Žabia kráľovná tu už žila dlhé roky, pamatala si, že okolo jazera bývali obrovské topole, že níkeré aj desať decék moselo oblapiť dookola. Pamätala si aj časy, keď sem páni grófi chodili kúpávať sa, tedy ešte brehy jazera dláždené boli. Vylihuvali si tu len tak na slníčku a šprýmuvali , alebo si plávaním krátili volné chvíle. Ždycky volačo v košíkoch ze sebu donísli a tedy to bóu skutečný raj na zemi. Jako šecci takých rozpustilých mravou naučení, zvykli po sebe toho ponehávať po zemi, že celé žabie kráľovstvo malo hody. Jenného pekného dňa, pallo millo milej grófke do jazera , že ani nezbadala a na vode sa potom začali robiť bubliny. Milé žabky sa začali vzášať a lítať, že skoro šecky uleteli. Začali padať až nad dedinu do panskej záhrady. Zrovna bola celá rodinka venku, napadalo tolko žáb, až si mysleli že došóu konec sveta. Keď šecky žaby odskákali a domov do jazera sa vrátili, dala grófka časť svojho majetku na nový kostol. Hneď poslala aj sluhov k jazeru, aby poupratuvali a pekne sa o žaby starali, aby už vác do dediny nelítali. Odtedy je to skutočné Žabie kráľovstvo.
