5 Strážovské vrchy - Rastlinstvo Traditional Cache

  Piata, zo série Strážovské vrchy, ktorá Vás zavedie na vyhliadku nad dedinu Kardošova Vieska, kde sa podľa legendy nachádza aj kamenný stôl, na ktorom obedovával vždy Jánošík, ked tadiaľto prechádzal. Chvíľku budete mať pocit, že idete cez dvor rodinného domu, ale nie je to tak, len je cesta zle vyznačená; preto to nedomácich mýli, netreba ísť cez skalu, ku keške chodím v žabkách po chodníku....:-)

  Rastlinstvo

  Rastlinstvo je veľmi rozmanité, ovplyvňované zmenou klímy, ale aj činnosťou človeka či živočíchov. Jedným z najvýznamnejších vrchov na nami skúmanom území je vrch Strážov s kvetenou zvonovníka hlavatého, ďateliny horskej, tôňovky dvojlistej, skorocelu prostredného, králika bieleho či vstavača hlavatého (Runkovič, 1982).

  Fytogeografické členenie

  Výraznou hodnotou Strážovských vrchov sú teplomilné spoločenstvá. V ich vývoji zohrala významnú úlohu orientácia oblasti, ktorá je severo – južná a geologický podklad. Doliny Váhu a Nitry predstavujú cesty prechodu teplomilných rastlín do horských oblastí (Vavrík, Vavríková et al., 1985). Medzi často sa vyskytujúce druhy patrí orlíček obyčajný (Aquilegia vulgaris) a veternica lesná (Anemone sylvestris) (Runkovič, 1982). Podľa fytografického členenia území Slovenska (Futák a kol., 1966) patrí okres Považská Bystrica do nasledovných oblastí Západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale):

1. obvod prekarpatskej flóry (Praecarpaticum) – Strážovské a Súľovské vrchy

2. obvod západobeskydskej flóry (Beschidicum occidentale) – Západobeskydské Karpaty, Biele Karpaty, Javorníky.

  V našom okrese sú zastúpené tri výškové vegetačné stupne:

  1. stupeň pahorkatín od 200 do 500 m,

  2. stupeň podhorský od 500 do 900 m,

  3. stupeň horský od 900 do 1500 m (Runkovič, Runkovičová, 1975).

  Stupeň pahorkatín je charakteristický dubovými a dubovo – hrabovými lesmi, ale rastie tu aj jaseň, lipa, lieska, brest, drieň, breza a dub plstnatý, ktorý má podľa Tibora Blatného v chotári obce Podskalie severnú hranicu svojho rozšírenia. Podhorský stupeň je pásmom zmiešaných lesov s druhmi ako buk, jedľa, lieska, javor a jaseň. Horský stupeň je pásmom smrekov s primiešanými javormi, brezami, jarabinou vtáčou a smrekovcom. Rovnako v obciach Priedhorie, Prečín a Pružina ojedinele rastú tisy. Runkovič na jednej jarnej prechádzke nami zvoleným územím udáva veľké zastúpenie druhu poniklec slovenský v chotári obce Počarová a Zemianska Závada (Runkovič, Runkovičová, 1975). Lesy sú veľmi dôležitým prvkom, pretože majú veľkú vodohodpodársku funkciu, chránia pôdu pred vodnou eróziou, sú regulátormi odtokových pomerov, spomaľujú prenikanie zrážok do pôdy a udržujú celkovú vlahu pôdy (Húževka a kol., 1995).

 Karpatský bukový les (Fagetum carpaticum)

Rastie na pôdach skeletovitých, s dobre vyvinutými horizontami na rôznych geologických podložiach. Buk má v tomto spoločenstve optimum svojho rozvoja, hlavne v stredných a vyšších polohách. Prevláda nad brestom horským, javorom horským, smrekom i jedľou. Má nápadne bylinné poschodie, ktoré na jar výrazne kvitne, ale naopak kerové a machové poschodie je veľmi chudobné. Pre bylinnú etáž sú charakteristické karpatské endemity ako cesnak medvedí (Allium ursinum), zubačka žľaznatá (Dentaria glandulosa), zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera), pľúcnik tmavý (Pulmonaria obscura), kostihoj hľuznatý (Symhytum tuberosum), lipkavec marinkový (Galium odoratum), hluchavník žltý (Galeobdolon luteum), bažantka trváca (Mercurialis perennis) (Michalko, Berta, 1972).

Karpatský bukový les jedľový (Abieto-Fagetum carpaticum Fatrae)

Je to klimaxový les rastúci na dobre humifikovaných, hlbokých hnedých pôdach, často skeletovitých. Je na rôznych podkladoch, najmä vápencoch a dolomitoch, preto je Veľká Fatra územie najväčšieho rozvoja bukového lesa. Tento typ lesa má vyššie zastúpenie papraďov ako iné lesy a niektoré karpatské endemity sú tu redšie zastúpené, alebo úplne chýbajú. Zastúpené sú tu zubačka žľaznatá (Dentaria glandulosa), zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera) a papraďovec Braunov (Polystichum braunii) (Michalko, Berta, 1972).

Kyslý karpatský bukový les smrekový (Piceeto-Fagetum carpaticum silicolum)

Rastie na územiach, kde typické bučiny chýbajú a tvorí zmiešané bukové porasty, je to prechod od bučín k smrečinám. Smrek a jedľa sú časté prímesy, na niektorých miestach aj javor horský, ale niektoré druhy ako lipkavec marinkový chýbajú. Miestami vytvára pralesovité porasty a najlepšie sa mu darí na vápencovom podklade. Pôdy obľubuje stredne hlboké až hlboké, hnedé alebo hrdzavé, štrkovité i podzoly. V bylinnej etáži rastú kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), hluchavník žltý (Galeobdolon luteum), horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea), papradka samičia (Athyrium filix-femina), pľúcnik lekársky tmavý (Pulmonaria obscura), deväťsil biely (Petasites albus), krtičník Scopoliho (Scophularia scopolii) (Michalko, Berta, 1972).

Jedľovo – bukový karpatský les kortúzový (Abieto-Fagetum carpaticum cortuzae)

Rastie na hrebeňoch, miernych žľaboch a svahoch, na chladnejších a vlhkejších stanovištiach a vápencových podkladoch. Pôdy bývajú karbonátovo – humusové a skeletovité s čiernou rizosférou. Stromy majú nízky vzhľad a zastúpené sú najmä buky, v menšej miere smrek, jedľa a javor horský. Bylinná etáž je bohatá, vyskytujú sa tu tieto druhy: starček vajcovitolistý (Senecio ovatus), zubačka deväťlistá (Dentaria enneaphylos), škarda močiarna (Crepis paludosa) a mnohé iné (Michalko, Berta, 1972).

Lemové spoločenstvá lesov a krovín

Okraj lesa tvorí spravidla pás krovín – plášť a pás bylín – lem, aj keď hranica lesných porastov s inými spoločenstvami nie je veľmi ostrá. Lemové spoločenstvá nie sú široké, tvoria iba niekoľko dm hrubé pásy, závisí to od stanovištných podmienok (vlhkosť pôdy, prístup svetla a tepla, obsah živín, expozícia reliéfu, vplyv človeka). Hustota a výška porastu zasa závisí na mikroklimatických pomeroch (zníženie rýchlosti vetra, zachytávanie prachu, zvyšovanie vzdušnej vlhkosti, , znižovanie dopadu zrážok na povrch pôdy, zachytávanie organických a anorganických živín z lesov, polí a ciest). Výsledkom všetkých vplyvov je, že sa vyvíja pomerne bohatá flóra (Jurko, 1972). Porasty tu rastúce uprednostňujú polotienisté miesta, ktoré vznikli po čiastočnom odlesnení a tvoria mozaiku s trávnato – bylinnými spoločenstvami (Stanová, Valachovič a kol., 2002). Spoločenstvá, ktoré sprevádzajú suchomilné a teplomilné lesy, okraje ciest i poľné medze sú floristicky najpestrejšie. Vyskytujú sa tu druhy ako pamajorán obyčajný (Origanum vulgare), lipkavec pravý (Galium verum), lucerna kosákovitá (Medicago falcata), ranostaj pestrý (Coronilla varia), silenka ovisnutá (Silene nutans), divozel kukučkovitý (Verbascum lychnitis), vika tenkolistá (Vicia tenuifolia) (Jurko, 1972).

Burinové spoločenstvá

Poľné kultúrne spoločenstvá sa od svojich pôvodných vlastností takmer úplne odklonili a to vplyvom hnojenia, spracovania pôdy a selekcie a rovnakým procesom museli prejsť aj buriny, ktoré tieto spoločenstvá sprevádzajú. Buriny zasa zvádzali konkurenčný boj s uprednostňovanou kultúrou, a to najmä o svetlo, priestor, živiny a vlahu a samozrejme súperili aj medzi sebou. Každá pestovaná plodina vytvára pre buriny iné podmienky, hlavne hustotou, rýchlosťou rastu a dĺžkou vegetačného obdobia, na čo buriny živo reagujú, ako aj na zmeny edafické, biologické a klimatologické. Keď je suchá jar, viac klíčia jednoklíčne buriny, v suchom lete zasa trvalky. Sú to pionierske rastliny, pretože ich zásoba v pôde je tak veľká, že vyrastú aj na holej zemi (Jurko, 1972).

Sú buriny, ktoré za akýchkoľvek podmienok nájdeme takmer všade. Na viac kyslých, piesočnato – hlinitých a nevápenatých pôdach rastie papulienka roľná (Misopates orontium), hviezdica prostredná (Stellaria media), kolenec roľný (Spergula arvensis). Na pôdach hlinitých až ílovitých, so slabou alkalickou reakciou, bohatých na živiny zasa mlieč roľný (Sonchus arvensis), drchničku roľnú (Anagallis arvensis), stavikrv vtáčí (Polygonum aviculare), peniažtek roľný (Thlaspi arvense), horčica roľná (Sinapis arvensis) a pupenec roľný (Convolvulus arvensis) (Jurko, 1972). Málo rastlín by sme našli v každom lúčnom či pasienkovom spoločentve, ale niektoré z nich predsa: skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata), rebríček obyčajný (Achillea millefolium), ďatelina lúčna (Trifolium pratense), tomka voňavá (Anthoxanthum odoratum) a králik biely (Chrysanthemum leucanthemum) (Runkovič, 1990).