História obce
POČIATKY OBCE
Turiec, obkolesený horami Veľkej a Malej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov, patrí medzi vyššie položené kotliny Slovenska. Charakterizujú ju horšie klimatické podmienky, i keď toto územie bolo chránené od studených severných vetrov.
Podnebie a výhodná poloha Turčianskej kotliny, úrodná pôda v nive riek Turiec a Váhu i dôležité obchodné komunikácie, prechádzajúce cez ňu, prilákali do tohto sídelného priestoru človeka už v dávnych časoch.
Najstaršie osídlenie predhoria Veľkej Fatry :
Stopy osídlenia z doby kamennej. Na základe doterajších výsledkov archeologického výskumu pochádzajú stopy najstaršieho osídlenia zo strednej doby kamennej – z eneolitu (asi 2 750 – 2 250 rokov pred Kr.). Na západnom úpätí Veľkej Fatry sa usídlil ľud kultúry s kanelovanou keramikou.
Ľud tejto kultúry sa živil pestovaním niektorých poľnohospodárskych plodín, chovom dobytka, ale aj lovom zveri, o čom nám svedčia nálezy v jaskyni Mažarná a osídlenie menších jaskýň v Gaderskej doline a Na Vyhni.
O živote ľudu kultúry s kanelovanou keramikou vypovedajú nálezy z poslednej fázy eneolitu (2250 – 1 800 pr. Kr.) v Belej na lokalite zvanej Baba, ležiacej tesne nad východným okrajom obce. Obyvatelia si tu vystavili výšinné sídlisko na slnečnej juhozápadnej terase v blízkosti lesov.
Našli sa tu zlomky kamenného sekeromlatu, kamenná čepieľka, črepy rôznej keramiky (mís, šálok a ďalších zdobených nádob) a veľa zvyškov kostí (jeleňa, diviaka), ktoré sú dokladmi jeho pracovnej aktivity. Keramika bola zdobená zvislým žliabkovaním, slamovaním a vpichmi, je na dobrej technickej úrovni. Doteraz nepoznáme príbytky z tohto obdobia a len z analógii môžeme usudzovať, že mali pravdepodobne kolovú konštrukciu.
Ľud lužickej kultúry v dobe železnej a rímskej.
Ľud lužickej kultúry v Turci okolo roku 700 pred Kr. si osvojil výrobu železa. Používanie železa otvorilo novú prehistorickú etapu vývoja ľudskej spoločnosti – železnú dobu, ktorá sa člení na halštatskú (700 – 400 rokov pred Kr.) a laténsku dobu (400 rokov pred Kr. – koniec 1. stor. pred Kr.). Spoznanie technológie spracúvania železa výrazne ovplyvnilo hospodársky a spoločenský život ľudu lužickej kultúry, čo malo za následok zvýšenie produktivity v poľnohospodárstve a rozsiahly diaľkový obchod. Osídlenie z tohto obdobia poznáme z pohrebiska v Martine-Severe, ďalej v jaskyni Na Vyhni pri Blatnici a na ďalších sídliskách – hradískách v jej chotári na Plešovici a Strednej (našla sa tu keramika, nádobka, zbrane a dve figúrky diviakov). V laténskej a rímskej dobe (1. – 2. stor. po Kr.) obýval územie Turca ľud púchovskej kultúry, ktorý na vysokej úrovni vedel spracovať kovy (meď, železo, striebro), vybudoval tu silne opevnené hrádky a osady s chatami s kamennou podmurovkou, vyrábal keramiku na hrnčiarskom kruhu a zdobil ju rytými líniami. Hradiská ľudu púchovskej kultúry v Turci z laténskej doby vznikali na vyvýšených miestach a sídliská na komunikačných križovatkách. Najviac ich poznáme z chotára Blatnice, a to hradiská Plešovica, Stredná, Vlčie Hrdlo a nížinné sídliska v časti Sokolče, Dúpna a Konský diel. Z tohto obdobia pochádza Hradište v Hornom Jasene, osídlenie na Havranej skale vo Folkušovej, na Tlstej hore v Háji a remeselnícke stredisko na dvojitom valom opevnenom Hrádku pri Rakši. Laténske misy, zásobnice, denár rímskej republiky z 2. storočia pred Kr., železný klinec a ostroha dokumentujú sídliska v časti chotára Necpál v Brotnici a Borievčí.
Z rímskej doby poznáme opevnené sídlisko s valmi a dvoma terasami na Hrádku v Belej a opevnené sídlisko na Hrádku pri Duliciach.
Príchod Slovanov a obdobie Veľkej Moravy.
Príchod Slovanov na naše územie je v dejinách Turca významným medzníkom. Podľa archeologických výskumov bol Turiec v období Veľkomoravskej ríše najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska. Archeologicky najstaršia zistená turčianska osada z tohto obdobia sa nachádzala v lokalite Kratiny v chotári dnešnej Ivančinej (datovaná od 8. až do druhej polovice 9. stor.).
V 9. storočí existovala v intraviláne Belej osada (pri katolíckom kostole).
Turiec po páde Veľkej Moravy.
Do obdobia 10. až 11. storočia sa doposiaľ podarilo archeologickým výskumom zistiť osídlenie na sídlisku v Belej, v blatnickej jaskyni Na Vyhni, na Hrádku pri Bystričke (tu sa predpokladá remeselnícke centrum) a na Brvenom Hradišti pri Hornom Jasene. Hradiská v predhorí Veľkej Fatry mali obrannú funkciu, ktorú plnili približne do polovice 11. storočia. Po pripojení Turca k uhorskému štátu stratili tieto hradiská vojenský a politický význam a postupne zanikli.
Komunikačná sieť.
Už od predhistorických dôb bol Turiec so susednými regiónmi pospájaný sieťou obchodných ciest. Pričlenením k uhorskému štátu sa komunikácie prichádzajúce z južného smeru stali pre panovnícky dvor dôležitými tepnami štátneho útvaru. Z listinných dokumentov z 13. storočia sa dozvedáme, že Hlavná cesta z Ponitria viedla popod hradisko Vyšehrad do Slovenského Pravna V polovici 13. storočia cesta z hornej Nitry prechádzala cez brod pri Turčianskej Sv. Mare (dnes Socovce) na rieke Turiec a prekonávala jej inundačné územie. Komunikácia ďalej pokračovala do predhoria Veľkej Fatry pri Blatnici. Na túto cestu sa napájala komunikácia od Zvolena, ktorá viedla údolím Kremnického potoka cez Piargské sedlo a Dolnú Štubňu do Blatnice. Druhá mladšia komunikácia viedla zo Zvolena cez Banskú Bystricu a sedlo Malý Šturec do Turčianskeho Michala.
Tu sa spájala s druhou cestou od Zvolena (cez Kremnickú dolinu) a pokračovala do Blatnice. Tu spojená komunikácia (od Zvolena a Ponitria) viedla cez Necpaly, Belú, obidve Jasená a Sklabiňu do Sučian, ďalej na východ cez Nolčovo do Liptova a Oravu, alebo na západ cez Priekopu na Žilinu. Komunikácia prechádzajúca predhorím Veľkej Fatry sa v 13. Storočí nazývala “veľkou cestou”. Roku 1284 v donácii panovníka Bela IV. pre Vavrinca, syna Kozmasa, na Malú Bystricu (dnes Jahodníky) sa pri rozhraničovaní spomína verejná cesta (viam publicam), vedúca z Belej do dediny Svätý Martin (de Bela in villam sancti Martini). Táto cesta postupne strácala na svojej dôležitosti a roku 1323 sa už nazývala “stará cesta”
Vývoj obce v stredoveku :
Belú máme po prvý raz listinne doloženú až roku 1282, keď Matej, turčiansky úradník zvolenského župana BITERA, vykonal reambuláciu územia Necpál. Pri vyznačení chotára Necpál sa spomínajú susedia, a to dve dediny Belá, z ktorých jedna sa nazýva Vyšná (superiori Bela; ležiaca na ľavom brehu Belej) a druhá Nižná Belá (Bela inferiori; na pravom brehu Belej). Pričom Vyšná Belá sa stala súčasťou necpalského panstva a Nižná Belá zostala kráľovským majetkom takmer po celý stredovek.
Obec Belá je pomenovaná podľa rovnomenného potoka, je starou osadou (v intraviláne sa nachádzalo sídlisko z 10. a 11. storočia), ktorá vznikla pri ceste a má charakter ulicovej zástavby, pozdĺž potoka. Belá takto už pri vzniku dostala svoj topografický charakter v smere východ – západ. Osada sa spomína v listine z roku 1284, keď sa uvádzala verejná cesta z Belej do Martina. V roku 1287 časť chotára – Belianske klčoviská – boli pričlenené do majetku necpalských šľachticov a neskôr sa stali základom neskorších Dulíc. Názvy Bylatoarthvan, alebo Belataortvana sú maďarskými názvami klčovísk obyvateľov Vyšnej Belej na ľavom brehu Suchej Chmeľnice.
V prvej polovici 14. storočia prebiehalo na území Turčianskej stolice doosídľovanie na zásadách nemeckého práva i s uplatňovaním dedičného richtárstva, kedy severovýchodne od Nižnej Belej (v Jasenskej doline) zásluhou neznámeho Očku vznikla kráľovská osada Očkova Lehota, ktorá sa šľachtickým právom stala kuriálnou osadou rodu HERCHUTOVCOV a neskôr ju v 15. nazvali Krčútovou Vsou. V roku 1425 sa Belá vyskytuje s prívlastkom mestečko – oppidum. Jej obyvateľom sa však nepodarilo presadiť proti mocným pánom panstva a hradu Blatnica a z pramenných materiálov sa dozvedáme, že Belá po roku 1435 definitívne ostala poddanskou obcou patriacou do vlastníctva panstva hradu Blatnica.