Túto kešku venujem najznámejšiemu rodákovi z Hronca významnej osobnosti pánu Ladislavovi Chudíkovi.
Aj keď z tejto obce pochádza viac osobností, ja dávam veľkú úctu uznávanému hereckému pedagógovi. Charizmatickému človeku, s obrovským darom bezprostredne sa prihovárať k ľuďom v osobnom kontakte, z javiska, ale aj televíznej obrazovky. Žiaľ, jeho šľachetné herecké srdce dotĺklo dňa 29.6. 2015. Opona spadla, javisko osirelo. Zostala iba bolesť na duši a slza v oku, ktorá povedala v tichu všetko. V Hronci, v tvojej rodnej obci, bijú zvony, celé sa chvejú smútkom, ozvena ich šíri dolinou. Na tvoju večnú pamiatku, rodák, znie smútočné bim-bam, ktoré vietor doveje až k Čiernemu Hronu, k miestu, kde si sa narodil, je to kráľovské územie. Tu si vyrastal a neskoršie žil v Hronci, kde si sa rád v lete kúpal v potoku, chytal ryby v Hrone a často šantil s kamarátmi pod Chvatimechom. Ale aj na Hájnom Grúni, kde si sa pretekal s vetrom, často zbieral hríby a taktiež pomáhal otcovi obrábať rodnú hrudu. Z Hájneho Grúňa je pekný výhľad na celé horehronské okolie, na slnkom zaliate Nízke Tatry. Z diaľky ťa lákali krásavice, pyšne tu trónia odveky. Sú sladké chvíle pod hviezdami, aj čaro svätojánskej noci, aj zimný severák, čo spaľoval od mrazu uši, aj líca. Býval krásny zimný čas, keď sa človek brodil v ťažkom snehu a potom ako teplo, horíš drevo v piecke vôňou domova a dobrôt, v najkrajšie sviatky v roku. Tak málo stačilo na veľkú radosť, byť práve tam, byť práve tu...
Písal sa rok 1924 v Hronci zakladajú múdri ľudia knižnicu, banská činnosť a zlievareň rozvíja život, ľudia si tu zakladajú čitáreň, učia sa o kultúre a spoločenskom správaní. V tom istom roku sa narodil v rodine Chudíkových, synček Lacko. Hlásil sa na tento svet, mamka mu často spievala slovenské pesničky a otec bývalý vojak, ho viedol k poslušnosti a poriadku. Kde si moja bezstarostná horehronská mladosť utiekla... Mladého Ladislava dávajú v jeho 11 rokoch na štúdia do Kremnice. Mamka ho vystrájala zo slovami, dobre sa uč synček môj a buď poslušný!
Na štúdiách sa formuje jeho vzdorovitá povaha, pozorne vníma život v meste. Fascinuje ho veľa vecí, tam niekde dávno pri prvej básničke, pri prvej próze v samovzdelávacom krúžku Hviezdoslava, vzklíčilo semienko budúceho recitátorského velikána. Tu, v Kremnici, si sa možno prvýkrát zahľadel do očí krásnej devy a v sne si si doprial prežiť prvú lásku. Kráľovská Kremnica si mesto zlatých dukátov, tu sa tiež zaleskol talent, ktorý nás obohatil, klenot, ktorý sa vybrúsil v Bratislave, na štúdiách filozofie v dramatickom odvetví štátneho konzervatória. Začiatkom roka 1944 vstupuješ rázne, aj keď s veľkým rešpektom, prvýkrát na javisko SND a potom nespočetnekrát na Malej scéne a znova v SND. Bolo toho veľa majstro, ďakujeme ti, za film Varúj! Lazy sa pohli, Vlčie diery, za Kapitána Dabača a Jakubca, za primára Sovu. Za vynikajúce pondelkové inscenácie, kde si profesionálne zahral veľa postáv so svojimi kolegami, hercami.
Ó ako krásne lahodí uchu zamatový hlas s mäkkou slovenčinou, s textom na perách Andreja Sládkoviča, tak sladko a precítene v prednese to nedokázalo veľa ľudí.
Každá nová generácia ťa pán Chudík prijala za svojho. V mladosti si túžil byť strojvodcom v údolí Hronca, kde si vyrastal, často si sledoval vláčik, kto by nechcel v mladosti riadiť mašinku, ktorá silou ťahala vozne po koľajniciach, ktoré viedli do neznámeho kraja.
Je dobre, že si si vybral nás a my sme mali potom teba pán herec. Neúprosný čas odmeral dĺžku tvojho života: „zvädli tie kvety, padli tie hviezdy“, no po vás toho veľa zostalo, veď šľachetnosť si nájde nitky života a spletie ich do vienka spomienok. Vždy si bol a zostaneš majstrom prednesu, majstrom slova, čo pohládza dušu človeka.
Rola herca ťa vždy posúvala ďalej k novému obzoru k poznania samého seba, ale tá dedovská roľa na Hájnom Grúni, bola aj tak najťažšia, spájala ťa s rannou mladosťou, s vôňou chleba s maslom a čistou vodu so studničky, štebotom vtákov a kvietkami na lúkach, kde v mesačnom svite tancovali lesné žienky.
Ďakujem vám moji rodní, za všetko aj za to nezodpovedané, za pieseň v srdci ukrytú,
čo nad Hájnym Grúňom berie farby blankytu.
Vtedy, keď premení sa na rosu v tráve, v jej lone si chvíľu krátim.
Ja viem, moji najbližší, nastal čas do rodnej zeme sa vrátim.
Tu, v Hronci v tieni stoklási, kde mám svoju Timravu,
čo smäd pútnika uhasí a hojí ranu boľavú.
Časti textu čerpané z internetu.
Lyrické a myšlienkové dotvorenie Števik