Židovský tábor vyrástol na mieste, ktoré sa nachádzalo asi 5 km severovýchodne od Novák. Vznikol adaptovaním bývalých vojenských skladov. 5 objektov, spolu 48 barakov, ktoré sa však pre ich dezolátny stav postupne búrali a nahradzovali novými budovami. So stavbou sa začalo 2. októbra 1941
Židia boli v Novákoch sústreďovaní do dvoch od seba oddelených a prísne izolovaných táborov.
V prvom tzv. koncentračnom tábore boli sústredení Židia tzv. zaistenci, určení na deportácie. V tábore prešli registráciou a osobnou prehliadkou, počas ktorej museli odovzdať všetky peniaze, hodinky a iné cennosti, ale tiež zápalky či cigarety.
Osadenstvo druhého tzv. pracovného tábora tvorili židovskí robotníci, ktorí aj v apríli 1942 pokračovali v práci na dobudovaní budov a výrobných podnikov. V štátnej stavebnej správe pracovalo v tom čase 143 židovských robotníkov.
Čo sa týka životných podmienok v pracovnom tábore, tie boli počas tohto obdobia na veľmi nízkej úrovni. V zmysle pôvodných smerníc o sústreďovaní a preprave Židov mala väčšina ľudí k dispozícii len batožinu, ktorej hmotnosť nesmela prekročiť 50 kg. Hygiena a bývanie nezodpovedali ani tým najnižším normám ľudskej dôstojnosti.
Obdobie od marca do októbra 1942 je najtragickejším obdobím v dejinách židovstva na Slovensku. Do transportných zoznamov sa pochopiteľne dostali predovšetkým tie osoby, ktoré boli najmenej využiteľné vo výrobnom procese. Z nováckeho koncentračného strediska v tom období odchádzali dva druhy transportov:
Transporty vysťahovalecké – súpravy nákladných vagónov, ktoré mierili z koncentračného strediska priamo do Poľska.
Transporty miestne – ich cieľom bolo sústrediť Židov. Menšie skupiny osôb prevážali pod dozorom gardistov väčšinou v osobitých vagónoch, ktoré boli pripojené k normálnym vlakom
Prví Židia určení na transport prišli do tábora už 27. marca 1942. Posledný vlak mal byť vypravený 15. októbra 1942, tento transport však už z Novák nevypravili. Keďže nie je známe, koľko transportov bolo za ten čas z Novák vypravených, odhaduje sa, že počet deportovaných osôb bolo 4000 až 5000.
V rokoch 1942 až 1944 sa povaha tábora zmenila na pracovný. Pracovné tábory museli byť udržované z práce svojich zriadencov, museli byť preto sebestačné. Štát nemienil na tábory doplácať ani korunu, preto si museli na seba zarobiť. Svojou výrobnou činnosťou plnili hlavne objednávky štátnych a verejnoprávnych ustanovizní, armády, žandárstva a jednotlivých rezortov ministerstiev. Odvetvia teda boli zastúpené hodne: konfekčné krajčírstvo, čiapkarstvo, brašnárstvo, kartonáž, kožušníctvo, kefárstvo, kovodielňa, čalúnnictvo, zámočníctvo, jemnomechanická dielňa, klampiarstvo, tokárstvo, oddelenie ručných prác, tkáčstvo, šnúrkarstvo, fotografická dielňa, nádennícke práce, stolárstvo, chovy, automechanická dielňa...
Židovský tábor v Novákoch zanikol v auguste 1944. Všetky objekty tábora boli zrovnané zo zemou. Dnes na tomto mieste nie je po tábore ani stopy, oblasť sa využíva ako poľnohospodárska pôda. V súčasnosti v súvislosti s pretrvávajúcou ťažbou uhlia v okolí Novák je toto územie poddolované a na mnohých miestach sa nachádzajú depresie, v ktorých sa hromadí voda. Preto je keška umiestnená mimo územia bývalého tábora. Na jeho približné územie Vás odkáže „otáznik“ tejto mysterky.
„A skrátka manželka povedala, že nebudeme čakať, lebo prídu transporty, a to bude náš koniec. My sme dostávali nejaký žold 50 halierov asi, to sme si odkladali na cestu. My sme nikomu neprezradili, že chceme ujsť, ale sme si určili termín a to bol, ak sa nemýlim, 30. Január 1944. Sneh, zima, nebolo to najpríjemnejšie, ani sme neboli dosť dobre oblečení do tej zimy, ale sme si povedali, že hádam práve v tej zime nebudú tie stráže také ostražité, a že sa plížením dostaneme až k bráne. My sme boli neďaleko od hlavnej brány, tá mala jednak veľké vráta pre nákladné vozy a jednak malú bránu a obyčajne pri tej malej bránke stál jeden alebo dvaja gardisti so psom. Išli sme v tme, mohlo byť pred polnocou. Zaľahli sme a počúvali, zistili sme, že je úplne ticho a bolo vidieť, nebola mesačná noc, to by nebolo dobré, ale bolo vidieť, že v bránke gardista nestojí ani jeden, až neskôr sme sa dozvedeli od ľudí, že oni robili obchádzky dookola objektu. My sme sa plížením dostali k bránke a utekali sme 0,276 minút severne a 0,664 minút západne. Tam sme sa zastavili, tam pri orechu, aby sme zanechali odkaz na to, ako blízko sme boli od cesty na istú smrť...“
