Rozarka Traditional Cache

Živí sa prevažne cicavcami do veľkosti zajaca a vtákmi do veľkosti bažanta. Bežne loví aj ježe, pričom pichľavú kožu ponecháva na mieste. Výr skalný má zrejme najpestrejší jedálny lístok zo všetkých sov. Nielen preto, že pri svojej veľkosti a sile ľahko premôže aj väčšiu korisť, na ktorú by sa iné sovy neodvážili, ale hlavne vďaka svojej prispôsobivosti. Ak sa mu naskytne možnosť využiť nový zdroj potravy, bez problémov dokáže prekvapivo rýchlo zmeniť spôsob lovu. Neraz loví korisť rovnako veľkú, ako je on sám. Ak výr uloví priveľkú korisť, ktorú nedokáže zožrať naraz, zvyčajne ju ukryje a počas nasledujúcej noci sa po ňu vráti. Bolo pozorované, že dokáže odletieť s ulovenou líškou, ktorú pevne zovrie v pazúroch. Len príležitostne požiera žaby, hady, ryby a bezstavovce.¹

Loví predovšetkým nad voľnými plochami v lesnatej krajine a to v nízkom lete alebo z pozorovateľne. Doba lovu je variabilná, väčšinou sa však sústreďuje na súmrak a svitanie. Pri hľadaní koristi používa predovšetkým sluch, často sa ale tiež riadi zrakom. Väčšinu života trávi výr skalný ako samotár. Územie, ktoré sa rozkladá na ploche od 15 do 80 km2, si bráni.¹

Výr skalný napáda vo vlastnom teritóriu hlavne iné sovy a dravce, napríklad pôtiky, myšiarky, sovy, myšiaky a pustovky. Niekedy sa mu podarí zabiť veľmi silné vtáky, napríklad sokola sťahovavého alebo mladého orliaka morského. Deň prespí v úkryte - v korune stromu, hustom kroví alebo na chránenom skalnom brale. Z denného spánku ho často vyrušujú vrany alebo iné vtáky, ktoré okolo neho poletujú a hlasno kričia, alebo do¬konca podnikajú na výra hromadné nálety. Výr skalný ich obťažovanie často neznesie a odletí na iné, pokojnejšie stanovište. Vtedy ho môžeme vidieť aj počas dňa. Pri odpočinku má telo sudovité, ak je vyplašený má prekvapive dlhý - silný krk. Ušká má dlhé, viditeľné okrem letu, pri odpočinku alebo hrozbe ich má sklopené, pri volaní alebo vyrušení vzpriamené. Lieta vytrvale a vyrovnane, údery krídel sú mäkké. Počas kolísavého letu v noci je nápadná veľká hlava a menší uťatý chvost s dlhými krídlami. Počas tokania vo februári a v marci sa samec po zotmení ozýva nie veľmi hlasným, no napriek tomu zdaleka počuteľným húkaním, mnohokrát opakovaným po sebe, čím sa snaží upútať pozornosť samice. Húkanie sa začína rozliehať už dlho pred západom slnka a je rozdelené na niekoľko blokov, z ktorých niektoré trvajú bez prestávky dlhšie ako hodinu. Ak sa obaja partneri nájdu, zostávajú si verní na celý život. Keď sa s ňou delí o jedno teritórium, obidva vtáky spia oddelene a každý loví pre vlastnú potrebu.¹