B. S. Timrava v Lučenci
Spisovateľka Božena Slančíková Timrava sa narodila v roku 1867 v Polichne. Jej otec bol evanjelickým farárom v Polichne a matka farárskou dcérou z Kyjatíc. Slančíkovci mali jedenásť detí, ale iba šesť z nich sa dožilo dospelého veku. Božena Slančíková od mladosti rada čítala diela slovenských, ale aj zahraničných autorov a to v nej vyvolalo túžbu po vlastnej tvorbe. Počas svojho života napísala množstvo diel, či už poéziu alebo prózu. Vo svojich dielach verne opisovala vrchárske Novohradské dediny, ľudí i prírodu. Ľud jej dielam rozumel, boli mu blízke a preto sa stali obľúbenými. Za svoju tvorbu bola v roku 1947 poctená titulom Národná umelkyňa. Božena Slančíková Timrava žila na sklonku svojho života v Lučenci, kde aj v roku 1951 zomrela.
S menom Boženy Slančíkovej Timravy je v Lučenci spojených viacero miest a inštitúcií. Najznámejšou je Lučenské gymnázium, ktoré bolo premenované na Gymnázium B. S. Timravy v roku 1949. Pred budovou gymnázia sa nachádza socha B. S. Timravy. Pamätná doska B. S. Timrave je umiestnená aj na dome na Partizánskej ulici, kde spisovateľka bývala a zomrela. Meno národnej umelkyne nesie aj jedna z ulíc v Lučenci. Bustu B. S. Timravy môžete zase vidieť na jej pomníku v cintoríne v Lučenci. Kultúrny dom v Lučenci je v súčasnosti pomenovaný Divadlom B. S. Timravy a svoje sídlo v ňom má aj Divadelný súbor Timrava. Mesto Lučenec v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Lučenci a Novohradským osvetovým strediskom každoročne organizuje celoslovenskú súťaž v prednese pôvodnej slovenskej prózy Timravina studnička.
Ku keške: Nebojte sa, nebudeme Vás vodiť po pamätníkoch v meste. Stačí ak prídete na úvodné súradnice a tam nájdete tabuľu s menom B. S. Timravy. Na tabuli sa nachádzajú dva dátumy. Súradnice finálu potom vypočítate nasledovne:
N 48° 19,(333 + súčet nepárnych číslic v druhom dátume)
E 019° 39,(879 + súčet párnych číslic v prvom dátume)
Jednoduché, však? Pre vašu spokojnosť je tu malá kontrola: súčet čisiel pripočítaných k jednotlivým súradniciam je 39. Takže môžete bežať pre kešku, len prosím, keď ju nájdete a budete ju chcieť vytiahnuť zo skrýše, rozhliadnite sa okolo či je čistý vzduch, aby nám nezmizla. Nájdením kešky sa však vaša výprava nekončí. Aj u Slančíkov na polichnianskej fare sa mládež zabávala rôznymi domácimi spoločenskými hrami, ako napr.: Tajné písmo, Na zálohy, Rébusy, Na pokrývku, Na prsteň, Stavanie sochy, Slepú babu, Ako sa páči a atď. A tak sme pripravili jednu hru aj pre vás. Je to hra na spisovateľa. Okrem logbooku nájdete v krabičke aj zošit, v ktorom sme začali písať príbeh. Vašou úlohou (dobrovoľnou) bude k tomuto príbehu pridať pár viet a posunúť tak dej príbehu ďalej. Tí zdatnejší môžu vymyslieť básničku alebo vtip o geocachingu a napísať ho zo zadnej strany zošita. A pokojne si pritom urobte pohodlie na niektorej lavičke v okolí, len potom nezabudnite dať kešku na pôvodné miesto a trochu ju primaskovať. Keď sa vám táto hra bude páčiť, zastavte sa tu ešte niekedy a prečítajte si ako príbeh pokračoval po vašej návšteve.
... HAPPY CACHING A PRÍJEMNÚ ZÁBAVU ...
Príbeh z kešky
Po polroku existencie tejto kešky sa príbeh písaný kešermi celkom pekne rozvinul a preto pridávame do listingu jeho prepis, aby ste sa vedeli trochu pripraviť na to, ako posuniete jeho dej ďalej:
Tento príbeh sa odohráva na začiatku tretieho tisícročia. Po nenásytných pásavkách zemiakových, nazývaných u nás aj mandolinky a po nezdravých hamburgeroch, konečne z Ameriky dorazilo na Slovensko aj niečo poriadne. GEOCACHING! Netrvalo dlho a táto úžasná hra prekročila aj hranice okresu Lučenec. Žil tu aj jeden nebojácny geokešer Števolc, ktorý posunul miestny GC na úplne inú úroveň. Jeho kešky sa preslávili po celom okrese, ba možno aj ďalej. Každý s radosťou hľadá jeho výtvory, ba až s nedočkavosťou sa čaká, čo nového vymyslí. Hlavičky trocha potrápi, ale srdcia geokešerov radosťou naplní. Jedného dňa Števovi pípol mail s novou keškou. Listing sľuboval nezabudnuteľné dobrodružstvo a úkryt, aký ešte nikdy nikto nevidel. Zbalil si preto všetky potrebné veci a vydal sa na cestu. Geovozidlo zaparkoval 2 kilometre od finálnych súradníc. Bol v lese no nevšimol si otvorenú závoru, ktorá bola trošku zarastená. Keďže owner už kešku uložil dávnejšie, chodníček od miesta kde končila cesta nebol žiadny a tak Števolc na chvíľu zastal a zadíval sa poriadnejšie do mobilu. Šípka ukazovala jasne, ale tá džungľa čo bola pred ním, sa mu veru moc nepozdávala. „Kade?“ povzdychol si nahlas. „Nebudem si ja špiniť ancuk po dedovi“. A tak sa vrátil k zaparkovanému autu po motorovú pílu. „Nebudem si cestu ku keške raziť holými rukami“ . . .
A nezabudnite si prečítať aj vtipy a básničky o geocachingu z druhej strany zošítka.