Pamatnik partizanom Traditional Cache

Pamatník partizanom

Priestor Krupinskej planiny sa stal súčasťou slobodného povstaleckého územia od začiatku Slovenského národného povstania (SNP alebo Povstanie) 29. augusta 1944. Z hľadiska plánovanej obrany strategického trojuholníka Zvolen – Banská Bystrica – Brezno bol akýmsi predpolím obrany Zvolena z južného smeru od slovensko-maďarskej hranice. Mali sa na nej podieľať armádne jednotky. Nepriaznivý vývoj na povstaleckých frontoch a nasadzovanie vojakov na najviac ohrozené úseky viedol k tomu, že sa prístup ku Zvolenu od juhu a obrana regiónu Krupinskej planiny zverila partizánskym jednotkám. Tým sa aj v tomto dovtedy relatívne pokojnom kraji začali rozmiestňovať početnejšie oddiely partizánov. Činnosť partizánov na Krupinskej planine sa dá rozdeliť na dve obdobia – počas Povstania a po prechode Povstania do hôr. Pri skúmaní partizánskej činnosti je treba prihliadať na isté odlišnosti tohto regiónu, pretože nepatril k hlavným partizánskym oblastiam. Pravdepodobne z toho dôvodu mu historici nevenovali toľko pozornosti. Ide predovšetkým o pôvod skupín, kto ich vyslal, s akým cieľom a z akých prameňov sa dozvedáme o ich pôsobení. Pri niektorých chýba výskum v dnešných ruských archívoch. S tým súvisia aj ďalšie charakteristiky, ako je zloženie a početnosť skupín, zameranie ich aktivity, výzbroj a vybavenie, výsledky činnosti, vzťah k miestnemu obyvateľstvu. Na začiatku SNP nikto nepredpokladal, že Červená armáda môže prísť na Slovensko aj od juhu. Zo slobodného povstaleckého územia to bola práve Krupinská planina, na ktorej sa objavili prvé sovietske frontové jednotky a začal prechod partizánov cez front. Jedna písomná informácia z Čabradského Vrbovka uvádza krátky pobyt tridsaťčlennej skupiny ruských partizánov v obci na začiatku septembra. Skupina prešla na maďarské územie, ale o týždeň sa vrátila prenasledovaná Nemcami, ktorí sa dostali až k budovám veľkostatku Čabraď. Najdlhšie pôsobiacou skupinou na planine bola podľa všetkého malá sovietska partizánska skupina majora Mironova. Po celý čas svojej existencie sa zdržiavala na juhozápade územia a hlavne v čabradských lesoch. Charakter činnosti v období Povstania ju zaraďuje medzi spravodajské skupiny. Jej prítomnosť v regióne počas SNP bola všeobecne známa a viacerí obyvatelia o nej vedeli aj po obsadení Banskej Bystrice. Písomné pramene v slovenských alebo českých archívoch o histórii tejto skupiny chýbajú. Jej činnosť sa dá zdokumentovať len spomienkami ľudí, ktorí prichádzali do kontaktu so skupinou. Podľa rôznych dohadov obyvateľov obcí, v ktorých sa najviac pohybovala, bola vysadená z lietadla v okolí Banskej Štiavnice. Nie je známe nič bližšie o jej príchode na planinu. Do obce Drienovo prišla okolo 15. septembra 1944. Podľa niektorých spomienok prišla na nákladnom aute. Mala dvanásť členov (veliteľ, jeden nadporučík, radistka a deväť mužov). Bola vybavená rádiostanicou, ktorú často používala. Členovia skupiny boli ubytovaní v budove miestnej školy a v domoch u niektorých občanov. Stravovali ich obyvatelia obce. Medzi obyvateľmi a členmi skupiny prichádzalo k pravidelným posedeniam v budove školy. Podobne dobrý vzťah mala skupina aj k príslušníkom miestnej pohraničnej stráže. O akciách, ktoré skupina podnikala, nevedeli občania obce prakticky nič. „Občania sa len domnievali, že partizáni tejto skupiny najviac operujú za hranicou – v Maďarsku. Len to sa istotne vedelo, že časť partizánov je dosť často preč a vracia sa na druhý či tretí deň zo smeru od juhu“. Po obsadení Krupiny Nemcami niekedy okolo 26. októbra sa na voze Jána Zaťku presunula na hrušovské lazy do bezprostrednej blízkosti hranice. Major Mironov bol v styku s niektorými občanmi Drienova a Čabradského Vrbovka. Najviac sa stretával s čabradským horárom Jánom Lazárikom. Od miestnych ľudí mal pravidelné informácie o pohybe nemeckých jednotiek na okolí. Veľmi často k nemu dochádzali francúzski partizáni od Modrého Kameňa. K skupine sa pridali aj niektorí bývalí príslušníci povstaleckej armády. Medzi nimi bol najviac spomínaný Ignác Čapla, ktorí bol po celý čas od príchodu do skupiny ubytovaný v Drienove v dome Emílie Šebeňovej. Bol spojkou medzi skupinou majora Mironova a francúzskym oddielom v Plachtinciach. Voľne sa pohyboval po okolitých dedinách a o všetkom informoval veliteľa skupiny. Nezainteresovaní miestni obyvatelia prichádzajúci k majorovi Mironovovi nadobúdali presvedčenie, že skupina je nejakým štábom partizánov v tejto oblasti. Najviac ich v tom utvrdzovalo to, že disponovala rádiostanicou. Spolupráca s francúzskou jednotkou bola veľmi úzka. Obidve skupiny si však zachovávali samostatnosť po vojenskej a organizačnej stránke. Spoločne chodili vykonávať diverzie a prepady s väčším zastúpením Francúzov. Preniknutie prvosledových jednotiek 2. ukrajinského frontu do Drienova 29. decembra ukončilo pôsobenie skupiny majora Mironova na Krupinskej planine.