Vplyvom nemeckých hostí sa mestečko Stropkov v 14.storočí stalo remeselníckym centrom svojho okolia. Medzi majstrami prešovského krajčírskeho cechu v roku 1509 nachádzame aj Krištofa Stropkovského, s ktorým je spojená legenda, ktorá sa odohrala v Stropkovskom tuneli, v blízkosti rieky Chotčianka. V ňom sa Krištof zvykol po celodennej úpornej práci stretávať so svojou milou, dcérou Jána zo Stropkova, bardejovského apatiekara. Toho, ktorý podobne ako dominikánsky profesor Vavrinec zo Stropkova, v roku 1846 odpísal pre predstaveného dominikánskeho kláštora v Budíne Leonarda Regensbergera Legendu o svätej Kataríne. Z toho vyplýva, že bol veľkým znalcom písma, kníh a vzdelania, ktorého atribúty vštepoval do myslí svojich detí, dúfajúc, že ich budúcnosť sa ponesie v znamení štúdií.
Jeho dcéra Klára však, na rozdiel od jej bratov – Ambróza a Juraja – ku knihám veľmi nepriľnula. Namiesto čítania mala v obľube prechádzky v okolí mestečka a najčastejšie mierila práve k tunelu, v ktorom ju vždy po večeroch túžobne očakával jej milý Krištof. Keď sa stretli, vrhla sa mu do náručia a veselo pritom štebotala o všetkých tvoroch, čo cestou na most postretávala, o tom, ako sa jej odpárala stuha zo sukne a ako sa zrána chystá na trh s rybami, lebo milovala vôňu pečených pstruhov a pohľad na jazero, na brehu ktorého tônila vŕba siahajúca svojimi konármi do nedoziernej vodnej temnoty. Krištof jej na oplátku opisoval látky, s ktorými práve v dielni pracoval, strihy, ktoré v ten ktorý deň vymyslel a bavil ju povedačkami o paničkách, ktoré si uňho dali šiť čepce a spodničky na mieru. Zavše Kláre priniesol hodvábnu stuhu do vlasov alebo jej v tuneli spravil obrubu šiat, čo sa pri jej neopatrnej chôdzi zatrhla. Takto strávili chvíľu v rozhovore a chvíľu v sladkom objatí, potom sa rozlúčili a každý šiel svojou vlastnou cestou k domovu. Krištof sa neodvážil Kláru odprevadiť k jej domu, lebo vedel, že Ján zo Stropkova – Klárin otec – si neželal Kláru vídať v jeho spoločnosti. Mal o svojom budúcom zaťovi iné predstavy a sám si vyhliadol a nahovoril ženícha - Šimona z Veľkého Šariša, príslušníkovi Tekulovcov z panstva Smilno, ktorého juhovýchodná hranica siaha až na potok Chotčianku. Bezprostredne na ňom sa v tom čase nachádzal veľký majetok Stropkova. Chotčianka predtým i neskôr tvorila jeho nespornú severozápadnú chotárnu hranicu.
Šimon bol bohatý a sčítaný a Klára sa mu páčila, takže so sobášom poľahky súhlasil. Keď sa však Klára dozvedela, že sa má vydať za Šimona, preplakala nejednu noc a čoraz častejšie utekala do tunela, aj keď tam práve Krištof nebol, ale cítila sa ňom v bezpečí a tmavý tunel jej poskytoval útočisko vo chvíľach, kedy ju otec tlačil do stretnutia so Šimonom, ktorého čoraz viac v duši a srdci nenávidela. Zverila sa so svojim bôľom Krištofovi. Ten však nič nezmohol, napriek nesmiernej zlosti a pocite strašného pokorenia, ktorý prežíval, keď si predstavil, že mu jeho milú vezmú a vydajú za iného. Cítil sa taký bezmocný, že nedokázal prísť na ďalšie stretnutie s Klárou a večer sa len zdiaľky díval na most, ktorý sa mu rozplýval pred zaslzenými očami. Nedokázal sa dívať Kláre do jej uplakaných očí, lebo nevedel, ako predísť svadbe, ktorá už klopala na dvere a ktorá znamenala koniec jeho lásky. Zavrel sa do svojej dielne a tam pracoval od svitu do mrku v snahe zabudnúť na Kláru. Tá chodievala k tunelu každý večer a túžobne očakávala Krištofa. Ten sa ale už dva týždne neukázal a jej svadba sa blížila. Cítila sa ako vyhasnutá hviezda, ktorá každú chvíľku upadne zo svojej dráhy na oblohe a zhasne.
V predvečer svadobného dňa, kedy ju jej matka a stryné vyobliekali na skúšku do svadobných šiat, sa potichučky a nebadane vytratila zo svojej kutice a zanechávajúc po sebe cestou lupene z venca vo vlasoch, došla až k tunelu. Chvíľu postála v jeho útrobách a jej myseľ sa vytratila do náručia jej milého, ktorý, ako sa mylne nazdávala, na ňu zanevrel a zabudol. Bola už tmavá noc a všetci v okolí už dávno spali, až na miestneho pochôdzkara, čo svojim lampášom blúdil po uliciach mestečka dozerajúc na pokojný spánok jeho obyvateľov. Beznádej v Kláre narastala a jej vnútro zvierala úzkosť, ktorá jej nedovoľovala dýchať. Vzala do rúk zhrdzavený nôž, ktorý si ukryla do záňadria a náhle, bez akéhokoľvek zaváhania, si ho vrazila do stredu hrude. Poslednýkrát zašeptala Krištofovo meno, nôž jej vypadol z ruky a ona padla na čiernu hlinu. Keď jej srdce dotĺklo, ozval sa úder kostolných hodín, ktorými ohlasovali polnoc. Ten hluk už Klára ale nepočula. Jej telo sa poddalo smrteľnému kŕču, ktorý znamenal koniec jej života a nenaplnenej lásky.
Na tretí deň našli jej telo pastieri. Bol to veru žalostný pohľad. Jej vyblednuté údy boli odeté v zdrapoch bielo-sivého hodvábu, palce jej obhrýzala lesná zver, z očných jamiek jej vyliezali červy, mravce si v šíkoch vykračovali po jej stehnách a zvláčali dole zvyšky odlúpenej kože z jej tváre...Vyzerala ako nevesta lesného ducha, nie Šimonova. Ten sa po zvesti o jej smrti nahneval na jej otca a vykázal ho zo svojho panstva, spoločne s Klárinými bratmi a jej matkou a starými rodičmi.
Krištof sa po smrti Kláry utiahol na samotu do lesov nad Stročínom, kde si zriadil malú dielňu a od Klárinej smrti v nej šil smútočné rubáše, ktoré predával na trhu v Radome.
Tunel dodnes stojí a slúži ako spomienka na tragickú lásku dvoch mladých ľudí, ktorým osud nedoprial šťastia. Domáci vravia, že keď sa cezeň človek prechádza o polnoci, môže začuť šeptanie, ktoré znie ako: „Krištoooooooooof.....“, o čom môžu návštevníkom Stropkova dosvedčiť miestni štamgasti v krčme Pod orechom.