Kláštor pod Znievom ani svojou zemepisnou polohou, ani počtom svojich obyvateľov, ani svojím hospodárskym významom nepatrí medzi významnejšie obce Slovenska. Ale napriek tomu mal a má Kláštor pod Znievom nemalý význam, ktorý súvisí s dejinnou úlohou, akú mala táto obec nielen v minulosti Turca, ale aj vo vývine náboženských a kultúrnych osudov slovenského národa.
Hoci prvé stopy po osídlení pochádzajú v rámci širšieho regiónu už zo staršej doby kamennej (3200 – 1900 p.n.l.), bezprostredné okolie Znieva bolo osídlené až v dobe bronzovej. Dokladajú to zlomky dvoch medených sekeromlatov zo staršej doby bronzovej (1900 – 1500 p.n.l.) ako aj hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej (1200 – 1000 p.n.l.). V dobe rímskej (1. – 4. stor. n.l.) bolo už územie obce i poloha neskoršieho hradu osídlená ľudom púchovskej kultúry. K uvedenému obdobiu patria i nálezy mincí rímskych cisárov pochádzajúce údajne z katastra obce.
Napriek potvrdenému a pomerne hustému osídleniu Turčianskej kotliny slovanským etnikom už od predveľkomoravského obdobia nemáme dosiaľ priamo z obce žiadne konkrétne poznatky o existencii slovanského sídliska. Rozhodujúcim činiteľom pri vzniku Kláštora pod Znievom bola existencia cesty vedúcej cez Diel (nad dnešným Vríckom) v pohorí Žiar, ktorá spájala kotlinu pri hornom toku rieky Nitry so širokou kotlinou rieky Turca a prechádzala práve územím našej obce. Nad touto cestou vyčnieva severný výbežok pohoria Žiare, ktorý bol priam predurčený, aby jeho temä strážilo cestu, ktorá pod ním viedla ...
Do konca 12. storočia vzniklo v Turci približne tridsaťdeväť osád. Už v tomto čase sa v Turci usadilizoborskí benediktíni, ktorých panovník aj hmotne dotoval. Hraničná listina kráľa Kolomana z roku 1113uvádza jediný majetok a to ”villam sancti Ypoliti”, čo podľa neskorších prameňov bol dnešný Kláštor pod Znievom. Túto skutočnosť môžeme považovať za dôkaz centra väčšej občiny na území Kláštora pod Znievom už na prelome 10.-11.storočia, teda ešte pred príchodom benediktínov.
O tom, akou obcou teda Kláštor pod Znievom je, svedčí v prvom rade jeho názov, zložený z dvoch výrazov. Z prvého sa dozvedáme, že obec dostala meno od kláštora, ktorý tu bol založený, zatiaľ čo význam druhého výrazu – Zniev alebo Zniov – je nejasný. Predovšetkým nie je isté, čo tento výraz znamená a nie je jasné, čo sa týmto názvom pôvodne označovalo, či skalný výbežok pohoria Žiare a či hrad, ktorý na tomto výbežku povstal. Na otázku, čo vzniklo skôr, kláštor či hrad, však môžeme na základe spoľahlivých prameňov povedať, že hrad vznikol pred kláštorom.
Hrad Zniev prichýlil kráľa Belu lV. na úteku z bitky pri Slanej, čo okrem iných historických súvislostí dokazuje i skutočnosť, že len veľmi krátko po odchode Tatárov Belo IV. dňom 29.január 1243 datuje jednu svoju listinu ”apud castrum Turuz” – čiže „na hrade Turiec“, čo bol pôvodný názov hradu Zniev (od ktorého sa odvodil názov regiónu Turiec). Na základe tohto dokumentu predpokladáme, že hrad Zniev, kde sa v rokoch 1242-1249 zdržiavala aj kráľovská rodina, sa od roku 1243 stal faktickým centrom kráľovskej činnosti.
Turiec bol v tých časoch málo obývaný. Aby sa tento málo obývaný kraj mohol povzniesť a prinášať kráľovi a krajine náležitý úžitok, rozhodol sa kráľ Belo IV. založiť pod Turčianskym hradom kláštor Panny Márie pre rehoľu premonštrátov, ktorého založenie sa podľa známej kráľovskej listine datuje približne do obdobia roku 1251. Navyše, Belo IV. fundačnou listinou z roku 1252 daroval prepošstvu zem piatich osád, podiely z kráľovských príjmov z mýta v Šali a Šintave, niekoľko dedín z Liptova, Spiša a dokonca zadunajského kraja, čím sa stal Zniev strediskom nielen cirkevnej organizácie, ale aj správnym strediskom regiónu.
Usídlenie sa rehole premonštrátov (v tej dobe známej v celej Západnej Európe) a vybudovanie kláštora Panny Márie v Turci bolo požehnaním pre celý tento kraj stredného Slovenska. Premonštrátski mnísi v duchu programu svojej rehole pracovali nielen na zúrodnení ľudských duší, ale i na zúrodnení kraja, v ktorom sa osadili. Vysušovali močiare a takto získanú pôdu menili na úrodné role. Vyrubovali alebo vypaľovali neprehľadné lesy a na ich miestach zriaďovali lúky, role a záhrady. Na uskutočňovanie takéhoto pracovného programu bolo potrebné stále viac pracovných síl. Preto okolo kláštora vznikali nové a nové osady (Lazany, Valča, Ležiachov ap.), obyvatelia ktorých podliehali zemepanskej vrchnosti kláštora.
V rámci svojich kompetencií premonštráti plnili v cirkvi aj staviteľskú funkciu. Už v 13.storočí začala svoju činnosť staviteľská gotická škola, ktorá najskôr v Znieve vystavala budovy kláštora, prepoštského a farského kostola a neskôr vybudovala kostoly v Turci (napr. v Turčianskom Svätom Martine či v Necpaloch), ale aj na Troch Sliačoch a v Sielnici pri Zvolene.
Výsadné postavenie získal Zniev od roku 1251, kedy tu bol ustanovený konvent s právomocou hodnoverného miesta (locus credibilis). Obvod konventu zahŕňal komitáty Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Trenčín a plnil funkciu neskorších štátnych notárov a pozemkovoknižných úradov. Mestečko Zniev dostalo okolo roku 1266 od kráľa Belu IV. aj prvé mestské práva v Turci. Odvtedy sa Zniev menoval mestom (suburbium oppidum Turoch). Kláštor pod Znievom ako mesto, v ktorom bolo sídlo prepozitúry, bol výstavnejší než ostatné obce dŕžavia, čo možno usúdiť najmä z toho, že premonštrátom na výstavbe obce veľmi záležalo. Výsledkom tohto diania je aj fakt, že Kláštor pod Znievom i dnes patrí medzi obce vzorne usporiadané a plánovito budované. Poddaní Turčianskej prepozitúry boli vyňatí spod právomoci turčianskeho komesa (správcu Turčianskej župy) a podliehali len svojej zemepanskej vrchnosti, ktorej platili desiatky a vykonávali roboty.
Čo sa týka Znievskeho hradu dôležitou udalosťou v jeho histórii bol fakt, že pri vzniku nového administratívneho celku Turčianskej župy sa nestal župným hradom (ktorým sa stal sklabinský hrad). Znievsky hrad tak ostal hradom kráľovským (istý čas tu sídlila rodina kráľa Belu IV., neskôr jeho syn Štefan, ktorého žena Alžbeta tu bola dokonca väznená). Postupom času jeho význam upadal a postupne sa dostal do držby prepozitúry (slúžil v prvom rade ako miesto, ktoré v prípade hrozieb malo slúžiť ako úkryt ľuďom zo širokého okolia, napr. v roku 1433, kedy husitské vojská spustošili dolnú časť Turca vrátane dnešného Martina). Neskôr sa hrad spolu s inými miestami na Slovensku stal miestom sporov a bojov prívržencov dvoch znepriatelených vladárov – Jána Zápoľského a Ferdinanda I. Habsburgského, ktoré zásadne ovplyvnili ďalší vývoj obce.
V dejinách Kláštora pod Znievom (hradu, obce i prepozitúry) sa začalo nové obdobie v polovici 16. storočia, keď po vpáde Turkov do Uhorska nastali rozbroje medzi dvoma spomínanými kandidátmi na uhorský trón a keď na územie Uhorska začala prenikať reformácia cirkvi. Premonštráti sa snažili do svojich radov tiež vniesť potrebné reformy ale na udržanie moci a vplyvu už bolo neskoro. Posledný prepošt Uriel Majthényi (spravoval prepozitúru v rokoch 1504 – 1541) musel pred Mikulášom Kostkom (český alebo poľský veľmož bojujúci na strane Jána Zápoľského) utiecť na Moravu a s ním aj ostatní premonštráti, pričom majetky kláštora si rozdelili po bohatstve túžiaci veľmoži. Existencia samotného kláštora a jeho opevnenia bola ohrozená, aktuálne vládnuci majitelia sa totiž obávali možnosti, žeby si premonštráti opätovne nárokovali svoje majetky. Napokon sa však v roku 1566 Znievsky hrad i prepozitúra dostali spolu so všetkými majetkami do rúk novému ostrihomskému arcibiskupovi sídliacemu v Trnave - Mikulášovi Oláhovi. V čase, keď sa reformácia cirkvi bez ťažkostí udomácnila v celom Turci a našla si cestu aj do Kláštora pod Znievom ...
Azda nikdy nemal Kláštor pod Znievom taký význam, aký nadobudol v druhej polovici 16. storočia, keď sa tunajšia prepozitúra Panny Márie stala dôležitým ohniskom rekatolizačného hnutia. V západných krajinách sa na poli rekatolizačného hnutia osvedčila rehoľa Spoločnosti Ježišovej, ktorá sa prostredníctvom Mikuláša Oláha usadila i v Trnave. Je však zásluhou kardinála Juraja Draškoviča, že cisár a uhorský kráľ Rudolf II. v roku 1586 daroval Turčiansku prepozitúru Spoločnosti Ježišovej (jezuitom), aby v jej sídle – v Kláštore pod Znievom založili kolégium, v ktorom by sa vychovávala mládež a z ktorého by ako zo seminára mohli vychádzať katolícki kňazi. Začiatky ich pôsobenia bol náročné, hlavne kvôli silnému odporu protestantskej šľachty ale i skutočnosti, že väčšina jezuitov nebola slovenského pôvodu. I napriek tomu tu však zotrvali a založili jezuitskú školu, získali na svoju stranu turčiansku protestantskú šľachtu a i vďaka podpore cisára Rudolfa II. konsolidovali majetkové pomery v chaose, ktorý zavládol po odchode premonštrátov. Zo Znieva sa stalo jedno z centier, odkiaľ bolo rekatolizované celé Slovensko. Turčiansky prepošt Peter Pázmány sa dokonca neskôr stal ostrihomským arcibiskupom a kardinálom. V jeho plánoch bolo rozdeliť ostrihomské arcibiskupstvo na 4 biskupstvá, pričom jedno z nich malo mať sídlo práve v Kláštore pod Znievom (čo sa však nakoniec nepodarilo uskutočniť).
Znievsky kroj
V tom čase bol Zniev známy ako stredisko priemyselnej výroby. V roku 1732 dovolil prepošt obyvateľom mestečka postaviť pivovar a variť pivo, čím sa potvrdil mestský charakter Kláštora pod Znievom. Do popredia sa dostávala výroba olejov a olejčekov (zachoval sa tlačený receptár, v ktorom nachádzame 26 liekov pre ľudí a 5 pre dobytok). Olejkárstvo sa v neskoršom období stalo významným obchodným artiklom, s ktorým sa neobchodovalo len v rámci územia vtedajšieho Uhorska, ale turčiansky olejkári podnikali i v ďalekom Rusku, Nemecku, Švédsku či iných európskych krajinách (v roku 1786 sa hovorí o približne 3000 olejkároch zo stolice Turčianskej). Práve dŕžavie kláštorskej prepozitúry sa považuje za kolísku slávneho obdobia olejkárov, keďže výraznejší rozmach tohto odvetvia súvisel práve s príchodom jezuitov a ich vedomostí. Táto činnosť mala zásadný vplyv na charakter mestečka, ktoré sa transformovalo viac z poľnohospodárskej na mestskú, obchodnícku komunitu. V rámci mestského práva mohol Zniev taktiež usporadúvať týždenné trhy a jarmoky. Túto výsadu Znievu udelil v roku 1643 cisár Ferdinand III. Významná bola aj výroba papiera. Cechy sa však v Znieve veľmi neudomácnili. Okrem garbiarstva, stolárstva a výroby šindľov nenachádzame žiadne záznamy o ich živote. Neskôr sa v Znieve začala výroba papúč, vznikla zámočnícka dielňa a malá továreň na výrobu konfekcie. Zniev má aj svoje európske prvenstvo. Získal ho v roku 1578, odkedy tu pôsobila prvá botanická záhrada liečivých rastlín. Čo sa týka veľkosti mestečka môžeme si o tom spraviť predstavu podľa počtu obyvateľov – v roku 1715 tu bolo 46 meštianskych, jedna želiarska a 11 slobodných rodín, spolu okolo 300 obyvateľov. O päť rokov neskôr to už bolo 84 rodín so 400 – 500 obyvateľmi (pre porovnanie v Slovanoch bolo 41, vo Valči 56 či vo Vrícku 29 rodín).