Skip to Content

<

Kde bolo, tam bolo...BONUS 2

A cache by Galky & MacoGeo75 Send Message to Owner Message this owner
Hidden : 9/1/2018
Difficulty:
2 out of 5
Terrain:
1.5 out of 5

Size: Size: small (small)

Join now to view geocache location details. It's free!

Watch

How Geocaching Works

Please note Use of geocaching.com services is subject to the terms and conditions in our disclaimer.

Geocache Description:


Jedného dňa uprostred zimy, keď sa sneh znášal z oblohy na zem ako ľahulinké pierka, sedela kráľovná pri obloku, ktorý mal rám z čierneho ebenového dreva, a vyšívala. Ako tak vyšívala a pozerala na sneh, pichla sa ihlou do prsta a tri kvapky jej krvi dopadli na sneh. A keďže červená farba krvi na bielom snehu vyzerala veľmi pekne, kráľovná si v duchu pomyslela: Keby som tak mala dieťatko biele ako sneh, červené ako krv a čierne ako toto drevo na obločnom ráme!



O krátky čas sa jej narodila dcérka, ktorá bola skutočne biela ako sneh, červená ako krv a vlasy mala čierne ako ebenové drevo. No keď sa dieťa narodilo, kráľovná zomrela. Po roku sa kráľ znovu oženil. Bola to pekná žena, ale náramne pyšná a samoľúba. Nezniesla, aby bol niekto krajší než ona. Mala čarovné zrkadlo, pred ktoré sa postavila a takto k nemu prehovorila:

- Pýtam sa ťa, zrkadielko, pýtam sa ťa ja, kráľovná, povedz, či sa niekto mojej kráse vyrovná.

A zrkadlo odpovedalo:

- Pani vzácna, vy ste krásna, vy ste najkrajšia.

Kráľovná bola spokojná, lebo vedela, že zrkadlo hovorí vždy pravdu. No dievčatko rástlo a bolo čoraz krajšie. Keď malo sedem rokov, bolo také krásne ako slnečný deň a krajšie ako sama kráľovná. Raz sa kráľovná svojho zrkadla znovu pýtala:

- Pýtam sa ťa, zrkadielko, pýtam sa ťa ja, kráľovná, povedz, či sa niekto mojej kráse vyrovná. Zrkadlo odpovedalo:

- Krásna ste, veru, veľmi krásna, pani naša, vaša nevlastná dcéra je však od vás stokrát krajšia.

Kráľovná sa zľakla, celá očervenela i omdlela od závisti. Od tej chvíle, vždy keď ju videla, až v nej žlč zkypela, tak veľmi dievča znenávidela. Závisť a pýcha jej v srdci bujneli ako zlá burina a ona nemala pokoja ani vo dne, ani v noci. Jedného dňa si dala zavolať horára a prikázala mu:

- Odveď to dieťa do lesa, nechcem ho mať viac na očiach! Usmrť ho a ako dôkaz, že si splnil môj rozkaz, prines mi jeho pľúca a pečeň.

Horár počúvol a dievča odviedol do lesa. Keď dievčina videla, čo s ňou chce urobiť, rozplakala sa a prosila ho:

- Ach, milý horár, neber mi život. Odídem ďaleko, hlboko do tmavého lesa a nikdy sa už domov nevrátim.

A pretože dievča bolo také pekné, horár sa nad ním zľutoval a povedal:

- Tak bež, úbohé dieťa!

Divá zver ťa aj tak čoskoro roztrhá, pomyslel si, a akoby mu bol kameň zo srdca odpadol, že ju nemusel o život pripraviť. Práve vtedy sa mu do cesty priplietol diviak. Horár ho teda zabil, vybral z neho pľúca a pečeň a ako dôkaz ich zaniesol kráľovnej.Chúďa dievča ostalo v pustom lese samučičké ako prst. Nevýslovné sa bálo, vysoké stromy si bojazlivo obzeralo a vôbec nevedelo, čo si počať. Odrazu sa rozbehlo. Bežalo po ostrých kameňoch a tŕní. Divé zvieratá popri ňom skákali, ale ani sa ho nedotkli. Bežalo, bežalo, pokiaľ ho nohy niesli. Už sa stmievalo, keď uvidelo neveľký domček. Vošlo dnu, že si tam cez noc oddýchne.

V domčeku bolo všetko malé, ale zároveň také pekné a čisté, že sa to ani nedá opísať. V izbe stál stolík prikrytý bielym obrusom, na ňom bolo položených sedem tanierikov, pri každom tanieriku lyžička, nožík a vidlička, dokonca aj maličký pohárik. Pri stene stálo sedem postieľok so snehobielou plachtičkou. Bola taká hladná a smädná, že z každého tanierika trošku odjedla - odlomila si malý kúsok chleba a vypila kvapôčku vína. A potom, pretože bola veľmi unavená, ľahla si do jednej z postieľok. Nebola jej však dobrá. No neboli jej dobré ani ďalšie. Jedna bola priúzka, druhá prikrátka. Až keď si napokon ľahla do siedmej, začala sa cítiť pohodlne. Ostala teda ležať a hneď zaspala.

Keď sa celkom zotmelo, vrátili sa domov praví obyvatelia malého domčeka. Boli to siedmi trpaslíci, ktorí vo vrchoch ťažili rudu a zlato. Hneď ako vstúpili dnu, zažali sedem lampášikov. Len čo sa rozjasnilo, zbadali, že niekto v ich domčeku musel byť, lebo tam ani zďaleka nebolo všetko v takom poriadku, ako keď odchádzali.

Prvý trpaslík povedal: - Kto sedel na mojej stoličke?

A druhý: - Kto odjedol z môjho tanierika?

A tretí: - Kto si odlomil z môjho chlebíka?

A štvrtý: - Kto odjedol z mojej zeleninky?

A piaty: - Kto jedol mojou vidličkou?

A šiesty: - Kto krájal mojím nožíkom?

A siedmy: - Kto odpil z môjho pohárika?

Nato sa prvý trpaslík obzrel a uvidel, že je na jeho posteli malá priehlbinka a začudoval sa:

- Kto bol v mojej posteli?

Vtedy pribehli aj ďalší trpaslíci a volali:

- Aj v mojej niekto ležal! Aj v mojej niekto ležal!

No keď pozrel na svoju posteľ siedmy trpaslík, zbadal tam pokojne ležať a spať dievčinu. Zavolal ostatných a všetci prekvapene pristúpili k posteli. Potom si doniesli sedem lampášikov a posvietili si na ňu.

- Ó, to svet ešte nevidel! - volali. - Aké je to dieťa krásne! - A mali takú veľkú radosť, že ju ani nezobudili a nechali ju v postieľke spať až do rána.

Siedmy trpaslík spal pri svojich druhoch, pri každom vždy hodinu, a tak im noc rýchlo prešla. Svitlo ráno, Snehulienka sa prebudila, a keď uvidela trpaslíkov, preľakla sa. No oni sa jej s úsmevom na tvárach spýtali:

- Ako si sa dostala do nášho domu? - opýtali saj.

Porozprávala im kto je, ako ju macocha kázala zmárniť, ale horár jej daroval život. Ako potom celý deň utekala, pokým nenašla ich domček. Vtedy jej trpaslíci položili otázku:

- Chceš sa starať o našu domácnosť, variť, ustielať, prať, šiť a pliesť, chceš udržiavať všetko v poriadku a čistote? Ak áno, môžeš ostať u nás a nič ti nebude chýbať.

- Chcem, - prikývla. - A veľmi rada.



Od toho dňa sa im starala o domček. Keď trpaslíci odchádzali každé ráno do vrchov, Vyprevádzala ich a keď sa večer vracali domov, čakala ich už s teplou večerou. A pretože po celý deň bolo dievča v domčeku samé, dobrí trpaslíci ju každý deň varovali:

- Chráň sa pred svojou macochou, lebo sa čoskoro dozvie, že si tu u nás. V žiadnom prípade nikoho nevpúšťaj dnu.

Po horárovom príchode si kráľovná myslela, že je opäť zo všetkých najkrajšia. Stala si pred zrkadlo a opýtala sa:

- Pýtam sa ťa, zrkadielko, pýtam sa ťa ja, kráľovná, povedz, či sa niekto mojej kráse vyrovná.

A zrkadlo jej odpovedalo:

- Krásna ste, veru, veľmi krásna, pani naša, ale vaša nevlastná dcéra, milá, živá,
čo u siedmich trpaslíkov teraz býva, tá je od vás, vzácna pani, stokrát krajšia.

Zľakla sa, lebo vedela, že zrkadlo nikdy neklame. Usúdila, že horár ju podviedol a nezabil ju. Dlho rozmýšľala, ako by sa jej zbavila, lebo kým nebude najkrajšia v celej krajine, závisť jej pokoj iste nedá. Nakoniec predsa len voľačo vymyslela. Namaľovala si tvár, preobliekla sa za starú podomovú obchodníčku a zmenila sa na nepoznanie. Takto prestrojená putovala cez sedem vrchov. Keď prišla k domčeku siedmich trpaslíkov, zaklopala na dvere a zvolala:

- Kúpte si vzácny tovar! Kúpte! Dievčina vyzrela z obloka a odpovedala:

- Dobrý deň, milá pani, čo máte na predaj?

- Tovar pekný, ale aj hodnotný, - odpovedala. - Šnúrky na šnurovačku vo všetkých farbách, - a hneď aj jednu šnurovačku z pestrého hodvábu pred ňu vybrala zo svojho košíka. Túto milú osobu do domčeka hádam len pustiť môžem, rozmýšľala Snehulienka, otvorila dvere a kúpila si šnurovačku, ktorá sa jej tak páčila.

- Dieťa moje, - vraví starena, - ako to vyzeráš! Poď sem, nech ťa poriadne zošnurujem...

Dievčina jej dôverovala, stala si pred ňu a dala sa jej zašnurovať. No starena ju zošnurovala tak pevne, že stratila dych a v mdlobách padla na zem.

- Bola si najkrajšia, - zahundrala starena a náhlila sa preč.

Za súmraku sa vrátilo sedem trpaslíkov domov. Ako sa len naľakali, keď ju našli ležať na zemi. Ani sa len nepohla, akoby bola mŕtva. Zodvihli ju, a keď videli, že je priveľmi zošnurovaná, šnúrky na šnurovačke rýchlo prestrihli. Dievča začalo slabučko dýchať a o chvíľu celkom ožilo.

Vyrozprávala trpaslíkom, čo sa stalo a tí jej povedali:

- Stará predavačka nebol nikto iný ako zlá kráľovná. Dávaj si pozor a nepúšťaj dnu nikoho, keď nie sme doma. Keď zlá žena prišla domov, stala si pred zrkadlo a pýtala sa:

- Pýtam sa ťa, zrkadielko, pýtam sa ťa ja, kráľovná, povedz, či sa niekto mojej kráse vyrovná. A zrkadlo jej odpovedalo ako inokedy:

- Krásna ste, veru, veľmi krásna, pani naša, ale vaša nevlastná dcéra, milá, živá, čo u siedmich trpaslíkov teraz býva, tá je od vás, vzácna pani, stokrát krajšia.

Keď to kráľovná počula, skoro jej vyrazilo dych, tak veľmi sa zľakla. Došlo jej, že nevlastná dcéra za siedmimi vrchmi je stále živá.

- Ale teraz, - šomrala si, - vymyslím niečo také, pred čím ťa už nič nezachráni!

Pomocou všelijakých kúziel, lebo v tom sa dobre vyznala, napustila silným jedom drevený hrebeň. Potom sa znovu preobliekla, tentoraz za inú starú ženu. Cez sedem vrchov prešla k siedmim trpaslíkom, zaklopala na dvere a volala:

- Kúpte pekný tovar! Kúpte pekný tovar! Dievčina vyzrela oblokom a povedala:

- Choďte len ďalej, dnu nesmiem pustiť nikoho.

- Ale pozrieť sa vari len môžeš, - povedala starena, vzala otrávený hrebeň a držala ho dievčaťu pred očami. Hrebeň sa dievčine tak zapáčil, že sa dala zaslepiť a dvere otvorila. Keď sa dohodli na kúpe, starena sa ponúkla:

- A teraz ťa poriadne učešem.

Dievčina na nič zlé ani len nepomyslela a súhlasila. Keď jej žena začesala hrebeňom do vlasov, jed hneď zaúčinkoval a dievča padlo v bezvedomí na zem.

- Teraz je už po tebe, - škodoradostne povedala macocha, - ty, najkrajšia na svete! - A odišla.

Našťastie čoskoro prišiel večer a sedem trpaslíkov sa vrátilo domov. Keď videli dievčinu ležať na zemi ako mŕtvu, hneď podozrievali macochu.

Pozerali, hľadali a našli otrávený hrebeň. Len čo jej ho vybrali z vlasov, nakoniec prišla k sebe a rozpovedala im, čo sa jej stalo. Znova ju varovali, aby si dávala pozor a nikomu dvere neotvárala.

Kráľovná si doma stala pred zrkadlo a pýtala sa:

- Pýtam sa ťa, zrkadielko, pýtam sa ťa ja, kráľovná, povedz, či sa niekto mojej kráse vyrovná.

A zrkadlo jej odpovedalo ako predtým:

- Krásna ste, veru, veľmi krásna, pani naša, ale vaša nevlastná dcéra, milá, živá, čo u siedmich trpaslíkov teraz býva, tá je od vás, vzácna pani, stokrát krajšia. Keď to kráľovná počula, triasla sa a chvela od zlosti.

- Musí zomrieť, - kričala, - aj keby som sama pri tom o život mala prísť!



Potom sa pobrala do tajnej, opustenej komôrky, kam nikto nechodieval, a prichystala si tam jabĺčko, otrávené veľmi nebezpečným jedom. Zvonka vyzeralo byť pekné, bledé, akoby s dvoma líčkami, a každý, kto ho videl, dostal naň chuť. No kto si z neho čo i len kúsok odhryzol, v tej chvíli zomrel. Keď bolo jabĺčko hotové, natrela si tvár, preobliekla sa za sedliacku a vybrala sa cez sedem vrchov k siedmim trpaslíkom. Keď zaklopala na dvere, dievčina vyzrela z obloka a povedala:

- Dnu nesmiem nikoho pustiť, sedem trpaslíkov mi to zakázalo.

- Aj tak dobre, - odpovedala sedliacka, - takéto jabĺčka ja veru rýchlo rozpredám. Tu máš, jedno ti dám zadarmo.

- Nie, - krútila hlavou z domčeka, - nesmiem si od nikoho nič vziať.

- Hádam sa bojíš, že je otrávené? - povedala stará žena. - Pozri, rozkrojím jabĺčko na dve polovice. Červenú zješ ty, bielu ja.

Macocha jabĺčko pripravila tak, že otrávená bola len červená polovica.

Dievčina pozerala žiadostivo na jabĺčko, a keď videla, že sedliacka si z neho odhryzla, nevydržala, vystrela ruku a vzala si otrávenú polovicu.

Len čo si prvý raz odhryzla, padla mŕtva na zem. Kráľovná na ňu zachmúrene pozrela, diabolsky sa zasmiala a zasyčala:

- Biela ako sneh, červená ako krv a čierna ako eben! Tentoraz ťa už ani trpaslíci nezobudia!

A keď sa doma pýtala zrkadla:

- Pýtam sa ťa, zrkadielko, pýtam sa ťa ja, kráľovná, povedz, či sa niekto mojej kráse vyrovná.

Zrkadlo jej napokon odpovedalo:

- Pani vzácna, vy ste krásna, vy ste najkrajšia.

Macochino závistlivé srdce sa konečne upokojilo, samozrejme, ak sa vôbec závistlivé srdce môže niekedy upokojiť...

Keď trpaslíci prišli večer domov, našli dievčinu ležať na zemi. Už ani nedýchala. Bola mŕtva. Zodvihli ju, hľadali, či nenájdu nejakú otrávenú vec, rozšnurovali jej šnúrky, učesali jej vlasy, tvár jej umyli vodou i vínom, ale nič nepomáhalo. Milé dievča bolo mŕtve. Napokon ju položili na lôžko, všetci siedmi si okolo nej posadali a oplakávali ju. Plakali tak celé tri dni. Chceli ju už pochovať, ale ona vyzerala stále taká svieža ako živý človek, dokonca aj líčka mala pekné červené. Vraveli si:

- Takú krásu nemôžeme zahrabať do čiernej zeme.

Zo skla si dali urobiť priesvitnú truhlu, do ktorej bolo vidieť zo všetkých strán, dievčinu uložili do nej a zlatými písmenami napísali na truhlu jej meno a aj to, že je kráľovská dcéra. Truhlu vyniesli potom na vrch a jeden z nich vždy pri nej strážil. Prichádzali zvieratá a oplakávali ju: najprv sova, potom havran, napokon holúbok. Ležala v truhle dlhý, dlhý čas a stále vyzerala, ako keby spala, lebo ešte vždy bola biela ako sneh, červená ako krv a čierna ako eben. Jedného dňa zablúdil v hore princ a prišiel do domčeka k siedmim trpaslíkom, že tam prenocuje. Na vrchu zazrel truhlu a v nej peknú Snehulienku. Prečítal si, čo bolo na truhle napísané zlatými písmenami a trpaslíkom povedal:

- Dajte mi truhlu a ja vám dám za ňu, čo len budete chcieť. No trpaslíci krútili hlavami:

- Nedáme si ju ani za všetko zlato na svete.

Ale princ ich prosil:

- Tak mi ju darujte, lebo už nemôžem žiť bez toho, aby som ju nevidel. Budem ju strážiť a uctievať ako svoju najmilšiu.

Keď to trpaslíci počuli, zľutovali sa nad ním a dali mu ju. Princ potom prikázal sluhom, aby truhlu na pleciach odniesli do zámku. Ako ju niesli, potkli sa na kríku a v tom vyletel dievčine z hrdla kúsok jablka.

O chvíľu otvorila oči, zodvihla na truhle vrchnák, sadla si a znova celkom ožila.

- Môj ty svet, kde som to? - vykríkla.

Princ zvolal veselým hlasom:

- Pri mne si! - a porozprával jej, čo sa prihodilo. A potom rozprával ďalej:

- Mám ťa radšej ako všetko na svete. Poď so mnou do otcovho zámku. Ak budeš súhlasiť, budeš mojou ženou.

Prikývla a šla s ním. Na zámku chystali potom so všetkou slávou a nádherou veľkú svadbu.

Na svadbu pozvali aj  zlú macochu. Keď už bola vyobliekaná, stala si pred zrkadlo a pýtala sa:

- Pýtam sa ťa, zrkadielko, pýtam sa ťa ja, kráľovná, povedz, či sa niekto mojej kráse vyrovná. Zrkadlo jej odpovedalo:

- Krásna ste, veru, veľmi krásna, pani naša, ale mladá kráľovná, tá je od vás, vzácna pani, stokrát krajšia.

Zlej ženy sa zrazu zmocnil strach. Taký strach, aký do tých čias nepoznala.

Najskôr ani nechcela ísť na svadbu. No nemala pokoja, musela vidieť kráľovnú, ktorá je krajšia ako ona. Vošla do siene a v mladej kráľovnej spoznala svoju nevlastnú dcéru. Od strachu a hrôzy tam stála ako prikovaná.

A vtedy jej puklo jej zlé srdce a padla mŕtva na zem.

 

 
Zdroj:

Additional Hints (Decrypt)

X yúšgravh: fgnpí anišgíivg Xqr obyb, gnz obyb...1
zabubfgebz,1,7z

Decryption Key

A|B|C|D|E|F|G|H|I|J|K|L|M
-------------------------
N|O|P|Q|R|S|T|U|V|W|X|Y|Z

(letter above equals below, and vice versa)



 

Find...

55 Logged Visits

Found it 53     Write note 1     Publish Listing 1     

View Logbook | View the Image Gallery of 7 images

**Warning! Spoilers may be included in the descriptions or links.

Current Time:
Last Updated:
Rendered From:Unknown
Coordinates are in the WGS84 datum

Return to the Top of the Page

Reviewer notes

Use this space to describe your geocache location, container, and how it's hidden to your reviewer. If you've made changes, tell the reviewer what changes you made. The more they know, the easier it is for them to publish your geocache. This note will not be visible to the public when your geocache is published.