Používanie pálených tehál na našom území zaviedli Rimania v 1.storočí n.l. Prvú výrobňu založili v Stupave asi v roku 71. V druhom storočí rozšírili výrobu pálenej tehly v Bratislave- Gerulate, Komárne a Trenčíne. Po odchode Rimanov z územia Slovenska pravdepodobne dočasne zaniká znalosť výroby pálenej tehly. Tá je obnovená až v stredoveku, keď sa tehla ako kvalitný a lukratívny prvok začína používať pri výstavbe chrámov a hradov.
Počiatky tehliarstva v Pezinku
Prvá písomná zmienka o výrobe pálenej tehly v Pezinku je z roku 1615. Ide o kráľovské privilégium kráľa Mateja II. z 31.3.1615 v ktorom sa okrem iného spomína pozemok, na ktorom sa nachádzala pec na vypaľovanie tehál.
Tehliarstvo v Pezinku v 17.-19.storočí
Podľa zachovaných písomných dokumentov, kúpilo mesto v roku 1665 43.000 tehál na výstavbu cimburia. Môžeme sa oprávnene domnievať, že väčšina a možno aj všetky tehly pochádzali z miestnych zdrojov. V roku 1711 sa medzi majetkom mesta Pezinok spomína aj tehelňa, ktorú dávalo mesto do prenájmu. Tehliar mal povolené páliť ročne 10x a z každého pálenia dával mestu 1.000 tehál. V roku 1780 sa pri súčte obyvateľstva v Pezinku spomínajú aj jednotlivé samoty a majere, ktoré mestu patrili. Medzi nimi sa výslovne uvádza aj samota pri tehelni. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o tehelňu mestskú, pretože pálffyovská tehelňa, resp. jej správca (tehliar) by nefigurovali v súčte obyvateľov slobodného kráľovského mesta Pezinok. Môžeme predpokladať, že tehla z mestskej ale aj pálffyovskej tehelne sa používala predovšetkým na výstavbu, resp. rekonštrukciu domov v Pezinku a jeho blízkom okolí. Na demonštráciu rozsahu jej použitia môže slúžiť nasledujúci príklad:
V 1764 bolo v Pezinku spolu 398 domov, z toho:
- z kameňa a pálenej tehly (materia solida) - 32 domov
- z kameňa pálenej i surovej tehly (solida crudaque materia) - 122 domov
- zo surovej tehly (teqrula cruda) - 244 domov
Už koncom 19. storočia bol však tento pomer úplne iný. V Pezinku vtedy stálo 527 domov, z toho:
- z kameňa a pálenej tehly (materia solida) - 390 domov
- z kameňa pálenej i surovej tehly (solida crudaque materia) - 100 domov
- zo surovej tehly (teqrula cruda) - 37 domov
Rozšírenie tehliarskej výroby na našom území nastalo v 18.-19.storočí, keď pokroky v technológii (kruhové pece, miešač hliny, pásový lis) vtlačili tehliarskej výrobe továrenský charakter. V šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 19.storočia pokračovali vo výrobe 2 tehelne - mestská a pálfyovská. V oboch bolo postavených po jednej peci s periodickým pálením. Mestská tehelňa používala na svojich výrobkoch značku “St.B.” (Stadt Bosing). Pálffyovská tehelňa používala značku “CP” (Comes Pálffy), resp. “CJP” (Comes Johannes Pálffy). Pálffyho tehelňa fungovala ešte v roku 1863, keď sa v nej písomne spomína tehliar Ján Veselý, ktorý žiadal v uvedenom roku mesto o povolenie na otvorenie viechy. Zanikla v roku 1901.
Pezinská tehelňa patrí medzi najstaršie tehliarske podniky na Slovensku. Bola založená v roku 1872, pravdepodobne na mieste staršej mestskej tehelne. Pôvodný sortiment tvorili keramické kachle a ručne vyrábaná plná tehla. Závod od svojho vzniku využíva ložiská kvalitných tehliarskych ílov na úpätí Malých Karpát, ktoré vznikli sedimentáciou usadením panónskeho mora v treťohorách.
I. pezinská parná tehelňa Imricha Rosslera
V roku 1895 bola založená Prvá parná tehelňa, bratislavského podnikateľa Imricha Rosslera. Imrich Rossler pochádzal z bratislavskej podnikateľskej rodiny Rosslerovcov, ktorá už v roku 1870 dala postaviť ručnú poľnú tehelňu v Devínskej Novej Vsi. V roku 1899 začala výstavba prvej Hoffmanovej kruhovej pece (tzv. kruhovky), ktorá v tom čase patrila medzi najmodernejšie tehliarske zariadenia na svete. V sezóne pracovalo v tehelni 80-85 robotníkov. V auguste 1905 tu pracovalo až 358 robotníkov, z toho 51 mladistvých (14-16 rokov).
Spitzerova dolná tehelňa
Po zaniknutí pálffyovskej tehelne v roku 1901 dostal povolenie vystavať ďalšiu tehelňu viedenský podnikateľ Viliam Spitzer. Plná prevádzka bola zavedená v lete 1909. Vtedy tu pracovalo 162 robotníkov, z toho 30 mladistvých (10-14 rokov).
Pezinské tehelne Štefana Krisera
V októbri 1909 kúpil Rosslerovu (hornú) tehelňu viedenský podnikateľ Štefan Kriser. V januári 1910 kúpila Sh Lerovu (dolnú) tehelňu spoločnosť dr. Kahlenberger a spol. Tá sa pod názvom Bazini agyagárugyár Dr. Kahlenberger és tárcsai pokúsila obnoviť výrobu a na jar 1910 postavila dokonca dom pre robotníkov. Mal 20 izieb a 10 kuchýň. 13.5.1912 kúpil Štefan Kriser aj dolnú tehelňu. Dolná tehelňa však onedlho výrobu zastavila pre nedostatok kvalitnej suroviny a budovy boli predané firme “bratia Meyer”, ktorá tu otvorila továreň na výrobu gleja z kostí (odtiaľ pomenovanie Glejovka). Po roku 1919 sa Kriserova tehelňa stáva najväčším podnikom v meste.
Zmena majiteľa v oboch tehelniach priniesla čiastočné zlepšenie miezd, priznanie úkolovej mzdy i za ručné razenie tehly, naturálie, drevo a uhlie. Ani umelé sušiarne nemohli zabrániť tomu, aby nemala prevádzka na 80% sezónny charakter. Väčšina robotníkov bola v októbri prepustená a do práce nastúpila až v marci nasledujúceho roku. Počas prvej svetovej vojny došlo k zhoršeniu pracovných podmienok. V zime 1921/1922 došlo k veľkému prepúšťaniu robotníkov z tehelne.
Pezinská tehelňa v období 1925-1938
Od roku 1925 prebiehala rozsiahla rekonštrukcia a modernizácia hornej tehelne. 31.10.1925 sa v objekte závodu uskutočnilo stretnutie v záležitosti stavebného povolenia na prestavbu kruhovky. Prítomný riaditeľ Otto Kubie, pezinský starosta L. Korinek, vedúci notár Šaško a zástupcovia železnice, okresného a krajského úradu a priemyselnej komory rozhodli o povolení prestavby s podmienkou, že jej súčasťou bude aj výstavba nového komína, vysokého 60 metrov s vrchnou svetlosťou 1.80 metrov. Zástupca železnice požadoval, aby bol komín postavený vo vzdialenosti 21 metrov od osy železnice podľa platných požiarnych predpisov. Kolaudácia hotovej stavby bola uskutočnená 14.8.1926.
Pezinská tehelňa počas druhej svetovej vojny
V zložitých politických pomeroch po Mníchove Štefan Kriser tehelňu vzhľadom na svoj židovský pôvod predáva. Jej novým majiteľom sa stáva účastinná spoločnosť Slovenské pezinské tehelne, v ktorej bol majoritným vlastníkom gróf Liechtenstein. Ten sa však v tehelni príliš často nezdržiaval a jeho vedením bol poverený riaditeľ podniku pán Merwart. V 40-tych rokoch mala pezinská tehelňa dostatočný odbyt pre zvýšený stavebný ruch a preto mohli rozširovať výrobu. Pre nízke mzdy však robotníci začali z tehelne odchádzať a závod trpel nedostatkom pracovných síl, čo však súviselo tiež s účasťou Slovenska vo vojne.
Pezinská tehelňa po oslobodení
Prechod frontu 1.-2.4.1945 Pezinkom nespôsobil tehelni pravdepodobne žiadne veľké škody. Po oslobodení majiteľ tehelne Slovenské pezinské tehelne, účastinná spoločnosť, výrobu postupne obnovil, no v októbri 1945 bola pezinská tehelňa znárodňovacími dekrétmi 100-103/1945 a 108/1945 Zb. prezidenta Beneša znárodnená a dostala sa národnú správu, pod ktorou zotrvala do 7.3.1946. V priebehu roku 1946 sa vyhláškami Ministerstva priemyslu stala súčasťou národného podniku Západoslovenské tehelne, so sídlom v Pezinku. Prvým riaditeľom podniku sa 24.9.1946 stal dr. Pavel Jurkovič.
Pod štátnym podnikom Západoslovenské tehelne so sídlom v Pezinku pôsobil až do roku 1990, keď sa odčlenil od Západoslovenských tehelní a vytvoril štátny podnik Pezinské tehelne. Od 1. 1. 1996 sú Pezinské tehelne akciovou spoločnosťou. V polovici roku 1999 na komplexné pokrytie požiadaviek zákazníkov tehliarskymi výrobkami bola založená dcérska akciová spoločnosť Pezinské tehelne – Paneláreň, a.s.
Za zmienku stojí aj Hotel Kriser, ktorý bol pôvodne sídlom majitela a zakladatela Pezinských tehelní. Okolie hotela je veľmi pekne zdobené vysadenou trávou, stromami, sochami. Od kešky môžte vidieť jeho zadnú stranu.
Informácie boli čerpané zo stránky www.pezinske-tehelne.sk
BYOP