S.T.A.L.K.E.R. Multi-cache

Keška je inšpirovaná hrou S.T.A.L.K.E.R., ako už napovedá jej názov. Prostredie umiestnenia kešky a stage veľmi pripomína a je špecifická pre hru, kde sa odohráva. Takže kto ju hral a ju pozná si to užije ešte viac :). Ale aby táto keš nebola len o nejakej hre, ktorú väčšina možno ani nepozná tak bude zameraná skôr na to, o čo sa jedná v tej hre a to je oblasť Černobyľu na Ukrajine.

Mapa zóny, kde sa nachádza stalkerov poklad, skryty uprostred nebezpečnej zóny plnej tajomstiev, močiarov a anomálií.

Na mieste súradníc nájdeš určité miesto, kde zrátaš počet vertikálnych a počet horizontálnych tyčí (nehľadaj horizontálne tyče pri zemi v tráve). Zistíš X a Y, dosadíš do vzorca a vypočítaš miesto finálnych súradníc kešky.

Černobyľská havária sa stala 26. apríla 1986, v černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine (vtedy časť Sovietskeho zväzu). Ide o najhoršiu jadrovú haváriu v histórii jadrovej energetiky. V priebehu testu nového bezpečnostného systému vtedy došlo k prehriatiu a následne explózii reaktora a do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, Východnú Európu a Škandináviu. Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí.

Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina sa nachádza v blízkosti mesta Pripiať, 18 km severozápadne od mesta Černobyľ, 16 km od hraníc Ukrajiny a Bieloruska a asi 110 km od Kyjeva. Skladala sa zo štyroch reaktorov, z ktorých každý mal menovitý elektrický výkon 950 MW (tepelný výkon 3,2 GW) a ktoré v čase havárie vyrábali spolu asi 10 % ukrajinskej elektrickej energie. Stavba elektrárne sa začala v 70. rokoch 20. storočia, reaktor č. 1 bol dokončený v roku 1977, nasledovali reaktory č. 2 (1978), č. 3 (1981) a reaktor č. 4 (1983). Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6 aj tie s kapacitou 950 MW) boli v čase havárie rozostavané. Všetky štyri reaktory boli reaktormi typu RBMK-1000.

Kontaminovaný materiál z černobyľskej havárie nebol jednoducho rozprášený po okolitej krajine, ale roztrúsil sa nepravidelne v závislosti od počasia. Správy sovietskych a západných vedcov svedčia o tom, že na Bielorusko dopadlo 60 % z kontaminácie, ktorá postihla územie vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Rozsiahla oblasť Ruskej federácie južne od Brjansku bola takisto kontaminovaná, rovnako ako časti severozápadnej Ukrajiny.

Na začiatku bol Černobyľ utajovanou katastrofou. Počiatočné dôkazy, že sa stala veľká jadrová havária, nepriniesli sovietske zdroje, ale pochádzajú zo Švédska, kde 27. apríla pracovníci Forsmarkskej jadrovej elektrárne (približne 1 100 km od Černobyľa) našli rádioaktívne častice na svojom oblečení. Švédske hľadanie zdroja rádioaktivity ako prvé naznačilo vážny jadrový problém v západnej časti Sovietskeho zväzu, potom, ako bolo zistené, že problém nie je vo švédskych elektrárňach.

Čoskoro po havárii bol najväčším zdravotným rizikom rádioaktívny jód s polčasom rozpadu 8 dní. Dnes vzbudzuje najväčšie obavy kontaminácia pôdy izotopmi stroncia 90Sr a cézia 137Cs, ktoré majú polčas rozpadu okolo 30 rokov. Najvyššie koncentrácie 137Cs boli nájdené v povrchových vrstvách pôdy, kde sú absorbované rastlinami, hmyzom a hubami a dostávajú sa tak do miestneho potravinového reťazca. Dávnejšie testy (okolo roku 1997) ukázali, že v kontaminovaných oblastiach množstvo 137Cs v stromoch stále narastá. Existujú dôkazy, že sa kontaminácia presúva do podzemných aquiferov a uzavretých vodných nádrží ako sú jazerá a rybníky (2001, Germenchuk). Predpokladá sa, že hlavným spôsobom odstránenia kontaminácie bude prirodzený rozpad 137Cs na stabilný izotop bária 137Ba, pretože vymývanie dažďom a povrchovou vodou sa ukázalo ako zanedbateľné.

Výbuch spôsobil úhyn zveri, v podstate úhyn napr. holubov. Podľa správ sovietskych vedcov na prvej medzinárodnej konferencii o biologických a rádiologických aspektoch černobyľskej havárie (september 1990) dosiahla úroveň spadu v 10 km zóne okolo elektrárne až 4,81 GBq/m²;. Takzvaný „Červený les“ z borovíc zničený silným rádioaktívnym spádom leží v tejto 10 km zóne, začína hneď za komplexom reaktora. Názov lesa pochádza z dní po havárii, kedy sa stromy zdali byť tmavo červené, ako hynuli na následky ožiarenia. Počas čistiacich operácií po havárii bola väčšina zo 4 km² lesa zrovnaná so zemou a spálená. Územie Červeného lesa zostalo jednou z najviac kontaminovaných oblastí na svete. Na druhej strane sa napodiv ukazuje, že ide o lokalitu bohatú na výskyt mnohých ohrozených druhov.

V hlbokom kontraste k dopadom na ľudskú populáciu možno povedať, že evakuácia oblasti obklopujúcej elektráreň umožnila vytvorenie bohatej a jedinečnej prírodnej rezervácie. Nevie sa, či bude mať kontaminácia spádom nejaký dlhodobý nepriaznivý dopad na flóru a faunu v oblasti, pretože rastliny a zvieratá sa vzájomne významne líšia a ich radiačná tolerancia je iná než ľudská. Zdá sa však, že sa rozmanitosť druhov v kontaminovanej oblasti vďaka odstráneniu ľudského vplyvu zvýšila. Existujú správy o mutáciách niektorých rastlín v oblasti, ktoré vedú k neopodstatneným príbehom o „lese divov“ obsahujúcom mnoho podivne zmutovaných rastlín. Podľa správ je táto oblasť tichá, čo naznačuje, že vtáky ju doteraz znovu nekolonizovali.