Po stopách Ernsta Thomasa Theodora Kriegera
Makovické panstvo
Členovia rodiny Krieger patrili v Prešove v 18. a 19. storočí medzi významné osobnosti. „Dynastia Kriegerovcov predstavovala v danom období kultúrnu a vzdelanostnú špičku.“ Vynikali obzvlášť vo farmácii a medicíne, v matematike a kartografii, v prírodovede, ale aj v kultúrnej oblasti v poézii a próze. (Viac o rodine Krieger v listingoch úvodných častí série).
Jedným z nich bol aj Ernst Thomas Theodor Krieger {*1798, † 1855}. Zvolil si úradnícku dráhu. Po absolvovaní štúdia na prešovskom evanjelickom kolégiu pracoval na rôznych úrovniach stoličnej správy. Zastával významné funkcie – okrem iných bol súdnym prísediacim šarišskej a abovskej stolice a asesorom šarišskej stolice. Vyjadroval sa k viacerým žiadosťam adresovaným mestskému magistrátu v Prešove. Vo voľnom čase sa venoval hospodáreniu na svojom majetku, písaniu poézie, ale najmä svojej najväčšej záľube – prírode. V rokoch 1825 – 1836 svoje pozorovania publikoval formou odborných článkov najmä vo viedenských Gemeinnütze Blatter. Aj keďsa skúmaniu prírody venoval len ako amatér vo voľnom čase, viaceré učené spoločnosti si ho zvolili za svojho korešpondujúceho člena. Prírode a zaujímavostiam rodného kraja venoval aj svoju z dnešného pohľadu najzaujímavejšiu prácu “Šarišská stolica v Hornom Uhorsku.” V origináli “Das Sároser Komitat in Ober Ungarn” vyšla vo Viedni v roku 1841. Rozsahom neveľká publikácia je rozčlenená do viacerých kapitol. Je považovaná za prvú vlastivednú monografiu šarišskej župy. V úvodných častiach je opísaná Šarišská stolica všeobecne, jej hranice, výraznejšie cesty, geologická stavba, vodstvo, fauna a flóra. Po informáciách z Prešova ako centra šarišskej župy (v tom čase mal 8 890 obyvateľov) nasledujú kapitoly o pozoruhodných jaskyniach, prírodných útvaroch, opis ružinských jaskýň či Lačnovského kaňonu. V diele sa spomínajú Lipovce, Kalvária, Cemjata, Išľa, Šebeš či Kelemeš / Šebastová či Ľubotice / ako aj mnoho ďalších obcí a zaujímavých miest. Ernest Thomas Theodor Krieger zomrel 7. augusta 1855 vo svojom rodnom dome v Prešove.
Panstvo Makovica
O Makovickom panstve sa E.T.T. Krieger zmieňuje v záverečnej časti svojej knižky.
Panstvo Makovica bolo feudálne panstvo v severovýchodnej časti Šariša. Vzniklo začiatkom14. storočia vyčlenením z kráľovského domínia Šariš, v súvislosti s výstavbou hradu Zborov, ktorý sa stal jeho sídlom a jeho vlastníci majiteľmi panstva. Panstvo sa začalo tvoriť okolo občiny Smilno, postupne sa rozrástlo o panstvá Kurima, Radoma, Stročín a vytvorilo obrovský majetkový komplex. Panstvo začínalo vyše Bardejova. Jeho hranice tvorili na juhozápade približne rieka Topľa a majetok mesta Bardejov, na východe potok Chotčianka a na severe poľské hranice v danom období Galícia, viď obr 
Galícia=Halič (ukr. Галичина, poľ. Galicja, nem. Galizien, lat. Galicia) bolo historické územie v dnešnom juhovýchodnom Poľsku a severozápadnej Ukrajine a oficiálna provincia (korunná krajina) Rakúska a Rakúsko-Uhorska v rokoch 1772 až 1918.
Makovické panstvo sa preslávilo niekoľkými mlynmi, papierňou a tlačiarňou, továrňou na medený riad – Makowitza, prachárňou na výrobu pušného prachu. Hľadalo sa tam aj zlato, striebro a iné kovy.
Nad obcou Zborov sa pýši zrúcanina rovnomenného hradu, nazývaného aj Makovica. Pôvodne mal plniť strážnu funkciu na obchodnej ceste a funkciu pohraničného hradu. Zborovský hrad bol najsevernejšie položeným hradom v Rakúsko-Uhorsku. Najstaršie zmienky o hrade pochádzajú zo začiatku 14. storočia. Od toho obdobia v ňom vládlo viacero kráľovských rodov – Cudarovci, Drugethovci, Bebekovci, Tarczayovci. Po bojoch pri Moháči, za zásluhy v bojoch proti Turkom sa v r. 1548 kráľ Ferdinand I. Habsburgský odvďačil Gasparovi I. Seredimu darovaním hradu. Serediovci pokračovali vo zvelaďovaní panstva nemenej úspešne ako kedysi Cudarovci. Susedom, t.j. bardejovskému patriciátu , sa to nepáčilo a na makovických zemepánov podávali sťažnosti a žaloby. Tí sa ale nedali a v čase, keď sa krajina dôrazne pripravovala na obranu pred osmanskou agresiou, čas ziskov ponúkli na modernizáciu vlastného hradu. To bol argument, pred ktorým musel zažmúriť oči aj kráľ. Gotický hrádok bol prebudovaný na mohutnú renesančnú pevnosť s využitím najnovších poznatkov talianskeho fortifikačného staviteľstva. Okrem úprav na hornom hrade bolo prestavané a rozšírené druhé nádvorie a pribudlo tretie nádvorie s polygonálnou a polkruhovou baštou, obranným múrom s ochodzou a strieľňami a dômyselnou vstupnou bránou zabezpečenou padacím mostom. Prestavbou vzniklo pohodlné zemepánske sídlo spĺňajúce najnáročnejšie dobové požiadavky bývania. Po smrti Gaspara Serediho r.1557 zdedil panstvo jeho syn Juraj a po ňom ho získal Andrej Balassa. Po ňom ho vlastnil poľský magnát Ján /Janusius/ z Ostrogu, ktorý sa oženil s dcérou Juraja Serediho. Janusius z Ostrogu predal roku 1601 makovické panstvo spolu s hradom Žigmundovi Rákoczimu za 80 000 dukátov a jeho potomkovia v roku 1611 vyplatili ešte ďalších 13 000 dukátov. V 17. storočí prebiehala v Uhorsku séria protihabsburských povstavní, v ktorých Rákocziovci mali viackrát vedúce postavenie. V roku 1666 slávil na hrade sobáš s Helenou Zrínskou jej prvý manžel František Rákoczi I., ktorý po odhalení Vesseléniho sprisahania unikol hrdelnému trestu len za cenu obrovského výkupného. Zomrel v roku 1676 na Zborove. Zástavu odboja prevzal mladý Imrich Thokoly. Ako symbol zavesil si na krk o 14 rokov staršiu vdovu po nebohom Františkovi Rákoczim I. Sobášom s Helenou Zrínskou nadobudol rozsiahle rákociovské majetky, ktoré sa stali hospodárskou základňou jeho povstania.
Krieger pri popise panstva spomína aj zbytok lipovej aleje so 100 lipami, o ktorej Rákoczi vo svojich dokumentoch písaval : Datum in Castro ad centum Tilias
Krieger píše taktiež o známej historke – legende o predaji makovického hradu, ktorá má viac verzií . “ Od tohoto ho dostal raz pri slávnostnom obede, keď bol opojený vínom knieža Rákoczi, ktorý už dávno po tomto hrade túžil. prísľub panstvo mu prenechať, keď mu odovzdá 30 000 kusov dukátov spolu s razbou z jedného a toho istého roku. Janisius predpokladal splnenie týchto požiadaviek za nemožné. Rákoczi ale presadil u cisára Ferdinanda, že mu ten istý dovolí jednu časť svojho pokladu do dukátov preraziť. Tak odovzdal Rákoczi kniežaťu sumu a odobral tohoto, ktorý sa potom so zlomeným srdcom lúčil od svojho hradu a tam kde sa cesta na Bardejov stáča padol mŕtvy z koňa. Poetka Karolína Dóby, rodená Henszimann, prebásnila tento príbeh na večnú pamiatku. Na mieste, kde Janusius padol z koňa, presne pri ceste do Bardejova, stojí pomník so skoro zanikajúcim nápisom. Pomník je murovaný a vrchná časť je trojhranná. Na jednej strane stojí: Illustrissimus Princeps Dominus D. Janusius Dux in Obstrog, Comes de Tarno, Palatinus Wolyhinae et cum Susanna Seredi consorte sua hoc opus renovari curavit, a D.M. 590 die decima, nona Julii. Jedna strana je celkom prázdna a na tretej strane je Basreliéf: Vyrytý je hrdina z kameniny so zdvihnutým kyjakom, s nápisom: Hoc est Seredi Gaspar.“ Krieger vo svojej dobe písal o hrade, ktorý je značne zchátraný.
Záchrana pevnosti - sučasnosť
Zborovský hradný vrch patrí medzi najstaršie prírodné rezervácie na Slovensku. Rokmi zrúcanina hradu upadla do zabudnutia. Prvý vážny pokus o záchranu tejto národnej kultúrnej pamiatky prišiel až v roku 2009 zásluhou rodáka zo Zborova, Vladimíra Kaminského. Spoločne s ostatnými nadšencami založili v roku 2010 občianske združenie na záchranu Zborovského hradu.
V súčasnosti je zrúcanina hradu veľkým turistickým lákadlom. Ku hradu vedú turistické cestičky rôznych náročností priamo z obce Zborov, z Dlhej Lúky, a turistami často využívaná cestička z Bardejovských Kúpeľov. Hrad je čoraz viac navštevovaný turistami zo Slovenska a susedných krajín, ale aj z Talianska, Nemecka, Ruska, Číny, či Japonska.
Je radosť vidieť ako sa zásluhou Združenia na záchranu Zborovského hradu – hrad rokom čo rokom pekne obnovuje.
Cache: 