Terňa
Terňa sa nachádza 19 km severne od okresného mesta Prešov, v doline miestneho potoka Ternianka. Kataster obce leží na rozhraní troch geomorfologických celkov: Spišsko-šarišského medzihoria, Beskydského predhoria a Ondavskej vrchoviny, v tesnej blízkosti geomorfologického celku Čergov. Kataster Terne susedí s katastrami obcí Hradisko, Babin Potok, Hubošovce, Gregorovce, Záhradné a Mošurov. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 380 m n. m. Najčlenitejšou časťou katastra je J - JV, kde sa nachádza najnižšie položené miesto katastra 320 m n. m. (miesto, kde potok Ternianka opúšťa kataster) a zároveň aj najvyššie položené miesto - Lysá Stráž 696 m n. m. Súvislý lesný porast sa nachádza len v severnej a južnej časti. Vzdialenosti od väčších miest: - od Košíc (250 tisíc obyvateľov) - 60 km - od Sabinova ( 11 tisíc obyvateľov) - 20 km - od Bardejova ( 25 tisíc obyvateľov) - 30 km - od Prešova, okresného a krajského mesta - 20 km.
Symboly obce
Vo svojom erbe má zobrazenú postavu sv. Kataríny Alexandrijskej.
Obecná vlajka má podobu šiestich pozdĺžnych pruhov žltého, modrého, bieleho, žltého, modrého a bieleho. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu. Farebnosť pruhov na vlajke je daná farbami obecného erbu.
pečať - OBEC TERŇA
História obce Terňa
Najstaršie dejiny obce súvisia so slovanským osídlením. Stopy nás vedú na kopec hrádok, kde stála slovanská pevnosť, ktorú (F. Uličný) vybudovali obyvatelia starobylej Terne. Obec súvisí s významným starým hradiskom, ktorý historici považujú za sídelný hrad slovanského kmeňa obývajúceho Prešovskú kotlinu.
Obec je písomne doložená roku 1259, keď Bélo IV. daroval zem Therne, ktorá patrila ku kráľovskému hradu Šariš, poľskému rytierovi Adamovi za služby preukázané v bojoch s Tatármi. Panovník zdôraznil, že obdarovaný môže s ním slobodne disponovať po všetky časy a že ho slobodne budú dediť aj jeho potomkovia. Viacerí historici sa však domnievajú, že listina Bela IV. je falzum, ktoré bolo dodatočne vydané, aby Jakub, Adamov syn, mal doklad o vlastníckom práve.
Jasovský konvent v r. 1310 potvrdil výmenu majetkov dediny Terňa. Z listiny sa tiež dozvedáme, že Terňa bola v tomto období dedičným majetkom zemanov Tekulovcov a potok ju rozdeľoval na 2 majetkové časti, ktoré si dovtedajší vlastníci vymenili. Pri potoku stáli 2 mlyny. Z obsahu listiny je zrejmé, že dedina jestvovala dávno pred začiatkom 14. storočia.
V písomnostiach zo 14.-16. storočia sa vyskytuje pravidelne pod názvom Terne, čo bol už maďarizovaný tvar pôvodného slovanského názvu Terňa, ktorý sa vyskytuje zriedkavejšie.
Slovenský názov je odvodený od slova tŕnie, pravda v šarišskom nárečí. Názov Terňa nemá znaky charakteristické pre názvy zemianskych osád a dedín vzniknutých v 13. storočí. Sídlisko ani názov nevznikli teda z iniciatívy zemanov Tekulovcov, ktorí boli maďarského pôvodu, a ktorým dedina patrila už v l3. storočí. Tieto skutočnosti vedú k názoru, že dedina jestvovala skôr, teda pred 13. storočím.
Na základe uvedených geografických, historických a jazykovedných poznatkov a vývoja osídlenia najbližšieho okolia možno konštatovať, že Terňa bola najstaršou slovansko - slovenskou dedinou v údolí miestneho potoka jestvujúcou pred 11. prípade 9. storočím.
V 30 rokoch 14. storočia v tunajšom kostole pôsobil farár Kosmas. V Terni nepochybne z iniciatívy zemanov Tekulovcov postavili gotický kostol sv. Kataríny Alexandrijskej.
kostol sv. Kataríny Alexandrijskej
Celá Terňa bola aj v 14. storočí a časť z nej v prvej polovici 15. stor. vo vlastníctve Tekulovcov. Jedna vetva zemanov sa tu usadila a názov dediny od 14. storočia používala v prídomku. Nepochybne z iniciatívy zemanov začiatkom 14. storočia vznikla nová časť sídliska, ktorú po maďarsky pomenovali Kysterne, teda Malá Terňa.
Ternianke sedliacke domácnosti okrem richtárovej boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 12 port, takže Terňa bola stredne veľkou dedinou. Počas 16. storočia tu nebývali sedliaci, ale len niekoľko želiarských rodín,slúžiacich zemepánom. V polovici 15. storočia sídlisko tvorili len 4 zemianske kúrie a kostol s farou.
Pravdepodobne až v 80 - 90 rokoch 16. storočia zemania pridelili pozemky niektorým usadlíkom, lebo v roku 1600 malo sídlisko okolo 10 obývaných poddanských domov a zemianskych kúrii, kostol a faru.
Koncom 15. a začiatkom 16. storočia sa Terňa ako sídliskový typ úplne zmenila. Po odsťahovaní, prípadne aj úteku poddaných zostala len zemianskou osadou s kostolom. Taký ráz mala aj počas väčšiny 16. storočia.
Okolie Terne bolo v stredoveku husto osídlené. V roku 1411 sa spomína obec Kelechen. Ďalšími obcami v blízkosti Terne boli Kapus Nagyfalu, Rakoš, Steplaka, Šalgov, ktoré v 15. storočí zanikli.
V 18. storočí cez Terňu viedla mýtna cesta na Bardejov a Komárnik.
Z kultúrno-historických pamiatok sa zachoval v Terni renesančný kaštieľ zo začiatku 17. storočia, kúria z 1. polovice 19. storočia a kostol sv. Kataríny Alexandrijskej postavený okolo roku 1330.
Miestna časť Hradisko
Kataster obce Hradisko sa nachádza 23 km od mesta Prešov, v najsevernejšej časti okresu.Kataster sa rozkladá v geomorfologickom celku Čergov. Územie katastra má tvar nepravidelného kosodlžníka v smere S-J. Kataster tejto obce susedí s katastrami obcí : Bodovce, Olejníkov, Hertník, Fričkovce, Osikov, Závadka, Babin potok, Terňa, Mošurov.
Intravilán obce sa nachádza v JV časti katastra. Stred obce leží v nadmorskej výške 560 m.n.m. Najnižšie položené miesto katastra má hodnotu 440 m.n.m. Najvyššie položené miesto má hodnotu 1030m.n.m. Ralatívny výškovy je 590 m.n.m. súvyslý lesný porast sa nachádza takmer na celom územi extravilánu.
História miestnej časti Hradisko
Archeologický výskum pri Hradisku odhalil črepy keramiky, pochádzajúcej pravdepodobne z 1O. - 12. storočia. Samotný názov dediny zachoval skutočnosť, že tu bolo slovanské hradisko. Vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku dediny a vývin osídlenia v údolí Ternianky možno usúdiť, že slovanské hradisko vybudovali obyvatelia starobylej dediny Terne, a s ich činnosťou súvisí aj spomenutá keramika.
Dedina Hradisko je mladšieho pôdu. Najstaršia správa o nej je z roku 1427, keď boli tunajšie sedliacke domácnosti zdanené od štyroch port a Hradisko bolo majetkovou súčasťou panstva hradu Šariš.
Vzhľadom na pôvod zemepisne podobne ležiacich Žatkoviec a Geraltova možno usúdiť, že dedinu Hradisko vybudovali usadlíci podľa zákupného práva v druhej polovici 14. storočia. Mohli to byť len roľníci, prípadne aj valasi, Rusíni, čo považujeme za pravdepodobnejšie. Napokon, valaskou dedinou bolo Hradisko dokázateľne v 16. storočí. Názov dostalo prevzatím staršieho názvu miesta, na ktorom si noví usadlíci vybudovali obydlia.
Hradisko v 15 -16. storočí patrilo k majetkom panstva hradu Šariš.
Pasenie oviec si vyžadovalo dostatok pastvín. Tunajší valasi pásli ovce často aj v chotároch susedných dedín, proti čomu okolití zemania protestovali.
Povinnosti tunajších obyvateľov poznáme z roku 1557. Valašský šoltýs bol povinný odovzdať zemepánovi každoročne jahňa, zajaca a živého krahulca. Každá valašská domácnosť ročne vyplácala po 50 denárov a z oviec odovzdávala každý dvadsiaty kus. Valaské domácnosti mali aj robotné povinnosti pri údržbe hradu Šariš. Podobné povinnosti mali nepochybne aj v 15. storočí.
Valaské domácnosti užívali aj polia, od ktorých okrem šoltýsa platili daň kráľovi. V rokoch 1543, 1567 a 1588 boli zdanené od 4 a 3,5 porty. V roku 1600 miestne sídlisko pozostávalo z deviatich obývaných domov valachov a šoltýsa.
Koncom 16. storočia bolo Hradisko malou dedinou s valaským, rusínskym obyvateľstvom.
História miestnej časti Babin Potok
Babin Potok sa spomína od roku 1310 ako sídlo jednej vetvy Thekulovcov. V roku 1334 pri deľbe majetkov bola obec rozdelená na Vyšný Babin Potok (Gombosovci) a Nižný Babin Potok (viacerí zemepáni) a od 15. stor. Semseyovci.
V susedstve Babin Potoka v 14. stor. jestvovala zemianska osada Posalaka. V roku 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 5 port. V polovice 16. stor. v Babin Potoku boli 3 zemianske kúrie.
V roku 1600 poddanské rodiny bývali v 18 domoch. Koncom 16. stor. mal Babin Potok aj poddanské obyvateľstvo.
Názvy obce:
1310 Balapathokakuzy
1334 v maďarskom názve Babapataka
1773 Balpotok
1948 Babin Potok
V roku 1787 mala obec 25 domov a 181 obyvateľov. V roku 1825 25 – 27 domov a 213 obyvateľov.
Dobrovoľný hasičský zbor
VZNIK A ROZVOJ DOBROVOĽNÉHO HASIČSKÉHO ZBORU V TERNI:
Z rozprávania starších ľudí vieme, že ani obdobie medzi dvoma svetovými vojnami tak v Terni, ako aj v okolitých obciach nebolo uchránené od požiarov. V snahe zamedziť ničivým účinkom požiarov, v roku 1923 v Terni vznikla dobrovoľná hasičská organizácie, pri ktorej zrode stal miestny notár Emil Schűtz a Ľudovít Majerník. Hasiči mali slušivé uniformy a primerané hasiace prostriedky, z ktorých najúčinnejšia bola štvorkolesová ručná striekačka.
Je známy príbeh z druhej svetovej vojny. V Terni boli nemeckí vojaci. Velitelia domov. Vojenské autá parkovali okolo miestneho kaštieľa. Vtom z komína kaštieľa začali šľahať plamene. Podľa rozprávania starších občanov, v komíne začala horieť údiaca sa slanina. Nemeckí vojaci z okolitých domov utekali ku kaštieľu, aby autá presunuli do bezpečnej vzdialenosti. V ten deň v kaštieli zomrela stará pani Bánová, rod. Bornemiszová. Keď sa v deň pohrebu na dvore kaštieľa sústredil veľký počet ľudí, nad Terňou začala krúžiť nemecká stíhačka. Kňaz vyzval zhromaždených, aby vošli do budovy kaštieľa. Zosnulú na cintorín vyprevadil iba kňaz a najbližšia rodina. Po vojne poškodený komín bol odstránený – nový komín postavil Ján Gecík.
Z veľkých požiarov v Terni v 20.storočí uveďme aspoň tieto: požiare domov Jozefa Piroha a Štefana Osifčina; v Lipkovom mlyne zhorel celý interiér. Z lesných požiarov spomeňme aspoň požiar nad Dubinou, v Marpotoku ...
V roku 1947 ternianski hasiči boli pri likvidácií veľkého požiaru v Žatkovciach, kde neporušený ostal iba jeden dom v obci. Veľké požiare boli aj v Záhradnom, vo Veľkom Slivníku...
Členovia hasičského zboru v Terni ešte po druhej svetovej vojne pravidelne kontrolovali, či pri každom dome je na vhodnom mieste opretá žrď s hákom (kvaka); na vrchnej časti inej žrde mala byť natočená a upevnená hrubá textília (baba), ktorá sa v prípade potreby mala namáčať do pripraveného suda s vodou a použiť pri hasení požiaru. Podľa slov pamätníkov, obecný hlásnik (trúbač) Matej Bartek každý rok pred začiatkom žatvy z poverenia obecného zastupiteľstva vyhlasoval, že kto by pri kontrole nemal pri dome „kvaku, babu a bečku s vodou“, bude mu udelená pokuta. V letnom období každú noc mali dvaja dospelí muži v obci službu (nočná stráž), čo bolo súčasťou protipožiarnej prevencie.
„Špeciálne“ školení hasiči raz v roku odborne vypaľovali komíny. Do pece na pečenie chleba alebo do sporáka dali vecheť slamy alebo papiere a zapálili. Keď sa sadza chytila, „hasiči celý čas boli komíne“ – spomína jeden z bývalých predsedov hasičského zboru, Mikuláš Kivader.