Vo februári roku 1965, len čo povolili tuhé mrazy nad hlohovskými chotármi Diely a Novosady, prišli k neveľkému pahorku ležiacemu vedľa železničnej trate Hlohovec - Kľačany prvé bagre a buldozéry, aby začali s odstraňovaním takmer sto metrov širokého a päť metrov vysokého pieskového návršia oddávna Hlohovčanmi nazývaného akosi tajuplne, Šibenice.
Na vrchole kopca, ktorý juhovýchodne za Hlohovcom smerom na Nitru znenazdajky vystupoval z plochého miskovitého údolia a z diaľky pripomínal širokú no nevysokú mohylu, postávalo zopár mužov. Jeden z nich pod chvíľou prešiel od vrcholu k bočnému svahu, k jedenej z práve vyhĺbených plytkých jám, kde sa zastavil. Vzápätí zdvihol spod piesku zvláštny predmet a ukázal ho do diaľky ostatným. Vo svojej ruke akoby víťazoslávne držal odlomený kus z ľudskej lebky.
Kto bol tým mužom a čo sa to vlastne v onom roku 1965 na Šibeniciach našlo?
Jozefovi Paulíkovi, slovenskému archeológovi preslávenému najmä výskumami veľkých kniežacích mohýl z doby bronzovej sa vŕšok Šibenice od počiatkov zdal priveľmi nápadný na to, aby si ho ľudia v minulosti nevšimli a nevyužili. Práve on bol tým mužom, ktorý stál v roku 1965 na jeho vrchole a pozorne sledoval zemné práce pri odstraňovaní pieskovej duny. Jeho želaním bolo v útrobách návršia objaviť kniežací hrob alebo aspoň dokázať, že kopec bol skutočne pravekou mohylou.
Hoci archeológovia Šibenice naozaj dôkladne preskúmali, po pravekých hroboch nenašli ani stopy.
Namiesto toho však objavili v spoločnom hrobe šesť ľudských kostier a veľa ďalších roztrúsených úlomkov ľudských kostí z viacerých jedincov. Bol to vlastne prvý a zároveň posledný hmatateľný dôkaz o tom, že pomenovanie Šibenice si Hlohovčania nevymysleli.
Ak sa pozrieme hlbšie do histórie Hlohovca, nájdeme tu veľa odkazov na tému súdnictvo.
V Hlohovci, podobne ako v iných uhorských mestách platili isté právne normy, ktoré sa pri ich prekročení zákonite museli trestať.
V prípade Hlohovca bolo udeľovanie trestov v stredoveku a v novoveku rozdelené medzi zemepána alebo richtára a prísažných.
Ak došlo k porušenia zákona na majetku zemepána a páchateľom bol poddaný, mal ho právo zemepán potrestať spôsobom adekvátnym pre stredovekú justíciu.
Zahrnuté sem boli rôzne formy mučenia a nátlaku, ktoré sa mohli skončiť aj rozsudkom smrti.
Rovnako postupovala aj rada mestečka Hlohovec.
Ak sa občan mesta dopustil zvlášť závažného trestného činu, mohol mu byť udelený aj najvyšší trest, trest smrti.
Výnimku tvorili v stredovekom súdnictve iba šľachtici, židia a duchovní.
Prvé dve skupiny podliehali rozhodovaniu kráľovského súdu, duchovných súdila samotná cirkev.
Avšak vykonať rozsudok smrti nad vinníkom nebolo v prípade Hlohovca jednoduché. Keďže mesto nezískalo od panovníka tzv. ius gladii, čiže právo meča (alebo hrdelné právo), museli si Hlohovčania alebo samotný zemepán na vykonávanie popráv volať kata z takého mesta, kde bolo právo meča uznané kráľom.
Avšak vykonať rozsudok smrti nad vinníkom nebolo v prípade Hlohovca jednoduché.
Keďže mesto nezískalo od panovníka tzv. ius gladii, čiže právo meča (alebo hrdelné právo), museli si Hlohovčania alebo samotný zemepán na vykonávanie popráv volať kata z takého mesta, kde bolo právo meča uznané kráľom.
V 16. storočí si takto Hlohovčania na vykonanie rozsudku niekoľkokrát požičali kata z Trnavy.
Napríklad dňa 28. júla 1557 richtár a rada mesta Hlohovca žiadali listom trnavský magistrát o kata Jána, aby popravil zločincov, ktorí zabili syna Andreja Kopného.
Dňa 11. februára 1544 rada mesta Hlohovca (Frysstaku) listom ďakuje tentoraz za jeho vypožičanie.
Mučenie sa v Hlohovci spravidla vykonávalo priamo na hrade.
Tak napríklad vo februári 1539 dal pán Alexej Thurzo na svojom hrade v Hlohovci vytiahnuť na škripec a mučiť dvoch židov, ktorí boli obvinení z rituálnej vraždy.
Popravy sa vykonávali na verejnom priestranstve, často krát za mestom. Podobne ako v Seredi alebo v Holíči, aj v Hlohovci bolo popravisko za mestom vedľa hlavnej cesty smerujúcej na Gáborské Hory, na vyvýšenom pahorku zvanom Šibenice.
Popravovalo sa zvyčajne sťatím
(v našom prostredí takmer výlučne obojstranným mečom, napr. v Nemecku to bolo sekerou), obesením, alebo lámaním v kolese
či upaľovaním zaživa.
Sťatie sa považovalo za najmilosrdnejšiu formu popravy.
Koľko verejných popráv sa na Šibeniciach za tie roky vykonalo už dnes asi nezistíme.
Isté je, že pozemok bol vždy obecný, čo podporuje našu domnienku o popravách vykonávaných na objednávku mesta a mestskej rady.
Vŕšok, na ktorí si pamätajú starí Hlohovčania ako na trávou zarastený kopec pri poľnej ceste do teheľne a do Novosadov napokon pohltila výstavba Drôtovne.
Katova medza
Ešte v prvej polovici 20. storočia bol na Šibeniciach
drevený kríž a asi 300 metrov východne v časti nazývanej príznačne Katova medza kamenný kríž s ukrižovaným Kristom.
Katova medza podľa povesti dostala pomenovanie po tom, čo trnavský kat vykonávajúci popravu odsúdeného,
uzatvoril stávku, podľa ktorej mal prinútiť popraveného bez hlavy kráčať poľami.
Kat to údajne urobil tak, že popravenému po sťatí hlavy na krk rýchlo priložil teplý peceň chleba, aby zastavil krvácanie.
Zároveň ho hneď chytil pod pazuchy a pomáhal mu kráčať zo šibeníc ďalej do rolí.
Popravený sa však čoskoro zrútil na zem a miesto, kde sa tak stalo, ľudia začali volať Katovou medzou.
Tento kamenný kríž z 19. stor. sa vo vinohradoch pod Novosadmi nachádza dodnes. Pred istým zánikom ho v roku 1973 zachránili ľudia vysádzajúci v tejto časti nové vinohrady.
Vŕšok Šibenice však zmizol do nenávratna a jeho pôvodnú polohu by sme mohli hľadať niekde za administratívnou budovou Drôtovne, v miestach, kde kedysi pokračovala Tehelná ulica cez železničné priecestie smerom k tehelni. Smutné, no dúfajme že aspoň spravodlivé boli konečné rozsudky vyrieknuté na hlohovských šibeniciach v priebehu storočí. Zároveň to bolo akési temné a tajomstvami opradené miesto, ktoré ležalo veľmi ďaleko od mesta. A to nie len reálne, ale najmä symbolicky akoby ani nikdy nemalo patriť do jeho bohatej histórie.