Naša jednotka predstavujúca rotu 7. útočného práporu 4. brigády má za úkol prekročiť holý hrebeň na juhozápad od Smrečian, dobyť kótu Dubovec a postupovať cez obec Trstené do centra Bobrovca. Kráčame Smrečanmi dlhou ulicou na juh, zľava lemovanú potokom a sprava rodinnými domami. Vpredu obozretne postupuje prieskum v maskovacích prevlečníkoch s automatickými zbraňami, za nimi dve pešie družstvá vyzbrojené prevažne puškami, guľometné družstvo ovešané muničnými schránkami a ťahajúce predpotopne vyzerajúci Maxim vz. 1910 a nakoniec veliteľské družstvo - poručík, radistka s prenosnou rádiostanicou a ja, desiatnik bezpečnostného oddielu od štábu zboru so širokými právomocami strieľať panikárov a dezertérov, zaisťovať podozrivých civilistov a stavať do pozoru hocikoho do čatára vrátane. Hrkot Maxima na kolieskach a zvuky troch tuctov okovaných topánok smerujú na juh.Hlboko zarezanou vozovou cestou sa dostávame na priečny hrebeň, ktorý ďalej pokračuje na kótu Nicovo a Háj. Mohutné vlny polí zemitohnedej farby a mŕtvej trávy sa rozprestierajú na kilometre navôkol. Po pravej strane vidno asi 2 kilometre vzdialenú kótu Trstenský diel. Stiesnený pocit zo Smrečian mizne spolu s čerstvým vetrom, počuť len hlasy vysoko letiacich vtákov, povely v češtine a slovenčine a kovový cinkot výstroje náhlivo sa rozvinujúcich peších družstiev. Smer nášho postupu sa teraz stáča o 90 stupňov doprava, priamo na západ. Mraky sa zdvihli a pred nami sa otvára výhľad do Liptovskej kotliny, napravo lemovanej Západnými Tatrami a naľavo temným masívom Nízkych Tatier. Krajina pred nami je tvorená množstvom priečnych hrebeňov s občasnými ostrovčekmi lesov, pomedzi ktoré stekajú potoky z hôr do Váhu. Ďaleko vpredu na obzore sa dajú rozoznať Choč a Veľká Fatra.Náhle za obzorom prepukne prudká streľba: náš prieskum narazil na nemecké postavenia. Rojnica sa trhane dáva do rýchleho postupu nahor. Po dvoch minútach so záujmom sledujem, kto prestáva vládať a v rojnici vytvára medzery. Poručík sa maskuje usilovným sledovaním bočného obzoru ďalekohľadom, až sa rojnica nakoniec samovoľne zastavuje asi sto metrov pred vrcholom hrebeňa; zaoblený terén nám stále neumožňuje zasiahnuť do boja. Na veliteľov rozkaz skladám rádiostanicu, beriem samopal do pravej ruky a na kyslíkový dlh vybieham ku ležiacim prieskumníkom s rozkazom šetriť muníciou a nepostupovať. Vzápätí nás odzadu prekonáva zadýchaný rad spotených tvárí a meravých očí s napriahnutými zbraňami a valí sa smerom na vrchol kóty. Streľba vybuchne do mohutnej erupcie, v ktorej sa mieša rýchle rapotanie ruských samopalov a prenikavé výstrely pušiek a karabín. Pobehnem za nimi, odistím automat a tiež vypálim niekoľko rán smerom na blízky pás stromov a krovísk na hrebeni, ale nepočetná nepriateľská jednotka už pred presilou 5:1 chvatne ustúpila. V marcovom slnku sa pred nami otvára široké údolie Jaloveckého potoka. Priamo pod nami je učupená maličká obec Trstené, spojená cestou cez potok s Bobrovcom a ďalej na sever možno rozoznať strechy Jalovca. Dvesto metrov pod nami sa po lúčkach pomedzi kríky sťahuje nemecký zadržovací oddiel. Kóta Dubovec bola v histórii československého zboru práve dobytá tretíkrát.