Doba od zapnutia k prvému určeniu polohy (tzv. studený štart) sa pohybuje podľa typu v rozmedzí 2 až 10 minút, určenie polohy po znovuzapnutí (tzv. teplý štart) býva v rozmedzí 15 sekúnd až 2 minúty. Dokonalé vojenské a letecké prístroje sú schopné vyhodnotiť pohyb prímača až do rýchlosti 1850 km/h. Niektoré prímače sú opatrené konektorom pre prepojenie s počítačom, čo ich možnosti ešte zvätšuje. Dáta je možné prehrávať do počítača alebo naopak, prepojovať GPS prímač s ďalšími rádiovými prostriedkami pre rádiové vyhľadávanie a mapovanie vysielačov apod.
Aby GPS prímače splňovaly na ne kladené nároky pri použití v prírode alebo na mori, sú vätšinou konštruované ako prachotesné a vodovzdorné a môžu pracovať v širokom teplotnom rozmedzí.
Riadiaci segment
Je umiestnený v USA, pozostáva z hlavnej riadiacej stanice a z niekoľkých monitorovacích staníc rozmiestnených po celom svete. Pri každom prelete družíc nad týmito stanicami sú vyhodnotené parametre ich dráh a vypočítané korekcie, ktoré sú vyslané späť na dané družice a odtiaľ do prímače, kde dôjde k aktualizácií uložených dát o družiciach.
Presnosť merania
Pri zameraní dostatočného počtu satelitov býva v praxi presnosť určenia polohy menšia, než 10 m. Táto presnosť je však prevádzkovateľom systému (Ministerstvom obrany USA) úmyselne zhoršovaná podľa tzv. Programu vybrané dostupnosti (Selective Availability), ktorý vznikol pre omedzenie zneužiteľnosti systému na minimálnu úroveň (napr. pre teroristické účely) a zabezpečenie prvoradosti vojenských aplikácií ako sú zámerné zhoršovanie presnosti určenia polohy alebo zavedenie tzv. presného P/Y - kódu, ktorým je šírený signál len pre vojenské aplikácie. V súčastnej dobe je už zámerné zhoršovanie polohy vypnuté. Vďaka tomu sa pre civilných užívateľou takmer 10 násobne zvýšila presnosť určenia polohy z predošlých 100 m
História GPS
Tak ako mnoho iných užitočných vecí aj systém GPS vznikol pôvodne pre potreby americkej armády. Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia prišlo ministerstvo obrany USA s myšlienkou vybudovať pasívny družicový systém ktorý by umožnil určovať presnú polohu v trojrozmernom priestore. Označenie pasívny znamená že majiteľ GPS prijímača môže signál zo satelitov iba prijímať ale nemôže žiadne dáta odosielať smerom späť.
Program družicovej navigácie (išlo o dva programy známe ako Timation a 621B) bol rozvíjaný od začiatku šesťdesiatich rokov na základe spolupráce vzdušných síl USA (US Air Force) a vojenského námorníctva (US Marine Corps).
Memorandom ministerstva obrany zo 17.4.1973 boli vzdušné sily USA poverené zodpovednosťou za zlúčenie uvedených dvoch programov do programu jedného, označovaného ako GPS NAVSTAR (Navigation Positioning using Time and Range).
Od 1.7.1973 sa na riadení rozvoja programu GPS NAVSTAR podieľa spoločná programová skupina (JPO - Joint Program Office) kozmickej divízie veliteľstva systémov vzdušných síl USA (US Air Force System Command - Space Systems Division) umiestnená na leteckej základni v Los Angeles. JPO je zostavená zo zástupcov letectva, námorníctva, armády USA (US Army), vojenského námorníctva USA (US Marine Corps), pobrežnej stráže USA (US Coast Guard), kartografickej agentúry obrany (Defense Mapping Agency), zástupcov štátov NATO a Austrálie.
V decembri 1973 obdržala skupina JPO súhlas na zahájenie prác na programe NAVSTAR. Práce boli rozdelené do troch fáz:
Prvá fáza
prebiehala v rokoch 1973 až 1979. V tejto fáze boli prideľované jednotlivým firmám na základe konkurzu výrobné zákazky na výrobu družíc, návrh a konštrukciu pokusných prijímačov, na stavbu riadiaceho strediska (letecká základňa Falcon v Colorado Springs) a testovacieho polygónu (Arizóna - Yuma Proving Ground). Vo februári 1978 bola vypustená prvá družica (jej výrobcom bola firma Rockwell). V decembri 1978 už boli k dispozícii štyri družice umožňujúce trojrozmernú navigáciu v obmedzenom čase (na testovacom polygóne). Družice vypustené v tomto období sa označujú ako družice bloku I a celkovo ich bolo vypustených 11.
Druhá fáza
prebiehala v rokoch 1979 až 1985. V decembri 1980 bola firma Rockwell vybraná na vývoj 28 družíc tzv. bloku II. Pre vývoj používateľského zariadenia určeného pre armádu boli vybrané firmy Magnavox, Rockwell, Texas Instruments a Teledyne. Prototypy prijímačov boli testované na testovacom polygóne.
Tretia fáza
prebiehala v rokoch 1985 až 1994. S firmou Rockwell bola uzavretá zmluva, podľa ktorej bola firma poverená výrobou 28 družíc bloku II, ktoré mala dodať v období medzi rokmi 1985 a 1994. Prvá z týchto družíc bola vypustená vo februári roku 1989. Dovtedy vypustené družice bloku I boli najprv dopĺňané a neskôr nahradzované družicami bloku II. Dopĺňaním počtu navigačných družíc boli rozširované možnosti systému GPS a od začiatku roku 1993 je na ľubovoľnom mieste na Zemi po dobu celých 24 hodín umožnená trojrozmerná navigácia. Už počas výroby družíc bloku II sa pracovalo na ich vylepšení. Dôraz bol kladený hlavne na zabezpečenie ich autonómnosti a bezchybnej funkcie. Družice bloku II, ktoré už boli vyrobené podľa týchto požiadaviek sú označované ako družice bloku IIA. Tieto družice majú upravenú pamäť a po dobu 180 dní umožňujú bez kontaktu s riadiacim strediskom funkčne komplexnú pracovnú činnosť pri zachovaní pôvodnej presnosti. V júni 1989 bola s firmou General Electric uzavretá zmluva na konštrukciu a výrobu 20 zdokonalených družíc označovaných ako družice bloku IIR. Tieto družice v porovnaní s družicami bloku IIA dokážu naviac navzájom spolu komunikovať a tak zisťovať a opravovať svoju polohu. Prvá z týchto družíc bola dodaná v októbri 1994.
https://www.datart.sk/spolocnost/clanek/navigacie.html
https://referaty.aktuality.sk/historia-systemu-gps/referat-5537
http://referaty.atlas.sk/prirodne-vedy/geografia/49901/?print=1