Poznáte legendu o kniežati Svätoplukovi, vládcovi Veľkej Moravy? O tom, že keď ležal na smrteľnej posteli tak si dal zavolať svojich troch synov a dal im rozlomiť zväzok prútov? Im sa to samozrejme nepodarilo. Potom prúty rozviazal a dal im ich polámať po jednom. S tým už synovia problém nemali. A povedal im, že keď budú vládnuť spolu, žiaden nepriateľ ich nepremôže, budú silní ako tie prúty. Ale oni sa toho, žiaľ, nedržali a po jeho smrti začali bojovať jeden proti druhému, až sa celá Veľkomoravská ríša rozpadla...
Ja som ale počula iný príbeh, vraj knieža Svätopluk nezomrel doma, pri svojich synoch, ale tu, v Nitre, v Zoborskom kláštore. Ako to teda bolo?
Legenda hovorí, že v kláštore pod Zoborom, ktorý dal vybudovať kráľ Svätopluk, mnísi jedného dňa práve zhasínali sviece a zatvárali brány, lebo sa už zvečerievalo. Na ceste ku kláštoru sa ocitol osamotený jazdec, nesúci sa na krásnom koni. Kôň bol ustatý, prekonal dlhú cestu a unavený bol už aj jazdec. Napriek tomu, že to bol mocný chlap, zvyknutý sedávať na koni.
Mal pripásaný dlhý meč a hoci sa stmievalo, rukoväť sa blyšťala. Bola celá zo zlata, vykladaná drahými kameňmi. Brána kláštora bola už zatvorená, keď svojou čižmou na ňu zabúchal. Jeden z mníchov vyzrel cez oblok. „Bratia, akýsi jazdec stojí pred bránou, isto kráľovský posol,“ povedal mních. Ale keď otvoril bránu, pred vrátami nebolo nikoho.
V tom čase bol jazdec už za kláštorom v lese. Popoháňal svojho koňa, aby sa dostal čím hlbšie do hory. Ocitol sa na malej odľahlej čistinke. Tu priviazal koňa k dubu a rozložil oheň. V žiari vatry bolo vidieť, že nie je poslom, ani obyčajným pútnikom. Mal drahé šaty, spona plášťa sa mu jagala, aj ostrohy mal pozlátené. Sotva sa rozhorela jedna vatra, založil druhú. Dlho, ako socha, stál medzi dvoma ohňami. Nadránom, keď vyšla Zornička, priviedol koňa. Tam ho sťal a zakopal. Meč aj všetky svoje drahocennosti zahrabal pod pahrebu vatry. Keď sa rozvidnelo a vrcholec Zobora pozlátilo slnko, schádzal ku kláštoru z hory ako obyčajný pútnik.
„Otvorte, som priateľ, pútnik bez zbrane!“
„Čo si od nás žiadaš, priateľu?” pýtali sa mnísi.
„Chcem byť vaším bratom a ostať medzi vami!“
Mnísi otvorili bránu, dlho sa radili, či ho prijať. Predložili mu posvätné knihy a vysvitlo, že je veľmi múdry. Onedlho ho prijali medzi seba za brata. Žil tam dlho, až mu obeleli vlasy. Keď umieral, mníchom prezradil: „Ja som kráľ Svätopluk.“ A hneď dokonal.
Traja mnísi, čo to počuli, skoro onemeli, nepovedali ani slovo. Iba rozkázali zachovať v kláštore veľký smútok. Keď sedem ráz zapadlo slnko, v čistom bielom súkne obalené telo vyniesli na temeno Zobora. Tam kráľa Svätopluka uložili do tesaného hrobu. Nepostavili mohylu, ako bolo zvykom, iba ploský kameň položili na to miesto. Prisahali, že nikomu neprezradia toto miesto, lebo to bola kráľova posledná vôľa. Nik nevedel, koho mnísi pochovali na vrchole Zobora. Iba keď Svätoplukov národ viedol vojnu za slobodu, počuli ľudia čudný cvengot z úpätia Zobora. To zakopaný meč kráľa Svätopluka zacvendžal. Vraj ho mnohí hrdinovia slovenského národa už našli, bojovali s ním za vlasť a vždy po víťazstve ho zas uložili naspäť, aby ho mohli ďalšie generácie použiť pri ohrození. A spolu s mečom tam zostal niekde schovaný aj Svätoplukov poklad. Meč, ako hovorí legenda, našli a použili vo vojnách ďalší slovenskí hrdinovia. Ale poklad zostal stále neobjavený niekde v Tribečských lesoch. Legenda ďalej hovorí, že nájsť sa ho podarí len čistej detskej (alebo kešerskej) duši, ktorá splní tieto tri podmienky:
1. svoju púť začne pri rujinách Zoborského kláštora
2. ovlaží sa vo Svoradovom prameni
3. zdolá vrch menom Pyramída a na dôkaz toho si spraví fotečku cez online webkameru, ktorú môže priložiť do logu
No a keď už je na tom kopci, poľahky nájde informačnú tabuľu s nadpisom Pyramída. Z trojciferného čísla v zátvorke hneď za nadpisom spraví ciferný súčet, dostane dvojciferné číslo X. Potom vypočíta ciferný súčet z čísla X a dostane jednociferné číslo Y. Súradnice pokladu budú:
N 48⁰ 20, (71*X+18)
E 018⁰ 06, (15*Y+7)
Tak ako? Bola legenda pravdivá?