Malý Šariš
Územie obce ľudia obývali už v neskorej dobe kamennej a na začiatku doby bronzovej. Svedčia o tom nálezy (aj keď sa žiada priznať, že len ojedinelé) – a to mohyly východoslovenskej mohylovej kultúry. Ľud tejto kultúry, zaoberajúci sa pastierstvom, bol pravdepodobne bez stáleho sídla. Pastieri sa so svojimi stádami pohybovali po tiahlych hrebeňoch pozdĺž východoslovenských riek, kde aj stavali svojim mŕtvym mohyly. Pri odvodzovaní názvu dediny pramene nie sú jednotné. V uhorských písomnostiach z 13. – 14. storočia sa názov Šariš vyskytuje striedavo pod názvami Saros a Sarus. Obidva názvy sú pravdepodobne úpravami staršieho slovanského názvu Šariš – vyskytujúceho sa v listine poľského pôvodu – Sarus ako jeho latinizovaný tvar, Saros maďarizovaný tvar (v zmysle blatný). Každopádne našej obci dal meno „materský“ Veľký Šariš. Predpokladá sa, že s pribúdaním obyvateľstva v podhradí a rozširovaním obhospodarovanej pôdy vzniklo nové sídlisko s rozlišujúcim prívlastkom Malý, ktorý je uvádzaný v maďarčine, nemčine, latinčine alebo v slovenčine: (r. 1248 Kis Sarus, r. 1465 Kyssaros, r. 1600 Kys Saaros, r. 1773 Mali Sariss, r. 1850 Klein – Scharosch, r. 1869 Kis – Sáros, od r. 1921 Malý Šariš).
Na začiatku 20. storočia v obci boli traja veľkostatkári – Hodossy, Meliorisz a Szentiványi, ktorého veľkostatok po 1. svetovej vojne kúpil vojnový zbohatlík Varga. Gróf Hodossy mal malošarišskú kúriu len ako letovisko, býval v Pešti a jeho veľkostatok riadil správca Levkovitz, bývajúci oproti kaštieľu, v terajšom Balíkovom dome. Miestni obyvatelia pracovali na veľkostatkoch už nie ako poddaní, ale ako komenciáši, deputátnici, kontrakoši a želiari. Komenciáš – býval na veľkostatku, mal s veľkostatkárom uzatvorenú ročnú zmluvu. Za prácu dostával štyrikrát do roka angáriju 250 – 300 korún a raz ročne 12 metrov zrna. Okrem toho mu patrila produkcia mlieka od kravy, o ktorú sa sám staral, alebo dva litre mlieka denne z pánskej stajne. Želiar – býval v dome, ktorý patril veľkostatkárovi a obrábal pôdu o rozlohe 2000 m2, ktorú mu veľkostatkár pridelil. Za to musel na veľkostatku odrobiť určitý počet dní Dedinu tvorila jedna ulica od Malioriszovho po Hodossyho kaštieľ. Dominantou obce bol kostolík, na jeho nádvorí smerom k dedine stále drevená zvonica. Zväčša drevené, dlhé domky so slamenou strechou mali vchod do prikletu. Z jednej strany smerom na ulicu bola predňa chyža, z druhej strany komora. Prvý murovaný dom v obci – Kropuchov – stojí dodnes. Postavený bol okolo roku 1888.
Do roku 1971 patrili k obci aj osady Cemjata, Vydumanec, Zabíjaná, Kvašná Voda a Ortáše. Cemjata sa po prvýkrát písomne spomína v roku 1249 ako vyvinutá obec. Spočiatku patrila hradu Šariš, od roku 1344 zemanovi Petrovi. V roku 1828 mala táto osada 3 domy s 26 obyvateľmi, Vydumanec 6 domov s 54 obyvateľmi. Cemjata si v 18. storočí získala meno ako kúpele. Vodu zo zemito-uhličitého prameňa zvykli užívať obyvatelia z blízkeho okolia na liečenie vnútorných a dýchacích chorôb. V blízkej doline Chujavky sú ďalšie minerálne pramene Kadlubek a Kvašná voda. V roku 1971 sa uznesením vlády SSR o územných zmenách v okrese Prešov vyčlenilo z katastra obce Malý Šariš 1213 hektárov a pričlenilo k mestu Prešov. Týmto jednoduchým administratívnym krokom, ktorý bol učinený s cieľom vytvoriť pre Prešovčanov rekreačnú prímestskú oblasť, prišla obec o dve tretiny svojho dovtedajšieho územia a o približne 130 obyvateľov. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vedenie obce a Združenie bývalých urbárskych a pasienkových spoločenstiev obce usilovali o spätné prinavrátenie odobratého územia. Podporu v tomto úsilí im v plebiscite vyjadrilo 93,6% Malošarišanov. Snaha nebola korunovaná úspechom.
Stránka obce