Táto keška ťa zavedie na ulicu Šafárikovu. Že ti nejak vypadlo, kto to vlastne bol? Nevadí, práve máš možnosť osviežiť pamäť, prípadne sa niečo nové naučiť.
Safáry/Schaffáry/Schafary/Saf(f)arik/Šafarík/Szafarzik
po česky
Pavel Josef Šafařík
po nemecky
Paul Joseph Schaffarik
po latinsky
Paulus Josephus Schaffarik
po maďarsky
Pál József Saf(f)arik)
* 13. máj 1795, Kobeliarovo
† 26. jún 1861 (66 r.), Praha
Pavol Jozef Šafárik
položil základy slavistiky, jazykovedec
Vzdelanie
1805 - 1808 nižšie gymnázium, Rožňava
1808 - 1810 gymnázium, Dobšiná
1810 - 1814 lýceum, Kežmarok
1815 - 1817 univerzita, Jena
Život Šafárikovej rodiny,
jeho rodičov, starých rodičov, príbuzných a súrodencov
bol úzko spätý so Štítnikom
a jeho okolím.
Otec Pavol (Pavel) Šafárik (1761 – 1831) sa narodil v Štítniku 26. januára 1761, tu aj navštevoval latinskú školu. Dva roky chodil do školy v Kunovej Teplici, aby sa naučil po maďarsky. Po ukončení štúdií pôsobil ako učiteľ (preceptor) v okolí Štítnika asi 15 rokov. Pravdepodobne hmotné dôvody viedli Šafárikovho otca k tomu, že zanechal učiteľské povolanie a odišiel za farára do Kobeliarova.
Krátko na to sa narodil P. J. Šafárik.
Jeho najstarší brat Ján mal vtedy už 12 rokov, sestra Mária 10 a ďalší brat Ľudovít Samuel 7 rokov.
Matka P. J. Šafárika Katarína, rodená Káresová (1764 – 1812) pochádzala z chudobnej zemianskej rodiny v Hankovej.
Mali spolu s jeho otcom 5 detí, a to už spomenutých súrodencov P. J., a tiež „prvého" Pavla Jozefa narodeného 1791, ktorý ale po roku umrel.
Keďže kobeliarovská fara bola jednou z najchudobnejších v Gemeri a ak chcela Šafárikova matka primerane zabezpečiť svoje štyri deti, musela siať ľan, priasť, dávať si tkať, starať sa o hospodárstvo, a dokonca aj obchodovať.
Aj preto bol v domácnosti vždy dostatok všetkého.
Umrela 14. decembra 1812 ako 48-ročná.
Šafárikov otec sa polroka po jej smrti oženil druhýkrát (2. júna 1813), proti vôli svojich detí, s vdovou po rožňavsko – bystrianskom farárovi Pavlovi Lovčánimu, Rozáliou, rodenou Drábovou.
Z prvého manželstva mala dve deti, dcéru Rozáliu a syna Pavla. S touto ženou, žil až do svojej smrti, do 4. februára 1831.
Pavol Jozef Šafárik mal teda 4 vlastných, z toho jedného, „menovca" ani nepoznal, a 2 nevlastných súrodencov.
Manželka P. J. Šafárika, Júlia, rodená Ambróziová, žila ešte pätnásť rokov po smrti svojho manžela.
Umrela roku 1876 ako 73-ročná.
Najstarší syn Vojtech (1831 – 1902) po skončení štúdií v Göttingene dostal miesto profesora na obchodnej akadémii vo Viedni, neskôr sa stal význačným chemikom.
Mladší Jaroslav (1833 – 1862) ukončil medicínu na pražskej univerzite a stal sa druhým asistentom profesora Bohdálka, anatóma. Pre slabý plat roku 1858 odišiel od neho do Viedne za praktického vojenského lekára. Po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na c. k. Jozefínskej akadémii vo Viedni.
Najmladší syn Vladislav (1841 – ?), ktorý robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil. Odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku pri Magente a Solferine, kde bol aj ranený. Čoskoro si získal dôstojnícku hodnosť.
Dcéra Božena (1831 – 1895) sa vydala za Josefa Jirečka (1825 – 1888), literárneho historika a českého politika, ktorý bol určitý čas vychovávateľom v Šafárikovej rodine. Ich synom, a teda vnukom P. J. Šafárika, bol Konstantín Jireček, historik, autor štúdie Šafařík mezi Jihoslovany, a dcérou Svatava Jirečková, ktorá sa stala maliarkou vo Viedni.
zdroj: wikipedia
ŽIVOTOPIS
Narodil sa v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa. Na lýceu v Kežmarku nadviazal priateľstvo s Jánom Benediktim a spolu čítali spisy slovenských a českých buditeľov (J. Dobrovského, J. Jungmanna). Jeho bádateľské plány sa zrodili v Jene. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy, budovanie slavistických katedier a vydávanie prameňov.
Vo svojich zbierkach reagoval na niektoré podnety antickej i súčasnej európskej poézie. Osobitne mu bola blízka najmä poézia F. Schillera, z ktorej aj prekladal. Poéziu chápal ako súčasť ľudského bytia, ako estetickú kategóriu. V básniach sa inšpiroval aj ľudovými tradíciami a ľudovou slovesnosťou. Tematicky čerpal z jánošíkovskej tradície.
O ľudovú slovesnosť sa začal zaujímať v Jene, pravdepodobne pod vplyvom Herdera a jeho stúpencov. V Prvotinách pěkných umění vyzýval svojich krajanov, aby zbierali ľudové piesne a tým posilňovali národný život a materinský jazyk. Okrem toho ho zaujali aj prozodické otázky. Zamýšľal sa, ktorý z prozoidických systémov je vhodnejší pre národnú poéziu – časomiera či prízvučná prozódia.
Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr. Reagoval na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry a jazyka a chcel v duchu ideí národného obrodenia vplývať aj na orientáciu mladej generácie. Veľkú úctu požíval doma i za hranicami.
Jeho meno nesie univerzita v Košiciach a niektoré katedry prešovskej univerzity. V rodnom dome v Kobeliarove má zriadenú pamätnú izbu.
https://www.osobnosti.sk/osobnost/pavol-jozef-safarik-1023
🇬🇧 🇬🇧 🇬🇧 🇬🇧 🇬🇧 🇬🇧 🇬🇧 🇬🇧 🇬🇧
Slovak philologist, poet, one of the first scientific Slavists; literary historian, historian and ethnographer.
https://en.m.wikipedia.org/wiki/Pavel_Jozef_Šafárik