Čo Dante nevidel/ Vrba-Wetzler report Virtual Cache

Čo Dante nevidel

Útek

Piatok 7. apríla 1944 bol deň, kedy sa začal dramatický útek Vrbu a Wetzlera z tábora Osvienčim. V prvej polovici roka 1944 prestávala nacistom pre ich hrozné zámery vyhovovať kapacita tábora v Osvienčime-Brezinke, a tak sa rozhodli pre stavbu ďalšej časti tábora nazvanej Mexiko. Tam mali doraziť maďarskí Židia, ktorých transporty sa práve pripravovali. To bol rozhodujúci moment, ktorý presvedčil Wetzlera a Vrbu o nutnosti úteku, aby sa pokúsili zabrániť ďalším transportom.
Pri stavbe, ktorá nebola tak dobre strážená ako vnútorný tábor, sa používali diely z dosiek, medzi ktorými si Wetzler a Vrba vytvorili úkryt. V malom priestore, ktorý kvôli psom posypali tabakom namočeným v benzíne, strávili tri dni, kým sa skončil proces ich hľadania v rámci tábora. Po troch dňoch, kedy už boli pátracie akcie v tábore a jeho okolí ukončené, opustili úkryt a dali sa na útek smerom na Slovensko, strastiplnou cestou horským terénom Beskýd okupovaným nemeckým vojskom.

„Pátracia akcia je doteraz bezúspešná. Žiadame, aby ste uskutočnili všetky ďalšie potrebné opatrenia a v prípade dolapenia o tom bezodkladne informovali tábor Auschwitz,“ hlásil telegram veliteľa lágra Auschwitz II - Brzezinka, ktorý mieril do Berlína a všetkým úradovniam gestapa a polície.

Po viac ako 10 dňoch chôdze, väčšinou v noci, po zhruba 133 km prekročili poľsko-slovenskú hranicu. Tu úplnou náhodou stretli na poli Ondreja Čaneckéhom, jednoduchého roľníka zo Skalitého. Ten napriek tomu, že vedel, že ide o väzňov utekajúcich z koncentračného tábora, ich vzal k sebe domov. Poskytol im prístrešie, jedlo a šatstvo a neskôr ich priviezol do Čadce k židovskému lekárovi MUDr. Pollakovi.

Do Žiliny prišli 25. apríla 1944, kde vypovedali o tom, čo sa deje v tábore smrti, z ktorého ušli. V prvom kroku boli vypočutí Ervínom Steinerom a Oskarom Krasňanským, miestnymi predstaviteľmi Ústredne židov, organizácie zriadenej vládou vojnového Slovenského štátu, ktorá bola jedinou povolenou židovskou organizáciu v tom čase. Nikto z nich nebol pripravený na to, čo počul, a ani nedokázal pochopiť popis hrôz v Osvienčime. Židovskí predstavitelia nemohli uveriť, že ich komunita je systematicky vyvražďovaná. Predseda pracovnej skupiny, nemecky hovoriaci právnik Oskar Neuman, ich poslal do dvoch rôznych miestností bývalého židovského domova dôchodcov, kde ich vypočúvali oddelene. Obaja podali podrobné svedectvo, koľko ľudí bolo zavraždených v plynových komorách, opísali vnútornú štruktúru táborov a využívanie Židov na otrockú prácu. Vypočúvanie trvalo tri dni. Vrbova a Wetzlerova výpoveď o vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau bola spísaná do správy. Počas jej písania ju Oskar Krasňanský s pomocou Violy Steinerovej prekladali do nemčiny. Výsledkom bola 32-stranová správa v nemčine, ktorá bola dokončená 27.apríla 1944. Pôvodná slovenská verzia sa nezachovala, uchovala sa anglicka verzia správy známa pod názvom „The Auschwitz Protocol / The Vrba-Wetzler Report“. Autori do najmenších podrobností opísali celý proces likvidácie väzňov jedovatým plynom až po následné spaľovanie mŕtvol v kremačných peciach. Jej prvú kópiu dostal už 28. apríla predseda Komitétu pre záchranu maďarských Židov Rezső Kastner. Zverejnenie správy pre bolo pozdržané a tak 15. mája 1944 sa začali deportácie 437 000 maďarských židov do Auschwitzu. Ďalšie kópie správy sa tajnými cestami doručili do Istanbulu a Ženevy. Jednu kópiu dostal osobne v Bratislave pápežsky nuncius Giuseppe Burzio, ktorý ju poslal do Vatikánu. Cez Ženevu sa správa dostala do Londýna. V druhej polovici júna sa prvýkrát dostala i na verejnosť – výťah z nej bol poskytnutý švajčiarskej a britskej tlači. Informácie zo správy boli publikované prostredníctvom BBC 15. júna 1944 a 20. júna v New York Times. Pápež Pius XII., americký prezident Franklin Delano Roosevelt a švédsky kráľ Gustáv V. následne žiadali maďarského vodcu, admirála Miklósa Horthyho, zastaviť masové deportácie. Deportácie sa v Maďarsku zastavili 9. júla 1944, vďaka čomu sa zachránilo asi 200 000 židov.

Vrbova a Wetzlerova správa bola jedným z prvých podrobných písomných dokumentov očitých svedkov popisujúcich holokaust a dnes patrí medzi základné dokumenty dejín druhej svetovej vojny a 20. storočia vôbec. Odhalila pravú tvár nacizmu aj skutočnosti, ktoré dovtedy svet nepoznal a mnohí v čase uverejnenia správy neboli ochotní uveriť jej pravdivosti.

Alfréd Wetzler

Alfréd Wetzler, (pseudonym Jozef Lánik) (* 10. máj 1918, Trnava – † 8. február 1988, Bratislava) Narodil sa v židovskej robotníckej rodine. V rokoch 1936 – 1940 pracoval ako robotník v Trnave. Za sabotáž v tehelni bol v roku 1941 zatknutý a na štyri mesiace uväznený v Bratislave. Do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau (pri meste Osvienčim) ho previezli 13. apríla 1942 zo slovenského pracovného a koncentračného tábora v Seredi. V tábore pracoval ako nosič mŕtvol, pisár alebo člen pracovnej skupiny vykonávajúcej pozemné práce. Vytetovali mu väzenské číslo 29 162. A. Wetzler prežil celý ďalší život v Bratislave. Už v roku 1945 tu napísal brožúru Osvienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí. Pracoval ako redaktor, potom ako robotník a napokon v oblasti obchodu. V roku 1964 napísal knihu "Čo Dante nevidel", ktorá bola inšpiráciou pre názov kešky. Zomrel v roku 1988 v Bratislave.

Rudolf Vrba

Pôvodným menom Walter Rosenberg (* 11. september 1924, Topoľčany – † 27. marec 2006, Vancouver). Vrba sa narodil ako Walter Rosenberg v Topoľčanoch, jeho rodičia vlastnili parnú pílu v Jaklovciach okres Gelnica. Pretože bol židom, bol ako 15-ročný podľa slovenskej verzie nacistických Norimberských zákonov, vylúčený z bratislavského gymnázia a odišiel pracovať ako robotník do Trnavy. V marci 1942, ako 17-ročný, sa rozhodol na protest proti antisemitizmu vo vlastnej krajine pre útek do Anglicka, kde sa chcel pripojiť k česko-slovenskej armáde v Británii. Odišiel do Serede, odkiaľ prešiel v noci vtedajšiu slovensko-maďarskú hranicu do Galanty. Odtiaľto už cestoval vlakom do Budapešti. Hoci sa dostal až do Maďarska, uvedomil si, že pokračovať do Británie by bolo príliš nebezpečné. Rozhodol sa pre návrat na Slovensko, ale na ceste späť bol prichytený maďarskou pohraničnou strážou pri prechádzaní maďarsko-slovenskej hranice. Tí ho pri vypočúvaní dobili a potom ťažko zraneného podhodili na slovenskú stranu hranice. Tu ho našli slovenskí žandári a poslali ho do Nováckeho zberného tábora. Z tábora utiekol spolu s ďalším väzňom Josefom Knappom, bol ale o niekoľko dní prichytený a odvedený späť do tábora, kde bol strážami ako odplatu za útek brutálne zbitý. 14. júna 1942 bol Vrba deportovaný do nemeckého koncentračného tábora Majdanek v Poľsku, krátko na to, 30. júna 1942 bol poslaný do Osvienčimu. Po príchode mu vytetovali väzenské číslo 44070. Po skončení vojny a obnovení Československa začal Vrba študovať v Prahe na vysokej škole. Napokon sa stal uznávaným profesorom v oblasti biochémie mozgu. V roku 1958 odišiel z Československa a pôsobil na univerzitách a vedeckých inštitútoch v Izraeli, Veľkej Británii, USA a Kanade.

Cesta bez návratu

Tu niekde začínal pochod, z ktorého pre mnohých nebolo návratu.
V dokumentoch ministerstva vnútra sa uvádza celkový počet vyvezených občanov 57 628, z čoho prežilo iba 282 ľudí. Už 10. februára 1942 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku č. 68 o ohlasovacej povinnosti, 12. februára nariadilo prezídium ministerstva vykonať súpis židov. V Žiline to bolo spolu 1011 osôb mužského pohlavia. A tak už 12. marca mohlo ministerstvo vnútra vydať okresným úradom pokyny o príprave a realizácii deportácií.
Prvý transport so slovenskými židmi a to tisíc dievčatami, bol vypravený z Popradu 25. marca 1942. Posledný odišiel 20. októbra 1942. Deportácie sa obnovili až po obsadení Slovenska nemeckou armádou. V Žiline bolo nielen koncentračné stredisko, ale tadiaľto prechádzali aj všetky ostatné transporty. K vlakom pridávali v Žiline dva vagóny s dvojtýždňovou stravou pre deportovaných. Transporty odchádzali vždy večer a ráno ich za hranicami v Zwardoni prevzala nemecká strana. Vlaky končili v Osvienčime, alebo v Lublinskej oblasti. Podľa nemeckého zoznamu sa v roku 1942 vypravilo zo Žiliny 19 transportov, ktorými vyviezli na cestu bez návratu 18 223 židov. Okresný náčelník v Žiline hlásil 19. júla 1942 na ministerstvo vnútra, že zo Žilinského okresu odtransportovali 1321 židov. Do 18. mája 1942, teda do dňa uverejnenia ústavného zákona o vysťahovaní židov vyviezli zo Slovenska 38 169 ľudí a do 26. júna to už bolo 53 000 židov. Slovensko bolo prvým satelitom Nemecka, odkiaľ sa vypravovali vlaky s deportovanými obyvateľmi židovskej národnosti. Z dovedna 57 transportov vypravených zo Slovenska išlo 19 priamo do Osvienčimu a 38 do Lublinskej oblasti.

Pre zalogovanie kešky je potrebné navštíviť nasledujúce miesta, spojené s hrôzami holokaustu v Žiline a na Slovensku.

Tu sa v roku 1944 ukrývali utečenci z Osvienčimu-Birkenau Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler a napísali svoju správu.
Dnes je tu umiestnená pamätná izba, s pôvodným písacim strojom, na ktorom bola správa napísaná.

Dvojpodlažná podpivničená budova na Hollého ulici bola postavená roku 1936 ako starobinec. Stavebníkom objektu bol Židovský ženský spolok v Žiline. Cieľom spolku bola dobročinnosť, najmä pomoc židovským chudobným, vdovám, sirotám a starým ľuďom. V roku 1940 prevzala budovu „Ústredňa židov, okresná odbočka v Žiline“, ktorá vznikla v septembri 1940. Na Ústredňu židov prešiel majetok všetkých dovtedy existujúcich židovských spolkov a organizácií a členstvo v nej bolo pre každého žida žijúceho na Slovensku povinné. Bola to jediná inštitúcia zastupujúca a koordinujúca všetky záležitosti židov.

Pamätník "Cesta bez návratu" - Koncentračné stredisko

Pamätník "Cesta bez návratu" אנדרטת "דרך ללא חזרה stojí na mieste, kde od marca do októbra roku 1942 počas II. svetovej vojny zriadili najväčšie zberné stredisko pre deportáciu takmer 20 000 až 25 000 židov z celého Slovenska. Mestská rada Žiliny na čele so starostom Vojtechom Tvrdým zamietla zriadiť zberný tábor na území mesta, a preto bol zriadený 21. marca 1942 v štátnom priestore v kasárňach v Žiline. Tunajšie stredisko bolo určené pre 2500 židov a jeho veliteľom bol Rudolf Marček. Stredisko začalo fungovať 21. marca 1942. Pod titulom Koncentračné stredisko Žilina je na 92 listoch a v dodatku zoznam 1882 židov zo Žiliny vrátane detí a dôchodcov. Prezídium ministerstva vnútra informovalo 24. októbra 1942, že k tomuto dátumu ruší koncentračné stredisko v Žiline, pričom mali zostať iba strediská v Seredi a v Novákoch.

Židovský cintorín/Pamätník obetí holokaustu

Židovský cintorín בית-הקברות היהודי בז'ילינה sa rozprestiera na západnej strane mesta na Jesenského ulici. Vpredu je kovová vchodová brána, ktorá je trojosová, s trojuholníkovým štítom a hebrejským nápisom כי אם יש אחריתותקותך לאתכרת. Presný dátum vzniku židovského cintorína v Žiline nie je známy. Spravoval ho spolok Chevra Kadiša, ktorý vznikol v roku 1865. Bol to dobrovoľný spolok v rámci židovskej komunity, ktorý sa staral o nemajetných, ťažko chorých a umierajúcich. Na začiatku židovského cintorína je Dom smútku s ceremoniálnou (pietnou) halou, ktorý postavili v roku 1936 bratia Steinerovci. V ceremoniálnej (pietnej) hale postavili po skončení vojny monumentálny pamätník na pamiatku obetí holokaustu. Je umiestený v zadnej časti ceremoniálnej haly, bol postavený po skončení vojny podľa návrhu architekta Jozefa Zweigenthala. Je v tvare pyramídy 5,5 m vysoký a pokrytý švédskou čiernou žulou. Po bokoch sa nachádza zoznam mien 2 668 židovských mužov, žien a detí, ktorí zahynuli počas vojny.

Neologická synagóga

Neologická synagóga od svetoznámeho architekta prof. Petra Behrensa je jedinečná pamiatka modernej funkcionalistickej architektúry na Slovensku. Ústredný priestor bol určený pre 450 mužov a na galériách bolo miesto pre 300 žien. Synagóga prišla o svoju pôvodnú funkciu po pár rokoch od postavenia. Po zákaze Židom vstupovať do podnikov v meste si v bývalej zimnej modlitebni zriaďujú improvizovaný bar. Počas 2. svetovej vojny je v synagóge podľa historických prameňov sklad obilia a (zrejme arizovaného) nábytku.

Ortodoxná synagóga

Ortodoxná synagóga בית כנסת אורטודוקסי בזילינה je jednoduchá budova s modlitebňou a ďalšími miestnosťami. Modlitebňa bola postavená v roku 1927 v medzivojnovej rezidenčnej zástavbe. Modlitebňa je orientovaná do ulice východnou fasádou, s čitateľným umiestením Áron ha-kodeš (dosl. Svätostánok). Poslednými rabínmi v meste pred holokaustom boli ortodoxný rabín Martin Klein a neologický rabín Dr. Hugo Stránsky. Z ulice vidieť na ortodoxnej synagóge kamenné dosky s textom v hebrejčine - Desať Božích prikázaní (Dekalóg) עשרת הדברים.

Ako na kešku
Pre zalogovanie kešky treba navštívíť úvodné súradnice a všetky vyznačené waypointy a odfotiť sa na miestach podľa priložených vzorov. Môžete použiť buď svoje koliečka s nickmi alebo papier,kde bude jasne viditeľný váš nick. Logy, ktoré nebudú spĺňať pdomienky, budú zmazané.

Tasks

English translation will be available within one week.
To log the geocache, it is necessary to visit cache coordinates and all marked waypoints and take photos, according to the enclosed samples (clearly visible in Slovak listing). You can use either your geocaching woodcoins with your nickname or paper where your nickname will be clearly visible. Logs that do not meet the requirements will be deleted.