Keška patrí do série miest a obcí okresu Prešov.
Ako správny kešer si prines pero.
Táto keška je nástupkyňou kešky GC65ABR PO 21 - Hermanovce, ktorá skončila v archíve.
Hermanovce
História
Obec Hermanovce leží v úzkej doline potoka Hermanka pretekajúceho Šarišskou vrchovinou západne od mesta Prešov. Susedí s chotármi: Bertotovce, Hendrichovce, Jarovnice, Renčišov, Uzovské Pekľany, Štefanovce.
„Villa Hermani Superior et Inferior – Osada Hermanovce Horná i Dolná“ – tak znie prvá písomná zmienka o Hermanovciach, tak ako sa v historických prameňoch objavila 21. februára roku 1320 v súvislosti s rozdelením dedičných majetkov Mikuláša Meršeho zo Svinej. Majetok zemepána Meršeho sa priamo prepisoval na štyroch vnukov - Mikuláša, Petra, Merše mladšieho a Dominika. Štyria bratia, synovia Benedikta (Beňadika), si delia medzi sebou celé dedičstvo tak, že každý dostal štvrtinu dediny Svinia a niekoľko okolitých dedín. V roku 1355 syn Mikuláša Peter dostáva Hermanovce výmenou od brata Dominika. Výraz „villa“ pritom v tých časoch označoval rozvinutú usadlosť. Z prvej písomnej zmienky vyplýva, že obec už existovala pred týmto rokom. V historických listinách sa neskôr objavujú aj názvy Nagy Hermany a Sztankahermány.
Ľudia tu však žili už v praveku o čom svedčí nález pazúrika v toku Hermanky historikom Antonom Karabinošom, ktorý v tejto súvislosti uvádza: „V našej oblasti je to výnimočný nález – takýto pazúrik sa najbližšie vyskytuje v okolí Krakova v Poľsku.“ Niekoľko ním nájdených úlomkov červenej a tehlovej keramiky dokazuje tiež, že človek žil v tejto doline aj v dobe železnej.
Starovek a stredovek
Slovania začali s osídľovaním územia dnešného Slovenska v piatom storočí, keď tu prišli spoza Karpát zo svojej pravlasti. V desiatom storočí, po vpáde Maďarov, sa Slovania z dolných, rovinatých tokov riek stiahli do podhorí. Začiatkom 11. storočia územie Slovenska až po Dunaj ovládol Poliak Boleslav Chrabrý /992-1025/. Po poľsko-uhorskom vyrovnaní, za vlády uhorského kráľa Štefana I /1000-1038/, došlo k dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát, po čom v priebehu 11. a 12. storočia došlo k postupnému pričleneniu Slovenska k uhorskému štátu. Zem v tom čase patrila kráľovi. Keď však Ondrej II. /1205 - 1235/ pre svoje časté výboje na juhu krajiny potreboval veľa oddaných bojovníkov, začal územie Horného Uhorska rozdávať – ako odmenu za verné služby. Jeho nasledovník kráľ Belo IV. /1235 - 1270/ sa v roku 1241 musel vysporiadať s nájazdom dobyvačných Tatárov, ktorí územia kam sa dostali vyplienili. Po ich odchode (1242) nariadil v krajine budovať osvedčené obranné kamenné hrady a opustené panstvá obsadil novými šľachticmi a vernými vojakmi. Navyše preriedené obyvateľstvo doplnil kolonistami.
Vznik Hermanoviec
Kdesi v tom čase zrejme prišiel na územie horného Uhorska aj Nemec Hermann. Pravdepodobne sa zastavil aj na hrade v obci Svinia. Ten tam stál na mieste terajšieho kostola. Hermanna svinianský pán urobil v doline dnešnej Hermanky šoltýsom, teda zakladateľom osídlenia. Na zverenom území na základe písomnej zmluvy so zemepánom, získal dedičné richtárstvo s určitou súdnou a správnou právomocou. Hermanovce boli teda vybudované na majetku obce Svinia – osamostatnili sa až neskôr, v roku 1372.
Jednou z povinností šoltýsa bolo na spravovanom území postaviť aj kostol. Pôvodne bol zrejme drevený. Kamenný kostol sa v Hermanovciach spomína už v roku 1438. Poznáme dokonca meno prvého hermanovského farára – volal sa Mikuláš.
Panstvo Svinia od roku 1262 ovládal rytier Mikuláš Merše, ktorého kráľ Belo IV takto odmenil za vojenské zásluhy. Keď sa v roku 1320 delil jeho majetok medzi piatich synov, vlastnil v údolí Svinky 22 osád a usadlostí. Je zaujímavé, že Merše bol nešľachtického pôvodu a jeho rod sa udržal až do 20. storočia.
Zaujímavosťou Hermanoviec je, že dlhé stáročia to boli vlastne dve obce Horné aj Dolné Hermanovce – neskôr označované ako Šemšey Hermanovce a Stankay Hermanovce. Jedna časť patrila zemanom zo Šebeša (od roku 1372) druhá zo Šemše (od roku 1426). Obe dediny oddeľoval potok Hermanka. Obec mala údajne aj dvoch richtárov a dva cintoríny. Kostol však bol spoločný. Obe obce sa spojili až v 18. storočí, keď patrili Pechyovcom.
Z historických prameňov sa možno dozvedieť, že Hermanovce viackrát menili majiteľov – striedali sa tu rody Chirke (ich pôvod je v Malej ide), Synka či Sinka (z Petrovian), Sebessy, Šemšey, Bertoty, Forgach, Usz, Sztankay (na Slovensko prišli z územia dnešného Chorvátska), Révesz. Viackrát sa obec ocitla ako záloh a bola aj predmetom súdnych sporov.
V dedine býval aj zeman Adam Semšey a jeho synovia Richard a Pavel. Tí odišli z obce v roku 1905 a ich majetok bol podľa údajov v kronike „rozobraný“. Kaštieľ oproti kostolu patril práve im. Neskôr, až do roku 1945 ho vlastnil Alexander Pechy – ten zomrel v liečebnom ústave vo Vyšných Hágoch 11. 2. 1945. Jeho syna Juraja odviezli ruskí vojaci po prechode frontu na Donbas do Ruska, kde zomrel. Dnes je kaštieľ opäť v rukách pokračovateľov rodu Pechy.
Vývoj obyvateľstva
V roku 1848 bolo poddanstvo v krajine zrušené. Hermanovčania sa tak stali, aspoň oficiálne, slobodnými obyvateľmi rakúskouhorskej monarchie. Zaoberali hlavne poľnohospodárstvom, ovčiarstvom, údajne pálili vychýrenú kolomaž a vyvážali kvalitné červené smreky, chodili na trhy hlavne do Spišského Štvrtku, až neskôr aj do Prešova a Sabinova.
V roku 1373 na území Hermanoviec mala rodina Synka na svojom majetku 18 poddaných robotníkov. V roku 1427 bolo v Hermanovciach zdanených 42 usadlostí, (obce boli zdanené podľa počtu komínov, alebo brán, cez ktoré mohol prejsť voz naložený senom), v roku 1543 len 10 a v roku 1588 platilo dane v Heramanovciach len 6 usadlostí. V roku 1869 už v obci žilo 660 obyvateľov, v roku 1890 - 832, v roku 1961 - 1329 a v roku 1970 – 1416. Pri ostatnom sčítaní ľudu v roku 2001 mala obec 1452 obyvateľov. V roku 1828 bolo v obci 88 domov, v roku 1984 – 350 a v roku 2000 už 361. V súčasnosti má obec 1535 obyvateľov a najvyššie číslo domu je 403.
Obec poznačilo vysťahovalectvo do Ameriky na prelome 19. a 20. storočia i obe svetové vojny, v ktorých zahynulo niekoľko Hermanovčanov.
Súčasnosť
Veľký rozvoj Hermanovce zaznamenávajú po druhej svetovej vojne. Postupne sa mení charakter obživy ľudí, keď zaniká odveký vzťah k pôde, na ktorej v decembri roku 1959 s ťažkosťami vzniká Jednotné poľnohospodárske družstvo. To je od roku 1974 zlúčené s JRD Jarovnice. Dnes je to moderná firma zaoberajúca sa rastlinnou výrobou a chovom hovädzieho dobytka a oviec. Dedina sa po vojne zmodernizovala aj výzorom – budujú sa cesty, priekopy, modernizujú domy, zanikajú maštale a sýpky. V roku 1967 bol v časti dediny vybudovaný obecný vodovod a rozšírený v roku 1983, 2006 a 2007. Plynofikácia obce sa uskutočnila v rokoch 1998 až 2001. Prvé metre kanalizácie boli do zeme uložené v roku 2002, tá však nie je doposiaľ dokončená a je nefunkčná. V septembri roku 1989 bola daná do užívania nová budova základnej školy. Dnes už nepostačuje a uvažuje sa o prístavbe. Navštevuje ju takmer 300 detí. K dominantám obce patrí aj budova nákupného strediska – to bolo slávnostne otvorené a dané do prevádzky dňa 24.11.1980.
Hermanovce a ich erby
V súvislosti s Hermanovcami môžeme popísať dva erby – erb rodiny Péchy a obecný erb. Péchyovci, ktorí mali v našej obci jedno zo svojich sídel, pochádzajú zo sedmohradského mesta Koložvár. Štúdia rodového erbu naznačuje, že ide o starobylý rod. V modrom poli čierny havran dosadajúci zľava na zlatú trojrohú korunu - to je stručná charakteristika erbu. Vieme, že havrana mal vo svojom znaku kráľ Matej Korvín, ktorý vládol v rokoch 1458-1490. Naznačuje to skutočnosť, že rodový erb získala rodina práve od spomínaného kráľa, jeho symbolika a dejiny však môžu siahať hlbšie do histórie. Získanie erbu bolo prestížnou záležitosťou a bolo vyjadrením vďaky kráľa spravidla za zásluhy vo vojenskej oblasti. Zlata koruna symbolizuje kráľovskú moc a havran na ňu dosadajúci sa stáva jej symbolickým ochrancom. Na obrázku zobrazený erb je doplnený purpurovým a modrým prikrývadlom a striebornou turnajskou prilbou s priezorom opatreným mriežkou. Na erb s klenotom v podobe koruny dosadá rovnako zľava havran. Na portrétnych obrazoch významných členov rodiny sa vyskytuje aj erb bez zlatej koruny - konkrétne na portréte Barbory Péchy z 18. storočia havran dosadá na strieborné trojvršie. Tvar štítu i koruny sa na jednotlivých zobrazeniach často v detailoch rozchádzajú. Prvotným definitívne platným zobrazením je tzv. erbová listina, kde je darovaný erb slovne aj kresbou popísaný. Najdôležitejším prameňom pre mestské a obecné erby sú pečate a pečatidlá opatrené‚ erbovým vyobrazením – mali právnu moc a administratívnu funkciu.
Pravdepodobne z péchyovského rodového erbu sa zlatá koruna dostala aj na obecný erb Hermanoviec. Popis obecného erbu: v zelenom neskorogotickom štíte zlatá šľachtická koruna, pod ňou je na ľavej strane strieborný lemeš a na pravej strane zlatý snop. Moderné erby už nepoužívajú prikrývadlá a iné doplnky. K určovaniu pravej a ľavej strany treba poznamenať, že erb popisujeme vždy z pohľadu toho, kto drží štít s jeho vyobrazením (stojí za ním).