/ starala o 181 detí, z čoho bolo 133 malých Slovákov, 41 Maďarov, 4 Nemci a 3 deti iných národností. Počet chovancov tu však klesal. V roku 1891 ich bolo už iba 168 a v roku 1895 dokonca len 100. V prvom roku nového, dvadsiateho storočia /1901/ bývalé Ferdinandeum stavebne upravili. Neskôr doň zaviedli tečúcu vodu i elektrinu. Budova stála až do polovice sedemdesiatych rokov, keď ju nakoniec nahradil moderný panelák, akýsi posledný výbežok Kuzmányho sídliska, ktoré zotrelo zo zemského povrchu väčšinu stredného i horného historického predmestia.
Miesto uloženie je pár metrov od miesta, kde kedysi škôlka stála. Prineste si ceruzu. 
(Foto1 - Cisárska rodina, foto2 Ferdinand a jeho matka Mária Terézia, foto3 miesto, kde kedysi stála prvá MŠ)