Vydajte sa po stopách legendárneho, dodnes nenájdeného pokladu zbojníka Juska v Slanských vrchoch v okolí Juskovej Vole.
.... ozvali sa výstrely. Z pištole, z karabíny. Zapraskali, zaduneli, odrazili sa od skál. Ozvena ich znásobila. Rozleteli sa po pastviskách, vnikli do dolín, do hôr. Hory divoké, s ťažko priechodnými húštinami, so strmými úbočiami a hlbokými jaskyňami.
- Prrr ! Kočiš prudko potiahol opraty. Kone sa vzopäli na zadných. Koč zastal. A za ním druhý, tretí. Drábi, ktorí sprevádzali cestujúcich, zdvihli ruky nad hlavu. Zbojníci !
- Peniaze alebo dušu ! zvolali hôrni chlapci jednohlasne a obstúpili koč.
- Panstvo, vystupovať! – rozkázal udatný Jusko a otvoril dvierka na koči. Sňal z hlavy klobúk a začal panstvo obchádzať.
- Peniaze, šperky, prosím.
- To je snubný prsteň, - zakvílila útla kišasonka.
- Nech ti snúbenec kúpi druhý, - odporúčal jej.
- Všetko, nič ste neschovali? – opýtal sa.
Odpoveďou najedovaného panstva bolo mlčanie.
- Verím Vám, ale pre istotu... chlapci, prehľadajte túto paničku, - ukázal na matrónu, ktorá sa podľa neho potila viac, než bolo treba.
- Hotovo, - ohlásili zakrátko zbojníci a pridali do klobúka briliantový náramok a vrecko plné dukátov. Vzali kone za ohlávky a jeden po druhom zmizli ako duchovia v neďalekom lese.
Zbojníci, ktorí sa schovávali v horách okolo Juskovej vole, často obdarovávali chudákov. Dobre platili za kúsok chleba, slaniny, ale aj za nemateriálne služby, ako vypranie bielizne, podávanie informácií o pohybe pánov a pandúrov. V očiach pospolitého ľudu sa časom zmenili na hrdinov. Napokon, vrchnosť na Juska a jeho druhov povolala vojsko, celý regiment. Hrdinovia môžu podľahnúť len obrovskej presile, aby nestratili svoju tvár. No aj tak by ich nechytili, keby nie hlúpej náhody. Udreli také mrazy, že zbojníci prechladli. Každý deň vypili fľašu slivovice, čaj si s ohľadom na verejnú mienku dovoliť nemohli, ale nič nepomohlo. Kašľali stále hlasnejšie, a tým sa prezradili. Vtedy ich dostali. Mučili ich, aby vyzradili, kde nazbíjané poklady schovali, lebo v horách ich celkom utratiť nemohli. Zbojníci však mlčali ako hrob. Napokon Juskovi zoťali hlavu v Košiciach na rínku. Ostatní zahynuli na škripci, pri lámaní na kolese alebo od hladu a smädu v temniciach. Tajomstvo si vzali so sebou na druhý svet. Obyvatelia horského hniezda, ktoré sa rozrástlo na dedinu, však na nich nezabudli a svoje sídlo pomenovali Juskova Voľa
(z knihy Alfonza Lukačina: Na píšťalkách z vŕbového prútia)
Nájsť skrytý poklad Juskovej družiny v okolí Juskovej Vole sa už po stáročia snažili nájsť mnohí dobrodruhovia, doteraz neúspešne. Skúste to aj vy ! Cache sa na úvodných súradniciach nenachádza.