Rástol raz za dedinou jeden čarovný strom. Pozorný čitateľ listingov vie, že zázračnými vecami a ľuďmi sa to tu v Kráľovej len tak hemží. Ale späť k stromu. Nikto už nevie naisto, kto ho vysadil, no vraj tu rastie odvtedy, čo bol čarodejník Zamborej starenku - liečiteľku v Kepeždi navštíviť. Bol krásny, košatý. Nevadili mu suchá ani zima a deň čo deň pre Hornokráľovčanov rodil zvláštne ovocie. Ľudia vedeli, že ich strom sýti. Malo to však ale háčik. Pre každého obyvateľa Kráľovej strom zarodil len jedno ovocie za deň. Ak by sa niekto ulakomil na viac, strom by prestal rodiť. Dlhý čas ľudia k nemu s vďakou chodili sa zasýtiť a vždy si zobrali len jedno ovocie.
Jedného dňa sa Bačova Alenka vybrala od Slanísk do dediny a po ceste stretla učiteľku Kláru.
- „Dobrého zdravia, pani učiteľka, kamže ste sa vybrali?“ – úctivo pozdravila Alenka.
- „Dobrého aj tebe, Alenka! Na návštevu do Kepeždí idem. A kam mieria tvoje kroky, Alenka?“
- „Na ovocie idem, pani učiteľka.“
- „Juj ovocie“ – povzdychla si pani učiteľka – „celkom som dnes naň zabudla! No že, Alenka, keď tam ideš, odtrhni jedno aj pre mňa, keď sa budem vracať, zastavím sa poň u vás, na salaši“
- „Nedbám, pani učiteľka, zastavte sa, budeme radi.“
A tak aj bolo. Alenka prišla k stromu a odtrhla dva kúsky ovocia. Jedno pre seba, druhé pre pani učiteľku. Ej, ale videla to pochabá Uršuľa! Neváhala a rezkým krokom sa vybrala do dediny. Babizniam na trhu vyrozprávala, čo videla. Rozhadzovala rukami, zveličovala, miestami až kričala. Niektoré ženy sa začudovali, niektoré neverili, no správa o „chamtivej“ Alenke sa dedinou šírila veľmi rýchlo. Dedinu zachvátila panika, že strom prestane rodiť a tak sa celá dedina rozbehla k nemu. Niektorí s košíkmi, iní s vrecami, Vinco prišiel dokonca s celým vozom. Nastala pela-mela. Ľudia chytro trhali čo im pod ruku prišlo až do samej tmy, až im bolo čudné, že sa každému ušlo. Tomu za košík, tomu za vrece, aj Vinco celý voz naložil. Nedalo to ľuďom veru spávať, ako je to možné. Medzi tým sa pani učiteľka vrátila do dediny a rozpovedala všetko tak, aby dala veci na poriadok. Svitlo ráno a dedina už bola pokojná. Všetko sa do rána vysvetlilo a dedinčania sa teda vybrali opäť k stromu. Ten už ale bol celý suchý. Zlietavali sa nad ním ďatle a kúsok po kúsku do neho dlabali diery. Ľudia si uvedomili, čo spravili, ale bolo neskoro. Nepomohol ani plač, ani zalievanie, hnojenie či okopávanie stromku. Už nikdy nevyhnal ani plánku. Ostal tu však stáť dodnes na výstrahu pred podobnými šíriteľmi neoverených správ a konšpirácií (čiže klebiet), ktoré medzi nami ľuďmi len zlotu spôsobujú.