Lovinobana Traditional Cache

Lovinobana

Obec sa spomína od roku 1336 a v minulosti patrila k Divínskemu panstvu. O starobylom pôvode obce Lovinobaňa uvádzajú, že toto územie v časoch nadvlády Tomajovcov (od roku 1222) nebolo ľudoprázdne, že tu už predtým existovalo staršie slovanské osídlenie. Z prvkov materiálnej povahy sa spomína Lovinobanský kostol už v 14. storočí. Prvé stopy vzťahujúce sa na banskú činnosť v Lovinobani pochádzajú z roku 1247 až 1250, kedy kráľ Belo IV. vzal pôdu a teda aj ťažbu a prevzal ju tak do kráľovskej starostlivosti (jednalo sa hlavne o striebro). Zo staršieho obdobia sa okrem zmienky o obci z roku 1336 dozvedáme, že obec patrila v roku 1338 rodine Losonczyovocv. Táto rodina prejavovala už začiatkom 14. storočia záujem o baníctvo. Patrila im v tom čase i Lovinobaňa a okrem tejto lokality otvárali už v 14. storočí nové banské diela. V stredoveku sa v chotári Lovinobane ťažila železná ruda (do 17. storočia pracovali dva hámre). Turecké nájazdy mali dosah i na obec Lovinobaňu patriacu v tom čase divínskemu hradnému panstvu. 25. júla 1575 obsadili turecké vojská tento hrad a tak sa celá Novohradská župa dostala pod tureckú nadvládu. Až do konca tureckej nadvlády, do 26. novembra 1593, boli obce povinné odvádzať poplatky a naturálie na vydržiavanie tureckej posádky. Z obdobia tureckého pustošenia sa nezachovali podrobnejšie zápisy o Lovinobani. V roku 1595 zdedil obec po Bálintovi Balašovi Žigmund Balaša. Od roku 1598 sa obec dostala späť pod vládu rodiny Losonczyovcov. Na prelome 17. a 18. storočia písomné pramene dôkladnejšie ako predtým odrážali majetkové pomery v obci. Dokonalý obraz o domácnostiach v Lovinobani a ich majetkových pomeroch získavame z dikálneho súpisu z roku 1707, v tejto pamiatke administratívno – právneho charakteru sú rozpísané jednotlivé domácnosti a vzhľadom na výšku a veľkosť ich majetku sa v závere súpisu pri každej rodine udáva i výška daňového poplatku v dikách. Obec mala vo vlastníctve jeden mlynský kameň a pivovar s jedným pivovarníkom. Z roku 1734 pochádza ďalší zápis o budovaní mlyna, resp. Jeho zdokonalení vybudovaní novej studne a zrubu. Z toho vyplýva, že v hospodárskom živote obce mal mlyn dôležité postavenie. Podľa prvého sčítania obyvateľstva v Uhorsku v rokoch 1784 – 1787, žilo v Lovinobani 730 obyvateľov v 132 rodinách bývajúcich v 72 domoch. Okrem kultúrnej sféry treba v súvislosti s hospodárskym vývojom obce Lovinobaňa spomenúť v 40 – tych rokoch 19. storočia i drevený pivovar, ktorý však neskôr zhorel a viac ho už neobnovili. Nachádzal sa v oblasti neskorších Vitálišových hospodárskych budov, na mieste, kde bola v 60 – tych rokoch minulého storočia strojová a traktorová stanica. V polovici 19. storočia žili v obci 4 debnárske rodiny. Na prelome 1. a 2. polovice 19. storočia boli v obci i garbiari. Ku koncu 19. storočia však garbiarsto zaniklo. Začiatkom 20. storočia bolo z remesiel rozšírené obuvníctvo a čižmárstvo. Spomína sa aj fajkár, tkáč, haviar. Okolo roku 1885 sa v obci spomínal i Mandlov liehovar a pálenica slúžiaca na výrobu borovičky. Liehovar neskôr zanikol, pálenica však ešte v roku 1910 bola v činnosti. Napriek tomu, že Lovinobaňa ležala na významnej komunikácii z Lučenca do Banskej Bystrice, na ktorej už 1. marca 1706 otvorili prepravu cestujúcich a pošty, otvorenie poštovného úradu v obci Lovinobaňa súviselo až so zavedením železničnej dopravy na trase Lučenec – Zvolen v roku 1872. Lovinobanský poštový úrad otvorili v roku 1873 a mal okrem svojho poštovného priečinka ďalšie dva: pre Mýtnu a Divín. Zároveň bol v obci i notársky úrad. 9. júna 1874 vypukol v obci požiar, pri ktorom zhorela cirkevná škola, fara, časť kostolnej veže a okolité hospodárske i obytné stavby. V 70 – tych rokoch 19. storočia sa v miestach medzi železničnou traťou a centrom obce spomína 1. lovinobanská vápenka, v ktorej vypaľovali surovinu z blízkeho lomu v Ružinej. V obci Lovinobaňa sa dodnes zachovala pečať z roku 1667 s nápisom: SIGIL: TOTE: COMUNIT: OPIDI: LOVINOBANENSIS štít po oboch stranách dopĺňa rozdelený letopočet 16 - 67. Priemer pečate je 31 mm. V centre pečate je renesančný štít, vnútri ktorého z trojvršia vyrastajú banícke insígnie: sprava kopáč, dvojstranné kladivo je v strede, sekera vľavo. Tri prvky umiestnené v štíte lovinobanskej pečate sú ojedinelým zjavom v slovenskej sfragistike. Nad štítom pečate je kráľovská koruna, ktorá však z heraldického hľadiska nemá funkciu a symbolizuje iba snahu nadniesť význam obce. Letopočet 1667 na pečati pravdepodobne označuje rok, v ktorom bola obec Lovinobaňa zbavená povinnej vojenskej služby remeselníkov.. V ro¬ku 1926 žiadalo vedenie závodu magnezitky Okresný úrad v Lučenci o povolenie nepretržitej trojsmennej prevádzky, z čoho možno usudzovať, že sa výroba rozbehla naplno. V roku 1927 sa začalo s výstav¬bou ďalších troch šachtových pecí a dvoch generá¬torov. V tom istom roku začala firma Georg Mend-heim z Mníchova budovať tunelovú pec. Od roku 1928 sa v závode stavali dve ďalšie šachtové pece a generátor. Investičná aktivita bola na jednej strane odrazom prosperity, na druhej strane vý-sledkom úsilia vybudovať moderný závod, ktorý by zabezpečil ZÁPADOČESKÝM (a koncernu ŽIVNOBANKY) čo najvyššiu efektívnosť podnikania. Lovinobanský závod sa rozvíjal aj v období stagnácie ostatných závodov, nevynímajúc roky veľkej hospodárskej krízy. V roku 1931 sa dokončila tunelová pec č. I a lisovňa začala produkovať surové výlisky tvarovaných stavív. Lovinobanský závod sa stal jediným na Slovensku, ktorý mal uzavretý výrobný cyklus. Vďalších rokoch krízy sa výroba síce znížila, no v budovaní závodu sa pokračovalo. Závod práve v tomto období nadobúda dnešnú základnú podobu.