|
Kvety sú také krásne a milé ! Možno sa s nimi zhovárať, možno ich pohladiť i pobozkať, možno sa ich dotknúť a poďakovať tomu, koho máme radi, kto nám je milý, komu sa chceme aspoň tým najjednoduchším a najkrajším spôsobom za čosi odvďačiť. No kvety neslobodno ničiť - odtrhnúť a zahodiť, pošliapať a dodriapať. Veď sú živé. A sú krásne. A najkrajšie sú práve na tých miestach, kde kvitnú. Len sa im dobre prizrite, isto si ich obľúbite. Všetky. Aj tie najskromnejšie.
Pekné lúčne a poľné kvety sa dobre lisujú do herbára. Takým je aj knižka o kvietkoch- " Keď pôjdeš lúkami... " Túto knihu mi venovala moja vtedy "súdružka" učiteľka, s ktorou sme do nej práve na tejto lúke kvietky zbierali, a ja ju mám ešte stále odloženú. Zvončeky a príbeh k nim sa mi páči najviac.
" V lesnej tôni na kraji smrečiny stojí velikánske mravenisko. Bývajú v ňom usilovné mravce. Behajú celé dni s ťažkými nákladmi do svojho mraveniska. Ak sa daktorý malý mravček zatúla alebo stratí, vylezie jeho kamarát na vysokú stonku zvončeka, zabúcha nôžkami o stenu kvietka a zazvoní, aby mravček potrafil domov. Len sa v lese dobre poobzerajte! Pri každom mravenisku kvitnú lesné zvončeky. To asi preto, aby ani jeden mravček nezablúdil. "
Zdroj: Mária Haštová:" Keď pôjdeš lúkami"
|